BRATISLAVA. Práca basketbalového rozhodcu na Slovensku je viac hobby ako stabilné zamestnanie. V súčasnosti im hráči, tréneri či fanúšikovia často vyčítajú chyby počas duelov a stávajú sa terčom útokov, či už z tribún alebo na sociálnych sieťach.

„Niekedy sa stáva, že človek príde na zápas a okamžite sa stáva terčom neprajností ešte skôr než sa začne hrať,” vraví v rozhovore slovenská rozhodkyňa VERONIKA OBERTOVÁ, ktorá v ňom opisuje aj kvalitu ligových rozhodcov, ich fyzickú pripravenosť či prácu s mužským pohlavím.

Ako ste sa dostali k rozhodovaniu basketbalových zápasov a ako dlho sa mu venujete?

Začala som rozhodovať v mojich pätnástich. Chcela som zostať súčasťou basketbalového sveta, pretože v Prievidzi neexistovala ženská kategória. Hrala som za juniorky v celoslovenskej lige, ale neskôr sa náš tím rozpadol kvôli nedostatku hráčok.

Odvtedy sa venujem rozhodovaniu už štrnástu sezónu. Na začiatku to bolo trochu nepríjemné. Mala som pocit, že ma každý pozoruje a čaká na moje chyby. Ale s podporou rodiny, spoluhráčok a rozhodcovských kolegov som sa postupne do rozhodovania zamilovala. 

Pamätáte si na svoj prvý rozskok, vhodili ste loptu do vzduchu bez problémov?

Presne si to nepamätám, ale lopta určite letela krivo, pretože viem, že ma potom tréner učil ako vyhodiť loptu na rozskok rovno. (smiech)

V tejto sezóne ste mali premiéru v prestížnej ženskej Eurolige, kde ste rozhodovali zápas medzi víťazmi ženskej Euroligy a ženského FIBA EuroCupu, Fenerbahce Istanbul - LDLC Asvel Feminin Lyon. Nedávno ste rozhodovali aj ďalší duel Fenerbahce s Avenidou v play off. Ako si na tieto stretnutia spomínate?

Už na začiatku sezóny som bola vo výbere dvadsiatich rozhodcov pre kvalifikáciu do regulárnej sezóny ženskej Euroligy 2023/2024, takže som dostávala nominácie na zápasy prakticky každé kolo.

Preto, keď sa ma pýtate na spomínané zápasy, nepociťovala som veľký stres. Mala som za sebou niekoľko duelov a nervozita už dávno opadla. Tie zápasy som si naozaj užívala, pretože som mala možnosť rozhodovať najlepšiu basketbalovú úroveň, akú som kedy zažila.

Vrchol bola pre mňa práve nominácia na štvrťfinálový zápas medzi Fenerbahce a Avenidou, ktorý sme s kolegami rozhodovali vo veľmi vysokom štandarde. Zo skúseností z týchto zápasov budem čerpať ešte dlho. 

Rozhodovali ste aj medzinárodné turnaje, mládežnícke šampionáty, ale aj kvalifikáciu na ženské ME v roku 2023 a ME 2025. Čo vám tieto zápasy dali?

Na letných turnajoch je vynikajúce, že po každom zápase dostávam okamžitú spätnú väzbu od inštruktora. Tento systém mi umožňuje získať obrovské množstvo informácií, ktoré mi pomáhajú efektívne sa zlepšovať vo všetkých aspektoch rozhodovania vrátane mechaniky, “body language a game management” (reč tela a manažment hry).

Takýto spôsob učenia mi vyhovuje, pretože mi umožňuje zohľadniť tieto informácie hneď v ďalšom zápase, čo pomáha môjmu profesionálnemu rastu.

Je cestovanie po svete jedna z výhod rozhodcovskej kariéry?

Áno, je to jedna z najvýraznejších výhod. Stretnutie s inou mentalitou, ochutnávanie rôznych jedál a zoznámenie sa s rôznymi kultúrami je neoceniteľný zážitok.

Okrem toho, cestovanie často prináša aj neočakávané situácie, ako napríklad zrušené lety alebo náhle zmeny plánov, čo človeka učí flexibilite a riešeniu problémov v rýchlych a stresových situáciách. Takéto skúsenosti nám pomáhajú aj v osobnom živote. 

Spomínali ste, že ste boli pol roka v zahraničí, konkrétne v Taliansku. Rozhodovali ste aj tamojšie duely?

Áno, bola som v Taliansku v rámci programu Erasmus+Traineeship. Rozhodovala som tam zápasy vďaka spolupráci nášho národného školiteľa Borisa Gabaru s talianskou federáciou FIP, v ženských, aj v mužských súťažiach.

Všetky zápasy som rozhodovala v regióne Veneto, kde sa každý týždeň odohrá 10-tisíc zápasov. Najväčším prekvapením pre mňa bolo, že napriek tomu, akí temperamentní sú Taliani, sme po zápase vždy dostali úctivú pochvalu od oboch tímov.

Či už to bol manažér alebo tréner tímu, každý nám podal ruku a vyjadril uznanie za našu prácu s úsmevom na tvári. Nikto nás neobviňoval z toho, že prehral. Nikto sa nedožadoval ďalších vysvetlení, prečo zápas dopadol ako dopadol.

Táto atmosféra bola veľmi milá a osviežujúca v porovnaní s atmosférou slovenskej ligy. Priznám sa, že som si z Talianska priniesla veľkú dávku pozitívnej basketbalovej energie. 

V čom bola tá atmosféra taká milá a osviežujúca?

Je faktom, že rozhodca nikdy v živote neodpíska zápas bezchybne. Ak nejaký tvrdí, že „odpískal perfektne, bez chyb”, tak klame. V rozhodcovskom svete nedosiahnete dokonalosť, môžete sa k nej len priblížiť.

Tréneri či hráči niekedy vybuchnú, aj preto, že neovládajú pravidlá. Potom sa stáva, že si to prenášajú aj do chvíľ po zápase. V Taliansku znamenal koniec zápasu naozaj koniec. Všetci sme si úctivo podali ruky. U nás sa zápas často rieši aj po jeho skončení. Najmä v nižších súťažiach. 

Zostalo vám aspoň niečo z tej pozitívnej energie po návrate na Slovensko?

Určite áno, vydrží mi do konca sezóny. (smiech) Zvyčajne som počas Veľkej noci chodievala rozhodovať do Švédska na Scania Cup, niečo ako Nordic championship.

Tam som si vždy spravila chuť do basketbalu. Keď tam človek príde, cíti sa byť na palubovke vítaný. A keď sa cez zápas niekomu niečo nepáči, tak si to medzi sebou vydiskutujeme a na záver si podáme ruky. Bežne sa stávalo, že ma po zápase pri odchode pochválili aj rodičia hráčov.

Určite si myslím, že v našej krajine, a možno aj v balkánskych krajinách, si prenášame emócie z jedného zápasu do ďalšieho. Osobne si myslím, že to nie je správne. Je jasne vidieť, keď tréneri venujú našej práci veľkú pozornosť. Rovnako je to vidieť aj v prípade, keď niekto pracuje s mentálnym koučom. Tieto veci sú vždy viditeľné, pretože majú vplyv na výkon hráčov aj trénerov.

Pamätám si, ako nedávno vybuchol na rozhodcov kouč Handlovej Nenad Miloševič, ktorý dostal stopku na dva zápasy. Sú podľa vás podobné tresty dostatočné?

Sankcie sú dané vedením súťaže, pravidlá sú jednotné pre všetkých. Takéto veci sú výhradne v rukách Hracej komisie (HK). Z toho dôvodu mi neprináleží vyjadrovať sa k danej situácii. 

Neboja sa rozhodcovia vyhadzovať trénerov zo zápasu?

Každý rozhodca má latku únosnosti a komunikáciu medzi rozhodcom a trénerom posunutú inak. V tomto by sme sa mali ako rozhodcovia zjednotiť. Ak sa nám to podarí, každý bude vedieť, čo je akceptovateľné a čo nie.

Ako sa viete k tomu dopracovať?

Máme školenia a od tejto sezóny aj “video-observingy” na vybrané zápasy, z ktorých dostávajú vyhodnotenia aj kluby. Prítomný je národný školiteľ, delegát najvyšších súťaží, či Petr Sudek ako jeden z observerov.

Na “video-observingoch” si rozanalyzujeme zápas, kde mal stáť rozhodca, či to bolo správne rozhodnutie a na základe týchto informácií vieme, ako sa máme zariadiť do budúcna. Slúžia nám na to, aby sme mali všetci rovnaké kritéria na jednotlivé herné situácie, ktoré sa posudzujú podľa pravidiel FIBA.

Fanúšikovia v lige vedia byť veľmi nepríjemní. Vnímate počas zápasov napätie a ohlasy z tribún?

Je úplne normálne, že počas zápasov môže byť atmosféra napätá a že fanúšikovia môžu byť veľmi hluční a nepríjemní. Osobne sa väčšinou nenechávam ovplyvňovať negatívnymi výkrikmi z tribún. Ale preferujem, keď je v hale poriadna atmosféra, pretože ma to ešte viac motivuje a pomáha mi to sústrediť sa na zápas.

Väčšina ľudí na tribúne nikdy nehrávala aktívne basketbal a nepozná pravidlá, preto ich reakcie sú často založené na ich vlastných predstavách a dojmoch z hry. To je úplne prirodzené a s tým sa jednoducho musím vyrovnať. 

Spomínate si na nejakú negatívnu situáciu, po ktorej ste si hovorili, či má zmysel pokračovať?