Pondelok, 25. január, 2021Meniny má Gejza

Vypľuť dušu, nie dovoliť pľuvať

Sportnet|Publikované 4. máj 2009 o 22:00

Mnohí z fanúšikov sa hanbili - hlavne po uplynulej sobote - že sú priaznivcami vyznávajúcimi slovenský hokejový dres. Smutné, ale výstižné. Deprimujúce aj logické.

Keby sa pozbierali všetky nadávky, preklínania, ponosy a náreky, boli by toho za tisíce vagónov. Aj sĺz u slabších pováh či nervákov. Hokejový národ dostal takú ranu, a nielen v zápase s Čechmi, ale celkove na tomto šampionáte, že sa bude ešte dlho potácať. No priaznivec sa pozviecha oveľa skôr ako samotný náš hokej a hlavne reprezentačný. Ak sme potrebovali spadnúť na dno a odtiaľ sa odraziť, tak to sme dokázali dokonale. Už vlani v Kanade a pre istotu, aby sme na to nezabudli, aj tentoraz pod Alpami. Nič na tom nemení ani to, že umiestnením sme predsa len na tom lepšie ako pred rokom. Sme úplne zdecimovaní a obarení. Každú debatu križujú blesky hnevu, nespokojnosti, slová, ktoré sa nedajú reprodukovať. Každý má pravdu, ale tá je napokon i tak obsiahnutá v hmatateľných dôkazoch.

Teraz viac než inokedy sa dá dešifrovať tvrdohlavý a možno i záhadný postoj Pálffyho k národiaku. Je mu to treba, aby naňho ľudia hromžili a ukazovali naňho prstom, hanlivo ho okrikovali? Sám by voskové panoptikum nepotiahol a v rúbaniu hlava-nehlava by sa nevyhol. Takže líder nereprezentoval, rovnako tak mnohí ďalší, čo mohli, a štartovali tí, čo chceli. Lenže mnohí z nich nemali optimálnu formu. Vlastne sa ukazuje, že pokiaľ sa najlepší vzdajú šance reprezentovať, je jedno, po kom realizačný tím siahne. Nezdalo sa, že tento výber bol robený s ohľadom na budovanie kádra pre šampionát v Bratislave. Držali sme sa osvedčených zásad a stavili na rutinu namiesto odvahy, mladíckeho nadšenia. Hoci menšej kvality. Lenže tá bola aj tak podpultovým tovarom. V posledných rokoch sa stále viac prehlbuje kardinálny problém získania toho najlepšieho, čo je. Je toho málo a vinou odrieknutia štartu ešte menej. Spoza mora už chodia omrvinky a ich prítomnosť nie je vlastne ani nejako výnimočná (česť výnimke, akou boli Handzuš, Sekera a v niektorých momentoch Halák). Európu berieme ako vyspelý kontinent. Naši účinkujú vo všakovakých ligách, ale napokon sa ani nechce veriť, či tí hráči naozaj pôsobia v špičkových ligách a kluboch. Trebárs Obšut patril medzi ťahúňov Luley a v produktivite bekov bol špičkou v Elitserien, ale vo Švajčiarsku mal akoby zákaz páliť na bránku. Tak by sme mohli ísť rad radom, do nenápadného hávu sa obliekli Bicek, Radivojevič, Štefanka, Nagy, Bartovič atď.

Pred časom tréner Ján Filc prišiel s nápadom, ako pomôcť dvadsiatke. Zakomponovanie do exraligovej súťaže mládežníckemu národiaku pomohlo. Lenže kto pomôže seniorom? Budeme posielať na stáž extraligové kluby a prifaríme ich k českej, švédskej, fínskej súťaži či k ruskej KHL? A zase je tu neodbytná otázka: Načo máme extraligu, keď jej napájanie štátneho tímu je viac než chabé a chudobný zástoj kole oči. Nemyslíme si, že väčší zástoj Košičanov či Skaličanov by pohol bremenom, ktoré nás zadlávilo na scéne šampionátu, ale predsa by sme mali viac zariskovať a otvárať dvere nádejam na takomto fóre. Nech domáci hráči majú motiváciu a nehovoria už vopred, že ich snaha bude i tak márna, lebo prednosť majú starešinovia a zaslúžilí členovia hokejovej partie.

V slovenskom hokeji panuje schizofrénia a hoci to žiadny z hráčov nahlas nepovedal, predsa len ovzdušie nie je optimistické a priaznivo naklonené koncepčnosti a jednotnosti. Názorové strety sú viacvrstevné a veľa sporov i polemík sa točí okolo vedenia SZĽH. Prezident Juraj Široký ustál konflikt s Petrom Šťastným, ale svoje renomé si nevylepšil. Je tŕňom v oku a hoci mu pred časom dalo hnutie dôveru, iba múdri a prezieraví vedia urobiť ústupok a taký krok, ktorý vyčistí vzduch a oslabí napätie. Nemali by padať len tréneri, ale aj funkcionári a u nás sa stalo zaužívané, že ak je raz stolička istá, musí byť vyárendovaná nadlho. Aj v kluboch, kde odstúpenie činovníkov je podmienené ekonomickými, a nie výkonnostnými pomermi. Lenže ako sa menia hráči, tréneri, mala by byť rotácia i funkcionárov. I generálov. Lebo to už nie je o hrošej koži, ale o priznaní si podielu na tomto stave, tohto marazmu, do ktorého tento šport spadol. Široký neradil, akých hráčov má zobrať a nemiešal sa do zostavy, neurčoval stratégiu, no má prsty v tom - ako každý prezident zväzu - ako sa potápa hokej pod Tatrami a ako si nevieme s týmto stavom rady. Sebareflexia mala zdobiť každého, kto sa uchádza o funkciu. Nielen lízať med, ale sypať si rany soľou. Bolí to, ale aj lieči. Rezignácia nie je prejav slabosti a úteku, ale chlapského postavenia sa voči problému. Ten je naozaj veľký. Mali by to brať do úvahy i tí, čo predtým stavili na zotrvačnosť a nemennosť.

Koniec koncov Filc už predznačil tiež možnosť odstúpenia. Je si vedomý, že tiež zlyhal. Pred MS v rozhovore pre náš denník naznačil, že hlavným cieľom je návrat do osmičky a prípadný posun čo najvyššie v tejto svetovej konkurencii. Chiméra. V Göteborgu - bez toho, aby sme zľahčili jeho zástoj - zlato vybojovali páni hokejisti. Tých tentoraz však nemal a nedokázal družinu ani viac vyburcovať. Dva razy sme zlyhali v nadstavenom čase. Ušiel nám duel s Bielorusmi i Fínmi. Maďarov sme horko-ťažko odrazili. Kanada - hotová pohroma. Pritom pred šampionátom kouč tvrdil, že resty sú v defenzíve a v hre v oslabení i vo využívaní presiloviek. Tieto elementárne činnosti sa však nezlepšili ani zamak, zhoršili sa. Je nepochopiteľné, ako môžeme zle striedať, mať viac hráčov v poli. Tiež to, že robíme útočné fauly proti Kanade a reči o disciplíne necháme plávať na vlne posmechu. Duel s Čechmi bol vrcholom. Valábik vyhadzuje puky krížom krážom za mantinel a za to tiež pykáme. Graňák permanentne nestíha prikryť protihráčov, a predsa pokračuje ďalej v turnaji. Celé to pripomínalo zlý sen a tápanie. Bol to boj s vlastnou nemohúcnosťou. Aj trénerskou. Hráčov akoby nemal kto ukočírovať, ale i pribrzdiť v nežiaducom "rozlete" vlastných nedostatkov. Jednotlivé rošády v zostave naznačili, že kouč a jeho asistenti nevedeli, čo skôr robiť. Pohoda z prípravy odplávala (nechce sa veriť, že to bolo i korektúrami spôsobnými odchodmi a príchodmi pred MS), a keď vyskočili ťažkosti, zosypali sme sa. Akoby nás zaskočilo, že sa môže prestať dariť. Počnúc brankármi (ich pozícia bola nejasná a každý dostal na frak, vyslovene nezahviezdil ani jeden). V obrane sme nemali strelca od modrej ani konštruktéra prihrávok, bol to samý alibizmus, a keď asbentovala rýchla kolmica i okamžité nahodenie puku krídlam a namiesto toho sa vynáralo komplikované vykočuľovanie za vlastnú bránku, zlyhali väzby s ofenzívnymi hráčmi. Tí pripomínali partiu na rybníku, ktorá sa po prvý raz stretla a chcela si z pasie zahrať. Amatéri si to môžu dovoliť, reprezentanti však takú anarchiu rozhodne nie. Hra v početnej výhode bola utrpením, mali sme rozhodcom prikázať, aby nikoho zo súperov nevylučovali, lebo to prináša Slovákom galeje. Bezradnosť sa vkradla do pohybu, herného prejavu a streľby pripomínajúcej začiatočníkov. Zloženie formácií sa tiež podchvíľou menilo, lebo Filc chcel hasiť požiar, no namiesto toho miestami bol ešte väčší. Nasadenie vyslovene ofenzívnych hráčov do jednej lajny (Hossa, Mikúš, Ružička) či zase defenzívnych bez typologického vyváženia bolo hazardom. Súčinnosť útočných formácií doplácala na typickú slabinu - nedostatok kvalitných centrov. Štefanka aj Pavlikovský boli platní iba dozadu (prinajlepšom), vpredu o nich nikto nevedel.

Odborníci hovoria, že takto to ďalej nejde a treba veľa vecí zmeniť. Málokto však prichádza s konkrétnymi nápadmi. Bitie hlava-nehlava prinesie možno úľavu od stresu, ale na ďalších MS sa Waterloo môže zopakovať, pokiaľ neprídu opatrenia (ak sa nejaké vôbec ujmú) do života. Isté je, že na MS 2010 nevypadneme, lebo v roku 2011 hostíme elitu. Odložme však iróniu. Filc mal pravdu po zlate pred siedmimi rokmi, že tento úspech predbehol reálny stav nášho hokeja. Úbytok hráčov a nefutrovanie základne sa nám vypomstilo. Ideme na kyslíkový dlh a dlho to nevydržíme. Musíme sa pripraviť nie na obývanie pozícií znamenajúcich nie štvrťfinále a osemfinále, ale boj o záchranu. Vlani sme si to už vyskúšali. Alebo angažujme zahraničného trénera (ponúkať občianstvo množstvu hráčov z cudziny ako Maďari vari len nebudeme). Bude to vari ľahšie no krátkozrakejšie, než sa piplať s mladými, vytvárať podmienky pre hokej ako taký a pôsobiť na reprezentantov tvrdšie než dosiaľ počas celej sezóny. Aby si naozaj vážili cenný dres a boli ochotní vypľuť zaň aj dušu a nie dovolili, aby sa naň pľuvalo.

Autor: Sportnet

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.