BERLÍN. Patrí medzi legendy nemeckého športu. Keď sa volil najlepší futbalista 20. storočia, obsadil druhé miesto za Franzom Beckenbauerom.

Nič z toho by sa zrejme nestalo, keby v lete 1945 musel v jednom rumunskom meste nasadnúť do vlaku s cieľovou stanicou kdesi v Sovietskom zväze.

Hrdinom tohto príbehu je Fritz Walter, slávny nemecký futbalista a kapitán majstrov sveta z roku 1954.

Červený lovec Walter

Počas druhej svetovej vojny sa tréner nemeckej futbalovej reprezentácie Sepp Herberger snažil, aby jeho zverencov na fronte nestretlo to, čomu sa v nacistickom Nemecku hovorilo hrdinská smrť.

Preto podľa možnosti často organizoval medzištátne zápasy proti spojencom a neutrálnym krajinám. Aj s dostatočne dlhým sústredením.

Fritzovi Walterovi dokonca zariadil presun k luftwaffe, hoci ten s lietadlami dovtedy nemal nič spoločné.

Ale vznikla tam futbalová jednotka Rote Jäger (Červení lovci), ktorej úlohou bolo cestovať po Nemecku aj po obsadených územiach a hrať zápasy na pobavenie nielen vojakov. Čiže stokrát lepší osud ako byť na fronte.

Na jar 1945 sa Rote Jäger cez Poľsko dostali až do Čiech, a tu ich zastihol koniec vojny.

Vzdajte sa Američanom

Moldau. Vltava. Meno tejto rieky sa stalo symbolom nádeje pre vojakov z jednotky Rote Jäger v Havlíčkovom Brode.

Bol 8. máj 1945 a veľkoadmirál Karl Dönitz, nástupca ríšskeho vodcu Adolfa Hitlera, ktorý o niekoľko dní skôr v Berlíne spáchal samovraždu, podpísal kapituláciu wehrmachtu a všetkých ozbrojených síl.

Vojna sa skončila.

Šialená, nezmyselná, krvavá vojna sa stala minulosťou.

Ale nie tak celkom pre nemeckých vojakov v Čechách. Než vstúpi prímerie do platnosti, potrebovali sa dostať čo najďalej na západ. Aby unikli sovietskemu zajatiu. Nerobili si ilúzie, ako by sa s nimi zaobchádzalo.

Po tom, čo sa posledné štyri roky dialo na východnom fronte. A pri spomienke na rozprávanie otcov a strýkov, ktorí sa s Rusmi stretávali v prvej svetovej vojne.

Evakuačný pokyn znel jasne: „Kto sa do dnešnej polnoci dostane na ľavý breh Vltavy, bude zajatý Američanmi.“

Zopár desiatok metrov mohlo rozhodnúť o ich budúcnosti. Návrat domov, alebo deportácia do sibírskych lágrov.

Celá jednotka Rote Jäger sa teda dala na útek. Vrátane futbalového reprezentanta Fritza Waltera. Mal dvadsaťštyri a musel dúfať, že sa čo najskôr vráti do Kaiserslauternu, a tam sa znovu stretne s celou rodinou, aj s bratmi Ottmarom a Ludwigom, ktorí tiež kdesi v uniforme čakali na koniec vojny.

Cesty do južných Čiech boli upchaté. Prúdili tadiaľto mraky ľudí. Vojaci aj utečenci z východných území. Nákladné auto idúce z Havlíčkovho Brodu sa dokonca niekoľkokrát ocitlo pod paľbou partizánov.

Nakoniec sa však misia podarila. Pred polnocou sa dostali do Písku a vzdali sa jednotkám US Army. Spoločne s asi štyridsaťtisíc nemeckými vojakmi ich umiestnili na lúku za Strakonicami, kde mali počkať na ďalší osud. Zopár týždňov tu zostanú, preukáže sa, že nie sú vysoké šarže, po ktorých Spojenci usilovne pátrajú, a potom sa cez Bavorsko vypravia domov.

Aspoň taká bola ich predstava.

Nie Kaiserslautern, ale Máramarossziget

Čakanie si spríjemňovali futbalom. Z kanistrov si postavili bránky a mohlo sa hrať. Dokonca aj americkí vojaci, ktorí o mali o čudnej európskej hre len hmlisté predstavy, sa chodili pozerať.

„Čo mohlo viac demonštrovať nezmyselnosť celej tejto vojny?“ pýtal sa neskôr Walter v knižných spomienkach. „Víťazi aj porazení, strážcovia i zajatci sa nechávali očariť hrou, ako by neexistovalo na svete nič dôležitejšie.“

Zdanlivá idylka sa skončila v polovici mája. O piatej ráno zajatcov hlasným revom zobudili a hnali ich na korby nákladných áut. Rýchlo vypravený konvoj sa vydal smerom na východ. Všetkým bolo jasné, že zo skorého návratu domov nič nebude.

Čaká ich Sibír.

Američania ich vydali Červenej armáde na základe požiadavky, že každý nemecký vojak, ktorý bojoval na východnom fronte, patrí do sovietskeho zajatia.

Rusi ich hneď prešacovali. Hľadali hodinky, fotoaparáty, peniaze. Walter si však švajčiarske náramkové hodinky, ktoré dostal na reprezentačnom zápase v Berne, včas schoval do topánok.

„Du nix Uhr?“ spýtal sa ho červenoarmejec.

„Nein.“

„Du kaputt.“

Ale nechal ho žiť. Aj ďalších spolubojovníkov. Len im oholili hlavy, ako trestancom.

Druhý deň sa skupina mužov s opálenými tvárami a bielymi temenami vydala na pochod. Smer České Budějovice. „Davaj! Davaj!“ počuli zo všetkých strán rozkaz, ktorý ich bude v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch sprevádzať.

Walter však nešiel dlho. Vrátili sa mu príznaky malárie, ktorá ho trápila od nasadenia v Taliansku, a musel do lazaretu. Keď ho z neho prepustili, kamaráti z jednotky boli preč.

Odvelili ho do iného nákladného vlaku s vojakmi a cez Viedeň sa dostali do Budapešti. Do mesta, kde odohral jeden zo svojich najslávnejších zápasov. V máji 1942 dvoma gólmi pomohol reprezentácii k víťazstvu 5:3 nad Maďarskom. Teraz sa tu ocitol ako bezmenný zajatec, ktorý netušil, čo prinesú nasledujúce dni.

Vlak sa znova rozbehol. Cieľová stanica: Máramarossziget (rumunsky Sighetu Marmației). Aspoň zatiaľ.

V rumunskom meste na ukrajinských hraniciach museli všetci opustiť vagóny a počkať v ďalšom lágri, kým zo Sovietskeho zväzu príde vlak so širším rozchodom kolies.

Davaj! Davaj!

Ty si futbalista? Tak poď hrať

Strážcovia rozdelili zajatcov do skupín po sto ľuďoch. Walter dostal číslo 101, takže noví známi, s ktorými sa spriatelil vo vlaku z Českých Budějovíc, mu zrazu zmizli zo života.