V roku 1991 „odovzdali“ víťazovi maratónu požičané auto

KOŠICE. Organizačný tím košického maratónu finišuje so záverečnými prípravami, aby si bežci aj diváci mohli vychutnať vrcholné športové podujatie, kvôli ktorému sa takmer na celý deň zastaví život v metropole východu. Na čele Medzinárodného maratónu mieru stojí od roku 1991 Branislav Koniar, s ktorým sme sa necelý týždeň pred samotným štartom bežeckého sviatku porozprávali.

Prestížne podujatie ako je MMM si určite vyžaduje mimoriadne dôkladnú prípravu. Koľko ľudí sa do nich každoročne zapája a koľko sa následne podieľa v 1. októbrovú nedeľu na tom, aby všetko prebehlo hladko?

Počas roka priebežne na viacerých úsekoch pracuje do 20 ľudí, v auguste sa tento tím rozrastá na približne 50 osôb, ktorí sú však už napojení na desiatky ďalších spolupracujúcich firiem, inštitúcií a dodávateľov. V nedeľu počas maratónu je potom zapojených temer 900 organizátorov, usporiadateľov a príslušníkov dopravnej, poriadkovej či mestskej polície.

Ako často sa zvyknete v rámci organizačného štábu pred maratónom stretávať a je pravda, že vaša práca na novom ročníku začína pár dní po skončení predošlého?

Tá okrídlená veta o novom ročníku tesne po skončení toho starého je temer pravdivá. Dá sa povedať, že už v decembri prebiehajú prvé činnosti viazané k ďalšiemu októbrovému finále. Frekvencia pracovných stretnutí rastie s časom a je rozložená do viacerých menších tímov. Maratón sa však dnes už nedá organizovať ako záujmová či spolková činnosť po zamestnaní. Mnohé úseky si vyžadujú celoročnú profesionálnu prácu s postupným zapájaním ďalších ľudí, ktorí riešia parciálne úlohy.

Spomeniete si, ako ste sa ocitli v pozícii riaditeľa pretekov a ako dlho to už robíte?

Začal som pracovať v Maratónskom klube Košice v roku 1991 a tuším už v ďalšom roku som získal dôveru na túto relatívne náročnú pozíciu. Samozrejme maratón sa odvtedy výrazne zmenil, náplň práce a rádius povinností je výrazne širší, čo je dané najmä výraznou zmenou rozsahu maratónskeho programu, množstvom vzťahov s partnermi a sponzormi maratónu, ale aj rastom počtu účastníkov či náročnejšou technicko-bezpečnostnou agendou.

Za tie roky sa vám určite prihodilo niekoľko kuriozít. Môžete prezradiť nejakú výnimočnú?

Niektoré situácie boli vo svojom čase skutočne až infarktové, dnes stoja za zasmiatie. Patrí k nim aj tá, keď pre víťaza v roku 1991 sľúbené auto od renomovaného výrobcu do Košíc z logistických príčin nedorazilo a my sme situáciu zachraňovali nočným transportom podobného požičaného auta z Viedne. Vyumývalo sa, vystavilo, symbolicky odovzdalo a nik si nič nevšimol. No malo to svoje pokračovanie, keď sa Vlasto Bukovjan, lebo on vtedy maratón vyhral, dočkal toho svojho auta až vo februári. Tak dlho trvalo, kým si daný koncern s celou situáciou poradil a svoje záväzky aj naplnil.