Zahral si v najvyšších súťažiach piatich krajín, strelil 115 ligových gólov. Na futbalových MS 2010 dal štyri z piatich gólov Slovenska. Hosťom podcastu Vykroč bol jeden z najlepších futbalových útočníkov v histórii samostatného Slovenska RÓBERT VITTEK. 

Ako si spomínate na detstvo v bratislavskej Petržalke? Boli ste svojím okolím vedený k aktívnemu pohybu a športu?

K športu ma viedol aj otec, ale najmä môj starší brat, ktorý bol hokejista. V Petržalke som začínal hokejom, ale takým „sídliskovým.“ Na sídlisku sme hrávali ako partia aj futbal, ja som patril k najmladším. Bola iná doba, mobilné telefóny ani iné vymoženosti modernej doby ešte neexistovali.

Hovorí sa, že talent nie je rozhodujúci faktor budúceho úspechu a o úspechu rozhodujú každodenné správne návyky. Ako vyzerali vaše mládežnícke roky v Slovane Bratislava a čo ste robili pre to, aby ste sa stali najlepším v tíme?

Veľmi dobre ste podotkli, že talent neznamená všetko. Mal som v mládežníckom veku v tíme talentovanejších chlapcov, ale v prvej slovenskej lige som pravidelne nastupoval už iba ja.

Snažil som sa robiť vždy niečo navyše. Či už na sídlisku, kde som si zobral a stále som si kopal o stenu, či už silou alebo aj na presnosť a tak som si cibril kopaciu techniku. Nešiel som napríklad na lyžiarsky výcvik zo školy, ale zostal som doma a venoval som sa futbalu a tréningu. V porovnaní s rovesníkmi som trávil s loptou dlhé hodiny aj po tréningu.

Mali ste aj výbornú hru hlavou. Ako ste trénovali hlavičky?

Tie som o múrik nemohol trénovať, lebo bol na to nízky (smiech). Ale na tréningu som si nechal loptu na hlavičky hádzať od trénera alebo centrovať od spoluhráča a tak som sa zdokonaľoval.

„Keď dám gól, rozpažím ruky a cítim že žijem, som pánom sveta!“ povedal Zlatan Ibrahimovič. Akou emóciou napĺňal každý strelený gól vás?

Nemyslím si, že úplne tak, ako Zlatana, ale aj mňa to napĺňalo obrovskými emóciami a šťastím. A najmä tie góly, ktoré boli víťazné alebo pomohli mužstvu k bodovému zisku.

Svoj premiérový ligový gól v A-mužstve Slovana ste strelili ako 18-ročný na jar 2000 pri víťazstve 3:0 v derby so Spartakom Trnava. Čo to znamenalo pre tak mladého hráča? Bol prechod z juniorskej kategórie k seniorom jednoduchý?

Každý hovorí, že prechod z juniorského do seniorského futbalu je náročný. Je veľký rozdiel hrať mládežnícky a seniorský futbal. Ale ja som to, na prekvapenie, zvládol veľmi dobre. Mal som aj šťastie, že som mal dôveru od trénera Jarábka a dostal som možno viac šancí ako niekto iný.

Môj prvý gól bol nezabudnuteľný. Derby proti odvekému rivalovi, staré Tehelné pole, okolo 10-tisíc divákov a ja ako „mladé ucho“ a Bratislavčan som strelil gól. Bol to krásny pocit a sú to krásne spomienky.

Viacerí hostia v podcaste Vykroč, napríklad hokejista Ľubomír Višňovský, spomínali na to, že im starší hráči pri prechode do A-tímu robili zle. Mali ste podobné problémy pri prechode ku seniorom Slovana?

Mal som asi trochu šťastie na partiu, do ktorej som prichádzal a nič také sa v mojom prípade nedialo. V kabíne boli aj starí harcovníci ako Stano Varga, Miro Kriss, Laco Pecko či Miloš Soboňa, do mužstva som prišiel po ére trénera Stana Grigu, mužstvo bolo veľmi silné.

Cítil som rešpekt, ale nikto mi nedal pocítiť príklad, aký ste spomínali. Skôr naopak, prostredie bolo prajné. Jediné, čo si spomínam, bolo, že keď som dal Milošovi Soboňovi na tréningu „jasle,“ tak prišiel za mnou a rázne mi povedal, že to som spravil posledný raz.

Šestnásťročný ste dostali ponuku na prestup do akadémie Realu Madrid. Prečo ste sa do Španielska napokon nesťahovali?