Je magnet na postupy. Spojil som šťastie a umenie, tvrdí rekordér z Kysúc

Okresnú súťaž ovládol so štyrmi rôznymi klubmi. V regióne ho pozná každý futbalový fanúšik.

Staškov, Čadca, Podvysoká, Raková, Nová Bystrica, Vysoká nad Kysucou a Stará Bystrica. Týmto všetkým tímom hájil svätyňu DALIBOR ŠVIK (35).

Na dedinských trávnikoch je stálicou. Hovorí sa mu aj cestovateľ po Kysuciach.

Vraj ste magnet na postupy. Je to pravda?

Z časti asi áno. S cieľom postupu som išiel len do Vysokej nad Kysucou, no vyhrať súťaž sa mi podarilo aj s ďalšími tromi klubmi. Hoci hrám len amatérsky futbal, som na to hrdý. Futbal mi dáva veľkú radosť.

Na ktorom postupe máte najväčšie zásluhy?

Na tom so Starou Bystricou. Chytal som vo výbornej forme a v skvelej pohode, čo sa podpisovalo na mojich výkonoch. Dúfam, že moje slová by potvrdili aj tréner a spoluhráči.

Veľa zákrokov vo futbale je o šťastí, ale bez umenia by to nešlo. Podarilo sa mi tieto veci spojiť dokopy a snáď to takto pôjde aj ďalej.

Prečo by nemalo?

Prekonal som koronavírus a trápia ma následky. Už mesiac som negatívny, ale stále kašlem a rýchlo sa zadýcham. Bolia ma tiež svaly a žalúdok. Mám zvýšený tlak.

Choroba po dvoch týždňov zmizla, myslel som, že všetko bude v poriadku. Hovoril som si, veď to mal každý. O miesiac sa však problémy vrátili. Chodím preto po lekároch a vôbec netrénujem.

Snáď to čoskoro prejde a budem sa môcť zapojiť do jarnej časti. Pretože futbal je moja láska.

Ako ste sa k nemu dostali?

Mal som osem rokov. Cez veľkú prestávku na základnej škole za mnou prišiel tréner žiakov, že by na tréningu rád videl nové tváre.

S najlepším kamarátom sme sa rozhodli, že to pôjdeme skúsiť. Prešiel som si od stopéra cez obranu, zálohu do útoku. Až dokým raz nemal kto chytať. Odvtedy som v bráne zostal ja a je to tak až dodnes.

Futbal bol pre mňa dlho priorita číslo jeden. Robil som ho vždy z celého srdca. A pokiaľ zdravie dovolí, budem aj naďalej.

Dobehol ma však zub času a moje priority sa zmenili. Dôležitá je rodina. Ak by som futbal už nikdy nehral, budem mať na čo spomínať.

Kde vaše postupové úspechy začali?

Prvý bol s Čadcou B – Horelica. Pamätám si, ako funkcionári prišli za mnou, že robia tím a hľadajú brankára. Hneď v prvej sezóne sme postúpili z druhej do prvej triedy.

Pôsobil som tam dva roky. Chodil som na zápasy aj s áčkom a zbieral cenné skúsenosti.

To bola aká súťaž?

Druhá liga. Chlapec z poslednej triedy bol zrazu v celoslovenskej súťaži (smiech).

Pre mňa ako amatéra to bol obrovský skok. Ako iný svet.

Aj ste nastúpili do súťažného zápasu?

Žiaľ, nie. I keď na to bola príležitosť. Krásny zážitok mám na Moldavu nad Bodvou, kde sme hrali o ôsmej večer pod umelým osvetlením.

Na tribúnach bolo 2 500 divákov, zimomriavky som mal aj cez prestávku, keď sme sa rozcvičovali. Škoda, že ma tréner na pár minút nenasadil, pretože sme prehrali 0:6.

Nešlo už o nič a pre mňa by to bola veľká vec. Chcel som skúsiť hrať profesionálne, ale potom som na futbal trochu zanevrel.

Prioritou začala byť práca a keďže som nemal čas na trénovanie, odišiel som do Staškova.

Zas som išiel od prvej triedy. Neľutujem však, stretli sme sa výborná partia a kvalitní hráči. Za všetkých môžem spomenúť Rastislava Michalíka, bývalého hráča Spartaka Trnava či Riedu.

Zas ste postúpili?

Áno. Prvý rok sme sa oťukávali, ale potom sme hneď išli do piatej ligy. V mužstve bola nesmierna kvalita, inak to ani nemohlo byť.

Dostal som potom viacero ponúk, chytal som za Podvysokú, Rakovú či Novú Bystricu.

Tretí postup však prišiel až vo Vysokej nad Kysucou. Zas z prvej triedy do piatej ligy. Na toto obdobie mám len najkrajšie spomienky.

Aké?

Hrali sme Slovenský pohár, v ktorom sme vyradili štvrtoligový Makov. Zápas skončil 1:1 a na penalty sme vyhrali 5:4.

Keď som chytil penaltu a poslednú sme dali, v tíme zavládla veľká eufória. Vypukli veľkolepé oslavy. Pre celú dedinu to bola top udalosť.

Vysoká na Kysucou hrala dlho okresnú súťaž a roky bola na posledných miestach. A zrazu sme boli v piatej ligy a vyradili sme veľkého súpera.

Koho ste dostali v ďalšom kole?

Buzitku a vyprášili sme ju 8:0. V treťom kole sme potom dostali druholigový Poprad a to už bola iná kapacita.

Ako dedinský tím sme s veľkým favoritom hrali do 65. minúty vyrovnaný zápas. V závere sme sa však dopustili chýb a prehrali sme 0:5. Máme ale krásne spomienky. Na štadióne bolo množstvo fanúšikov.

Škoda, že potom prišiel polročný útlm. Záver sezóny nám nevyšiel. Prestali sme trénovať, ani ja som nemal na futbal čas. Robím podlahové krytiny, takže sa musím obracať.

Neskôr prišla ponuka zo Starej Bystrice, ktorej som sa rozhodol prikývnuť.

Štvrtý postup?

Presne tak. Súťažou sme prešli len s dvomi prehrami a jednou remízou. Aktuálne sme v piatej lige v strede tabuľky a darí sa nám striedavo – oblačno.

Máme mladý a trochu neskúsený káder. Keď vyzreje, budeme na špici tabuľky.

V Prezidentskom pohári sme sa dostali medzi najlepších osem mužstiev, mali sme hrať s Piešťanmi. Pre koronavírus sa však súťaž prerušila.

Uvidíme, čo bude. Snáď jarná časť začne podľa plánov.

Aký najväčší zážitok ste vďaka futbalu zažili?

Bolo ich veľa. V pamäti mám ten spomínaný zápas v Moldave nad Bodvou.

Keby som vtedy dostal šancu, možno idem za svojimi cieľmi viac. Aj v Staškove som mohol zotrvať dlhšie a ísť s ním do tretej ligy.

Svoje rozhodnutia však neľutujem, zažil som vďaka futbalu krásne okamihy. A snáď ich ešte bude kopec. Potrebujem sa ale teraz dať hlavne zdravotne dokopy.