BRATISLAVA. Čiernobiely svet päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Vidiecke predmestie Paríža a americká divočina. A v nich prvý Európan, ktorého draftovali do NBA. Jean-Claude Lefèbvre narástol na 221 centimetrov, a stal sa zjavom pre Francúzsko aj pre Spojené štáty.

Vyvolal obrovské očakávania. „Mohol by sa stať najlepším basketbalistom na svete,“ veril jeho kouč na univerzite. Ale nakoniec sa Lefèbvre so „svojim“ profiklubom Los Angeles Lakers minul a americké západné pobrežie opustil predčasne.

Nemohol tušiť, akým fenoménom sa NBA v šesťdesiatych rokoch stane a že začne z hráčov robiť boháčov. Mal iné osobné ciele. Detská túžba po Tour de France sa ho v tom čase už nedržala, ale olympijský sen pretrvával. A mal ešte jedno nesplniteľné prianie: chcel byť vnímaný okolím ako normálny chlap, nie hračka prírody.

Basketbalovú Ameriku zaskočil najprv svojim vzrastom. Ale medzi študentmi udivoval aj tým, ako rýchlo sa zlepšoval. Telo aj hlava ho však zradili - tak ako predtým aj toľkokrát potom. A jeho vysmiali. Zlyhal, tak to v Spojených štátoch vnímali. Jeho meno zapadlo prachom, on zanevrel, a tak sa svet dozvedá až v posledných rokoch, že práve Lefèbvre je pionierom.

Jeho dva roky za Atlantikom tým pádom nevyšli nazmar. Lefèbvre sa stal vzorom. Cesta do Ameriky za basketbalom prestala byť len experimentom a stala sa životným plánom.

V krajine pionierov a priekopníkov

Na zámorské pomery je Gonzaga University malá škola. Roku Pána 1887 ju založili jezuiti v meste Spokane.

Tu, na severozápade Spojených štátov, pod Skalistými horami, sa vraj narodila tradícia Dňa otcov. Ale miestni sú hrdí najmä na basketbal. Tvrdia, že Spokane Hoopfest je najväčší pouličný turnaj na svete, hovoria si Hooptown USA a pravidelne sa tešia na marec.

Veria, že tentoraz to ich milovaným Zags už musí vyjsť a stanú sa šampiónmi vysokoškolského turnaja NCAA, známeho tiež ako March Madness. Zatiaľ dvakrát sklamane sledovali finále, ale v záverečných bojoch fandia svojim miláčikom nepretržite od roku 1999. Len Kansas a Michigan State držia dlhšiu sériu.

Malomesto v divočine, ktoré basketbalovo vychovalo geniálneho rozohrávača Johna Stocktona, sa počas tých rokov stalo bránou k americkému úspechu pre veľa svetových hráčov. Pobehoval tu syn slávneho otca Domantas Sabonis, japonský fenomén Rui Hačimura, aj medailisti minuloročných majstrovstiev sveta Filip Petrušev (strieborné Srbsko) a Kelly Olynyk (kapitán bronzovej Kanady).

Skôr narodení si možno vybavia chorvátsky talent Maria Kasuna, extravagantného Francúza Ronnyho Turiafa alebo kanadského drevorubača Roberta Sacreho, ktorého si v L.A. Lakers držali ako víťazný talizman. Oni - a nielen oni - najskôr zažiarili v Spokane.

Prvý v tomto rade však stojí skutočne veľký muž. Jean-Claude Lefèbvre, synček zo statku s hydinárňou v dedinke Épiais-lès-Louvres, ktorému otvoril dvere do sveta prostý fakt, že narástol do výšky úctyhodnej dnes, nieto ešte v roku 1957, keď sa sťahoval do neznámych lesov.

Golem má troch otcov

Bez trojice mužov by sa gigant z dediny na výnimočnú trajektóriu nedostal.

Prvý je Robert Busnel. Tvrdiť, že bol pri všetkom, čo sa v európskom basketbale v 20. storočí prihodilo, by bolo trochu zveličené. V polovici päťdesiatych rokov mal už za sebou veľkú hráčsku kariéru a venoval sa koučovaniu aj funkcionárčeniu.

Basketbalom dýchal, popri mnohých ďalších úlohách bol tréner a manažér oboch francúzskych reprezentácií. Mohol si to dovoliť, život mu financoval predaj basketbalových topánok a športového oblečenia značky Busnel.

Po vojne bol basketbal vo Francúzsku fenomén, ktorý podporili medailové úspechy na čele so striebrom z olympijského Londýna 1948. Úspechom ale čoskoro odzvonilo, z medailových pozícií Les Tricolores vytlačil Sovietsky zväz aj ďalšie krajiny z východu. Bolo treba reagovať.

Busnel preto prehľadal Francúzsko v snahe nájsť protizbraň na sovietskych gigantov. Keď mu roku 1955 dohodili osemnásťročného chlapca s pohybmi drevenej bábky, vytušil obrovskú príležitosť. Nakoniec sa rozhodol poslať ho do sveta, kde by sa lepšie vyučil pivotmanskému remeslu.

Druhý bol Im McGregor. Mariňák z druhej svetovej vojny po trénerskej skúsenosti z univerzity Whitworth pracoval v päťdesiatych rokoch pre cestovné kancelárie. Ale z basketbalu sa celkom nevytratil, venoval sa mu ako promotér, vyhľadávač talentov aj tréner.

Ujal sa talianskej reprezentácie, križoval Európou s tímami amerických absolventov, ktorí hľadali uplatnenie za Atlantikom. Našiel sa v úlohe prostredníka medzi európskymi alebo juhoamerickými mladíkmi a severoamerickými univerzitami.

Lefèbvre bol jeho prvý objav, našiel ho na začiatku roku 1957 v Holandsku ako čerstvého reprezentanta. To McGregor musel všetkých ostatných prehovoriť, aby odobrilo niečo neslýchané.

A napokon Hank Anderson. Tréner, ktorý basketbal na Gonzaga University posunul na elitnú úroveň. Pripadlo mu neľahké vyjednávanie s americkým veľvyslanectvom v Paríži. Veď podľa Sports Illustrated sa Lefèbvre vydal za more s „pyžamom, uterákmi, skromným, ale kvalitným oblekom a deviatimi anglickými slovami“.

Napriek tomu Francúz napokon dostal štvorročné vízum a štúdium začal v rodnom jazyku. Anderson zaplatil 771 dolárov za letenku. Potom vzácneho hosťa ubytoval na tri týždne doma v pivničnej miestnosti. Mal pre neho pripravenú 235 centimetrov dlhú posteľ.

Projekt kolos štartuje

Ako sa oplatí dobre sa narodiť! Do Gonzagy v tom čase ponúkali aj Ukrajinca, ktorý vraj vyrástol na 228 centimetrov. Kto to presne bol a ako ho chceli dostať cez Železnú oponu, to sa už asi nedozvieme.

Nikoho, kto by vedel po rusky a mohol sa stať chlapcovi sprievodcom v novom svete, ale v Spokane nenašli. Zato francúzskych spojok mali celkom dosť…

Keď na konci augusta 1957 žmolil v ruke Jean-Claude letenku, ktorá ho mala poslať na cestu cez polovicu sveta, mal za sebou len zopár rokov so športom. V detstve miloval cyklistiku, s kamarátmi sa hral na Fausta Coppiho alebo Louisona Bobeta. Že to myslel vážne, ukazuje podpora bývalej hviezdy pelotónu Francisa Pélissiera.

Ten bol ochotný vyrábať mu kolesá na mieru výmenou za propagačné snímky. Lenže, keď sa chcel v pätnástich rokoch a pri 203 centimetroch prihlásiť na prvé preteky, rodičia mu to zákazali. Cyklistiku považovali za príliš nebezpečnú. Takže jeho Tour de France sa obmedzila na jazdu po rodinných pozemkoch. A on ďalej rástol ako drevo v lese. Až do roku 1955, vtedy mal osemnásť.

„Musí sa začať hýbať,“ nariadil rodinný lekár. Pružnosť mala mladému Lefèbvrovi zlepšiť atletika. Prví tréneri to pojali po svojom, videli v ňom budúceho guliara. Cez desať metrov sa však nedostal, navyše si pri športovaní poranil koleno. Bola to rozhodujúca obrátka jeho života.

Poslali ho k pánovi doktorovi Michelovi Andriventovi, ktorý sa zároveň staral o členov basketbalovej reprezentácie. Stačil telefonát a Busnel okamžite nabehol. Projekt francúzskeho kolosu sa rozhýbal.

Lefèbvre s basketbalovým tréningom súhlasil trochu neochotne. Obával sa, že bude zasa terčom posmechu. On aj jeho mladšia sestra Martine si pre svoju výšku vypočuli už dosť poznámok.

Až pred odletom do Ameriky v rozhovore pre Miroir Sprint pripustil: „Nepáčila sa mi myšlienka, že budem hrať basketbal, pretože je to šport pre vysokých. Nechcem byť za netvora, chcem žiť ako normálny mladý muž.“

Temné tóny jeho duše už vystupujú na povrch.

„Otec meria 187 centimetrov, matka 185. Pradedo mal 197. Ďalej som sa už neodvážil pátrať. Bál som sa, že niekde v minulosti nájdem predkov, ktorí sú vyšší ako ja. Moja sestrička v desiatich rokoch meria 175 centimetrov, na birmovanie sme jej museli nechať ušiť úplne nové šaty. Ja som mal v jej veku ešte viac. Pamätám si, že som bol vyšší ako náš kňaz.“ hovoril Jean-Claude Lefèbvre v roku 1957 v rozhovore pre televíziu ORTF.

U Busnela ho čakali až štvorhodinové individuálne tréningy. Od roku 1956 nastupuje v najvyššej súťaži za Roanne. Prvýkrát sa stretáva s očakávaniami, ktoré nie je ako nováčik schopný splniť. Ako už to tak býva, od menších spoluhráčov dostával vyžrať, keď mu lopta prekĺzla medzi prstami. O poznámkach a lakťoch súperov netreba hovoriť.

Možnosti basketbalu mu v júni 1956 predstavia Harlem Globetrotters, je ohromený. Azda aj vďaka tomu mu potom ľahšie dajú americké víza.

Busnel by ho do reprezentácie vzal hneď ako ho objavil, o európsky šampionát ho však pripravil paratýfus. Jedna z mnohých morových rán, ktoré ho postihli. Vo februári 1957 však už sedí medzi reprezentantmi, Paríž hostí prípravu proti reprezentácii Československa. Vtedy ešte šancu nedostal, ale neskôr si proti tomuto tímu niekoľkokrát zahral. A zvyčajne sa mu celkom darilo.

Na majstrovstvách Európy 1957 už vybehol na ihrisko, v Sofii zanechal silný dojem. Ubránil domácu hviezdu Iľju Minčeva, hoci Francúzi s Bulharmi prehrali. V útoku zaujal 18 bodmi pri tesnej prehre s Československom.

Medzitým sa rokuje o jeho nástupe na Gonzagu, do jesene 1957 sa však musí vyhnúť ešte jednému úskaliu. Odvedú ho do francúzskej armády. Vojenskí lekári potvrdia reči o zelených mozgoch. Lefèbvre je podľa nich... veľký. Do prijímača v Joinville síce zamieril, ale ešte v lete sa armáda jeho služieb zriekne.

Lefèbvremánia a lefèbvredepresia

Hoci basketbal vo Francúzsku pomerne rýchlo stratil v päťdesiatych rokoch cveng, ktorý si získal povojnovými úspechmi, Lefèbvre a jeho cesta budili mimoriadnu pozornosť.

S novou reprezentačnou tvárou sa basketbalisti ľahko ocitnú v hľadáčiku kamier a fotoaparátov. Obra chcú ukázať v obľúbenej relácii Télé-Paris. Poskytuje rozhovory pre najväčšie francúzske magazíny a žurnály. L’Équipe za ním dokonca vyšle korešpondenta, ktorý informuje, ako sa mu darí adaptovať za oceánom.

Pierre Tessier, športový redaktor L’Equipe, v deň odletu nového miláčika národa píše: „Lefèbvre mieri do Spojených štátov, aby sa najskôr naučil anglicky, pokračoval v štúdiu a nakoniec (a predovšetkým) aby sa stal skutočnou basketbalovou hviezdou. Niektorí si myslia, že keď sa vráti, bude najlepší pivot v Európe… a my si to myslíme tiež…“

A teraz sa s tým, chlapče, vyrovnaj!