Po búrlivej puberte Molčan napĺňa potenciál. Je to tak, ako má byť, vraví

Dlho bol považovaný za veľký prísľub do budúcnosti slovenského mužského tenisu. Nedokázal sa však presadiť a dostať sa v rebríčku vyššie. Sezónu 2021 začínal ako 313. hráč sveta. Končí ju ako národná jednotka a jediný Slovák v top 100 vo dvojhre v rebríčku ATP.

ALEX MOLČAN zažil veľký prelom v kariére, keď sa v máji na turnaji ATP v Belehrade ako 255. hráč sveta senzačne dostal až do finále. Tam po sympatickom výkone prehral so svetovou jednotkou Novakom Djokovičom.

„Počas tejto sezóny sme si s tímom našli správny systém, ako získavať body a vždy byť dobre pripravený. Je to podľa mňa základ, ak chcem vždy podať dobrý výkon,“ hovorí v rozhovore pre Sportnet aktuálne najlepší slovenský tenista.

Takto pred rokom ste boli v rebríčku ATP na 307. mieste, dnes ste slovenská jednotka na 87. mieste. Ako celú túto sezónu vnímate, keď sa na ňu spätne pozriete?

Takúto sezónu by som neočakával, zdalo sa mi to nereálne. Ale od Belehradu, kde som uhral finále, som si oveľa viac začal veriť. Odvtedy to išlo oveľa lepšie. Možno som aj trochu dospel. Viac som si začal uvedomovať vážnosť tenisu a toho, že čo chcem, to môžem dosiahnuť.

Začal som spolupracovať s mentálnym trénerom. Bolo tam viac vecí, ktoré do seba zapadli ako puzzle. Stále som sa zlepšoval a hlavne som si počas celej sezóny dokázal udržať kvalitu hry.

V čom je najväčší rozdiel medzi Alexom Molčanom v novembri 2020 a v novembri 2021?

V hlave som si urovnal veci a pochopil, čo chcem dosiahnuť. Veľmi som na sebe zapracoval. Jednou z najvýznamnejších vecí je, že som začal viac vnímať svoje zdravie. V minulosti som chodil na turnaje, aj keď som nebol zdravotne úplne v poriadku, lebo som musel získať body. Keď hráte s tým, že vás niečo bolí, nedokážete hrať na sto percent.

Ak som mal nejaké problémy tento rok, tak sme vždy zhodnotili, že radšej si dám prestávku. Nastavili sme si to lepšie. Samozrejme, aj na turnaji sa občas stane, že ma niečo začne bolieť, ale to sú riešiteľné veci, je to iné ako ísť už na turnaj zranený.

Váš bývalý tréner Ladislav Simon o vás povedal, že ste splachovací typ. Myslel tým, že sa dlho netrápite prehrami a že nemáte prehnaný rešpekt voči súperom, ktorí sú výrazne skúsenejší. Znášate teda naozaj takéto situácie tak ľahko, ako to pôsobí? Museli ste sa to prípadne učiť?

Toto je pre mňa celkom prirodzená vlastnosť. Samozrejme, sú prehry, ktoré veľmi bolia. Napríklad teraz naposledy v Bratislave mi bolo ľúto, že som prehral v semifinále, ale trvalo to možno 15 až 20 minút. Určite to nie je o tom, že by som týždeň na to myslel. Dôležité je uvedomiť si, prečo som prehral a zabrániť tomu, aby sa to zopakovalo.

Keď ste boli jeden zápas od toho, aby ste sa premiérovo dostali do prvej svetovej stovky, uvedomovali ste si v tejto situácii na seba nejaký tlak?

Keď som bol v semifinále na challengeri v Bratislave, a bol som zápas od svetovej stovky, uvedomoval som si to, aj keby som si nahováral čokoľvek, nedá sa na to nemyslieť.

Stovka je pre každého hráča veľká méta. Úplne inak to znie, keď niekomu poviem, že som vo svetovej stovke, ako keď poviem, že som 120. Určite som mal sám na seba nejaký tlak a možno som to v tom semifinále pociťoval. Aj preto som hádzal raketou.

Ale potom som šiel do Helsínk s tým, že som vedel, že je to posledný turnaj roka. Celé som si to užíval, bol som tam oveľa viac uvoľnený, v prvom kole som bol blízko vypadnutiu. Zápas proti Ottemu vo štvrťfinále bol znova duelom o top 100.

A mne sa darilo, až som si po prvom sete hovoril, že to snáď ani nemôže ísť takto ľahko. On robil veľa chýb. Keď som ten zápas vyhral, veľmi mi odľahlo, ale bol som tam oveľa viac uvoľnený ako v Bratislave.

Bol tlak v Bratislave o to väčší, že ste hrali pred domácim prostredím?

Je to dosť možné. Aj v predošlých rokoch som bol z toho trocha nervózny, že chcem predviesť svoj najlepší tenis. Možno ma teda to prostredie v Helsinkách, teda mimo domáceho turnaja, celkom upokojilo.

Aké máte ciele do ďalšej sezóny?