Pondelok, 8. marec, 2021Meniny má Alan, Alana

Do tenisu je zbláznená, nik netrénoval ako ona. Príbeh Dominiky Cibulkovej

Dominika v piatok pózovala fotografom so slovenskou zástavou. (Autor: SITA/AP)
Sportnet|Publikované 24. jan 2014 o 21:06

Usmievavá tenistka s veľkou energiou sa v sobotu mohla zapísať medzi legendy.

BRATISLAVA. Srší z nej pozitívna energia, rozdáva úsmevy. Šanca, že uvidíte Dominiku Cibulkovú mračiť sa, je mizivá.

Slovenka je najväčším prekvapením tenisového Australian Open.

((foto))

Zbláznená do tenisu

„Vždy bola veľmi živá a veselá. Nielen na kurte, ale aj mimo kurtu. Bola s ňou zakaždým veľká zábava,“ spomínal na začiatky s mladou Cibulkovou dávnejšie tréner Peter Hrunčák.

Dominiku trénoval dva roky od 2005. Pomohol jej dostať sa v rebríčku zo 630. priečky do druhej stovky.

„Tenis bol jej svet. Celý deň sa krútil okolo toho, bolo na nej vidno, že je do toho neuveriteľne zažraná a nevnímala nič iné, len a len tenis.“

Veľmi poctivo na sebe pracovala. Hoci bola pobláznená do tenisu, nikdy sa netvárila ako majsterka sveta.

„Zvlášť dobré bolo, že si dávala postupné ciele. Nehovorila hneď o tom, že chce vyhrať Wimbledon. Robila menšie kroky, ale rýchlo napredovala.“

Prelomovým momentom v jej kariére bol turnaj Ritro Cup v roku 2006 v Bratislave. Hoci mala 17, s voľnou kartou od organizátorov víťazila nad vyššie postavenými tenistkami.

Výška nie je mínus

„Spomínam si na ľudí, ktorí hovorili, že nemá ani na prvú svetovú stovku,“ doplnil Hrunčák. Posúvala sa neuveriteľnou pracovitosťou a húževnatosťou.

Vo svetovej špičke je s výškou 161 cm najnižšia. Súperky ju neraz prevyšujú o hlavu.

Nevysoká postava však nemusí byť hendikepom.

„Ona nikdy neriešila svoju výšku, nebrala to ako mínus. V zápasoch proti vysokým hráčkam sa pozerala skôr na svoje silné stránky. Proti súperke dokáže byť na kurte rýchlejšia, výbušnejšia a má väčšiu výdrž.“

Stúpala ako raketa

Vladimír Pláteník potom dostal za tri roky (2007-2009) Cibulkovú z druhej stovky renkingu do svetovej špičky.

Zdokonaľoval ju v agresívnej útočnej hre. Na Roland Garros 2009 rozdrvila vo štvrťfinále Rusku Mariu Šarapovovú 6:0, 6:2, no vtedajšia svetová jednotka Dinara Safinová ju nepustila do finále.

„Môj čas ešte príde,“ vravela Dominika po návrate domov. A začala trénovať ešte s väčšou chuťou. Po grandslame v Paríži sa dostala na dvanáste miesto rebríčka, čo je dodnes jej maximum.

„Nikdy potom som sa už nestretol s hráčkou, ktorá by bola v príprave taká usilovná ako Dominika,“ spomínal Pláteník.

Spolupráca s Liptákom

Po prudkom stúpaní sa naša tenistka na pár mesiacov zasekla.

S českým koučom Jaroslavom Bulantom vydržala krátko, s chorvátskym odborníkom Željkom Krajanom takmer dva roky a hoci na jeseň 2011 prišiel premiérový titul v Moskve a v ďalšom radosť z prvenstva na turnaji v Carlsbade, stále jej nevychádzal útok na top 10.

Vlani naštartovala spoluprácu s Matejom Liptákom a prestala o desiatke hovoriť. Len drela a drela. Obklopila sa správnymi ľuďmi, mala pohodu. Tretí titul zo Stanfordu ju v lete utvrdil, že je na správnej ceste.

„S Maťom som zlepšila svoju hru,“ vravela optimisticky po sezóne 2013, hoci v rebríčku vypadla z prvej dvadsiatky. „Hrám variabilnejšie, pestrejšie. Môj tenis je teraz vyváženejší. Už len to všetko preniesť do zápasov. Stále mám iba 24 rokov a verím, že to najlepšie v kariére je ešte predo mnou.“

Dominika akoby cítila, že už v januári odpáli v Austrálii nový, ostrý útok medzi svetovú extratriedu. Hrá svoj životný tenis. Chýbal jej už len krôčik, aby sa ako prvá zo Slovenska zapísala v singli medzi grandslamových víťazov. Snáď nabudúce.

„Poméé Dominka!“

Kliknutím obrázok zväčšíte

Finále Australian Open

Diskusia

Diskusiu k článku si môžete prečítať na sport.sme.sk

Súvisiace články