Ako mama mala pocit, že do svetovej špičky nepatrí, sezónu zakončila európskym titulom.
Posledný víkend sezóny jej priniesol titul majsterky Európy v hliadkach. Vodná slalomárka ELIŠKA MINTÁLOVÁ má za sebou prvú sezónu po narodení syna Noela, v ktorej získala striebro vo Svetovom pohári v Paríži a tímový bronz na majstrovstvách sveta.
Za výsledkami sa však skrýva náročný príbeh. Pôrod sa skomplikoval natoľko, že jej hrozilo vykrvácanie, no o tom, že mohla zomrieť, sa dozvedela až o dva mesiace neskôr.
„Jednoducho asi ten hore chcel, aby sme prežili obaja, a sme tu,“ povedala v rozhovore pre Sportnet. Dodnes bojuje s vyčerpávajúcim kožným ochorením, ktoré súvisí so závislosťou tela od kortikoidov a ktoré jej berie spánok.
Prečo jej práve tréningy pomohli prežiť najťažšie obdobie a ako zvláda materstvo popri vrcholovom športe, prezradila v otvorenom rozhovore.
V rozhovore sa dozviete:
Prečo mala na prvých pretekoch sezóny pocit, že tam nepatrí.
Ako trénovala počas tehotenstva a čo zvládla ešte tri dni pred odchodom do nemocnice.
Čo je ochorenie spojené so závislosťou od kortikoidov a ako sa u nej prejavuje.
Ako jej šport pomohol prežiť najťažšie obdobie.
Ako s ňou cestuje syn Noel, prečo nemala materskú a čo ju podržalo.
Máte za sebou posledné preteky v Taliansku, stali ste sa majsterkou Európy v hliadkach, no v individuálnych pretekoch ste nepostúpili do finále. Aký to bol víkend na emócie?
Začalo sa to veľmi dobre. Vyhrala som kvalifikáciu a v ten istý deň sme sa ešte stali majsterkami Európy, čo bolo naozaj pekné. Noc pred ďalšími pretekmi som však takmer nespala. Prechádzam totiž ochorením TSW, ktoré ovplyvňuje nielen šport, ale celý môj život.
Zlatá radosť slovenských kajakárok v Ivrei. Zľava Soňa Stanovská, Eliška Mintálová a Zuzana Paňková. (Autor: Peter Murcko, canoe.sk)
Bojujem s ním, ako sa dá, no väčšinou sa dosť trápim. Jednoducho som nespala a cítila som sa unavená. Aj pred samotnou jazdou som sa cítila ťažkopádne, ale to sa mi stáva často a jazda napokon býva dobrá.
Tentoraz to tak nebolo. Pridali sa k tomu aj dva dotyky. Skončila som trinásta, takže mi finále ušlo o jedno miesto.
Zvládate teraz športové sklamania rýchlejšie vďaka materstvu a tomu, ako sa vyrovnávate s touto chorobou?
Áno. V tej chvíli je to určité sklamanie, bola som smutná hlavne z toho, že mi to nevyšlo o malinký kúsok. Keď sa však pozriem na to, čo sme od tejto sezóny očakávali a čo sa mi reálne podarilo, výsledky prekonali naše predstavy.
Vzhľadom na všetko, čím si prechádzam, aj na to, že som mama, je to naozaj skvelé, takže v zásade nemôžem byť sklamaná. A najmä sme majsterky Európy, čo podľa mňa tiež stojí za zmienku, pretože to sa nestáva každý deň.
Znamenajú pre vás tieto medaily teraz viac ako predtým?
Samozrejme, pretože teraz je to už trochu inak. Ako mama mám iné priority, než keď som dieťa nemala. Vtedy bol pre mňa šport v podstate všetko, snažila som sa sústrediť, a keď to nevyšlo, naozaj to bolelo. Teraz sa snažím robiť maximum, ale uvedomujem si, že dieťa je na prvom mieste a musím tu byť pre neho, či mám preteky, alebo nie.
Vždy som snívala o tom, že budem mať dieťa a zároveň budem dosahovať pekné výsledky, respektíve medaily. A podarilo sa to hneď v prvej sezóne, takže som veľmi spokojná. Neberiem to ako samozrejmosť a vážim si to omnoho viac ako predtým.
Pamätám si najmä začiatok sezóny, keď sme prišli do Francúzska na prvé preteky. Videla som tam všetky súperky, ktoré sa počas tých dvoch rokov pretekali vo Svetovom pohári. Zrazu som si povedala: Čo tu vlastne robím? Mala som divný pocit, že tam nepatrím, veď som mama.
Bolo to naozaj zvláštne. Chvíľu som s tým bojovala a trvalo, kým som sa trochu skonsolidovala. Nakoniec to dopadlo super.
Trénovali ste prakticky až do samotného pôrodu. Ako ste sa vtedy cítili?
Štyri mesiace pred pôrodom som ešte bola na sústredení v teple, najmä preto, aby som zostala v kontakte s vodou, a tiež pre začínajúci ekzém. Trénovala som iba raz denne, pretože brušné svaly počas tehotenstva dostávajú zabrať. Nechcela som riskovať.
Už aj tak to bolo občas trochu bolestivé, takže som to veľmi nehnala, ale snažila som sa aspoň udržiavať v kondícii. Potom som chodila do posilňovne dva-až trikrát týždenne, a to ešte tri dni pred odchodom do nemocnice. Nerobila som maximálne váhy ani nič veľmi náročné, ale myslím si, že som zvládla určite viac ako bežná tehotná žena.
Potom prišiel náročný pôrod, po ktorom ste dlho nevedeli spracovať, čo sa vám mohlo stať. Aké boli tie dni a čo ste vtedy prežívali?
Je to zvláštne, lebo každá žena si predstavuje, že prídu kontrakcie alebo praskne plodová voda a ide sa do nemocnice. U mňa to bolo trochu iné. Mám pocit, že počas celého tehotenstva som mala vyšší tlak, ale lekári to nejako neriešili. Vždy mi ho zmerali, vyšiel vysoký, sestrička mi ho zmerala druhýkrát, vyšiel trochu nižší, a ten zapísali.
Nedokázala som fungovať. Bolo to náročné. Keď to teraz rozprávam, zdá sa mi až nenormálne, že som sa na ten šport vôbec nevykašľala.
Mintálová o náročnom období
Mávala som okolo 132, čo je hraničná hodnota, ale v podstate to bolo v poriadku. No na konci tehotenstva sa mi začala točiť hlava, a tak mi napadlo zmerať si tlak. Mala som už dosť vysoké čísla, okolo 150 na 120, čo je v tehotenstve nebezpečné. Samozrejme, hneď sme išli do nemocnice.
Tam zistili, že mám preeklampsiu, ktorá je veľmi nebezpečná pre plod aj pre matku. Začali mi teda vyvolávať pôrod. Mala som veľa kontrakcií, ale nič sa nedialo. Vyvolávali mi ho päť dní a potom mi povedali, že buď cisársky rez, alebo to pôjde normálne. Išli sme rovno na sálu.
Podali mi oxytocín a nasledovali kruté bolesti, keďže epidurálka mi absolútne nezabrala. Bolo to veľmi náročné. Aj počas pôrodu som mala strašne vysoký tlak a bol to veľký problém, lebo som sa neotvárala, nič sa nedialo a zároveň mi dávali lieky na tlak.
Keby mi aj urobili cisársky rez, pravdepodobne by som vykrvácala. Ja som to však nevedela, lekár to povedal iba partnerovi. Hoci sa to všetko napokon skončilo dobre, po pôrode som musela vstrebať, aké nebezpečné to bolo a čo sa vlastne mohlo stať.
Hovorila som si: Prečo sa mne neustále dejú také zvláštne veci? Idete na olympiádu a zlomíte si nohu. Idete na veľmi dôležité preteky a cestou vám zhorí auto. Takéto veci sa mi dejú. A potom ešte aj najkrajší okamih v živote, ktorý sa mohol úplne pokaziť. Bolo to veľmi náročné a musela som sa s tým nejako vyrovnať.
Časom som sa z toho dostala, hoci sa k tomu pridalo aj baby blues (pozn. red.: popôrodná skleslosť), s ktorým som tiež trochu bojovala. Všetko sa to zišlo naraz.
Mám svoju mentálnu trénerku, ktorá mi pomáha so športovým výkonom. Iba s ňou som sa rozprávala o tom, čo sa so mnou deje, žiadnu špeciálnu terapeutku som nevyhľadala.
Ako dlho vám trvalo, kým ste sa dali psychicky do poriadku?
Myslím si, že som psychicky celkom odolná, lebo v mojom živote sa naozaj dejú všelijaké veci. Prvé dva týždne po pôrode to bol veľký šok. Zrazu sa mi spustilo mlieko a udrelo mi do hlavy. Neustále som plakala a nevedela som prečo.
Vtedy som kontaktovala svoju mentálnu trénerku, aby som zistila, čo sa so mnou deje, lebo som tomu nerozumela. Upokojila ma, že ide o baby blues a že je to úplne normálne. Ak by to do dvoch až troch týždňov neprestalo, mohlo by ísť o popôrodnú depresiu. K tomu, chvalabohu, nedošlo a za tie dva týždne to prešlo.
O tom, že som mohla zomrieť, som sa dozvedela asi až dva mesiace po pôrode, keď som už bola ako-tak v pohode. Samozrejme, bola som z toho šokovaná, ale na druhej strane som si uvedomila, že sme prežili. Mám zdravého syna a nechcela som ďalej rozoberať, čo by bolo, keby. Jednoducho asi ten hore chcel, aby sme prežili obaja, a sme tu.
Ako vrcholová športovkyňa ste museli byť v šoku, keď ste po pôrode zrazu pociťovali neistotu vo vzťahu k vlastnému telu.
V tomto smere som bojovala. V minulosti som mala trénera, ktorý mi stále hovoril, že som tučná, že som chorá a podobne. Len čo priberiem hoci len kilo či dve, som z toho podvedome vynervovaná, a pritom viem, že je to úplne normálne. Som predsa žena a telo sa mení v závislosti od cyklu aj počas zimnej prípravy.
Bol to obrovský stres. Naozaj ma triaslo, ako keď závislý človek nedostane dávku. Šport mi z tohto hľadiska dosť pomohol. Sústredila som sa na to, čo som mala robiť.
Mintálová o ťažkej chorobe
Keď mám objemový tréning, nemôžem mať pretekovú váhu. Takže keď som v tehotenstve začala priberať, bola som z toho nesvoja. Pribrala som naozaj veľmi veľa, mala som skoro sto kilogramov, hoci by si človek povedal, že keď toľko športuje a tvrdo na sebe pracuje, nepriberie.
Lenže pre preeklampsiu, ktorá sa pravdepodobne rozvíjala už skôr počas tehotenstva, len sme ju nezachytili, som priberala rapídne. Mohla som robiť, čo som chcela, ale bola som obrovská. Hneď po pôrode som stratila dvadsať kilogramov.
Keď som sa začala trochu dávať dokopy a snažila som sa schudnúť, tri mesiace nešiel dole ani gram. Kým sa neupravili hormóny, nič, absolútne nič. Bola som z toho zúfalá, nevedela som, čo sa deje, ale potom mi povedali, že niektoré ženy pri dojčení chudnú a niektoré jednoducho nie.
Po troch mesiacoch sa to začalo zlepšovať, asi keď sa hormóny trochu ustálili. Prestala som aj dojčiť pre ekzémy. Vtedy som už nebola v dobrom stave a povedali mi, že keď prestanem dojčiť, ekzémy ustúpia. Nepomohlo to. A potom, samozrejme, prišli výčitky, že beriem synovi to najlepšie, čo som mu mohla dať.
Mali ste ťažké srdce na lekárov, že vám preeklampsiu nediagnostikovali skôr, alebo ste to už neriešili?
Myslím, že to bola zhoda okolností, lebo tlak mi merali na každej kontrole. A ja som taká, že všetko nechám na poslednú chvíľu, lebo som zvyknutá žiť v bolesti. Vrcholový šport strašne bolí. Možno som to teda podcenila aj ja.
Tlak som si začala merať až na konci, keď sa mi už točila hlava. Dovtedy mi nenapadlo, že by niečo nebolo v poriadku. Nikto mi však nikdy nepovedal, že hrozí preeklampsia.
TSW (z angl. Topical Steroid Withdrawal) je reakcia pokožky na dlhodobé alebo nesprávne používanie kortikoidových mastí. Spomínali ste, že ste predtým mali menšie ekzémy, no po pôrode choroba prepukla naplno. Ako sa prejavila?
Odkedy som otehotnela, moje ekzémy sa začali zhoršovať. Natierala som ich kortikoidovými masťami a uvedomila som si, že červených fľakov mám čoraz viac, a to aj na miestach, kde som ich predtým nemala. Vlani v novembri, už po pôrode, sa napokon stalo, že som celá očervenela a mala extrémnu zimnicu.
Svrbelo ma to až do kostí, nedokázala som ani minútu pokojne sedieť. A začal sa boj. Neviem, kedy sa skončí. Na Slovensku ani v Česku sa toto ochorenie veľmi neuznáva a máloktorý dermatológ tomu reálne verí. Každý vám povie, že kortikoidy liečia. Áno, liečia, ale len istý čas.
Nie každé telo na ne dobre zareaguje a niekedy sa stane, že si organizmus vytvorí závislosť od kortikoidov, a to je to TSW. Je to naozaj dlhý proces, trvá roky, kým sa telo vyčistí. Začína sa neustálymi zimnicami, extrémnou bolesťou, mokvaním. Naozaj nespíte. Ja som spala asi hodinu za noc, drkotala som zubami a nevedela som sa zahriať.
Vtedy som sa dostala do úplného psychického vyčerpania, myslím si, že až do takej polodepresie, lebo som naozaj chcela zomrieť. Ťažko to opísať človeku, ktorý to nezažil, ale bolo to desivé peklo. Pomohlo mi až to, že som odišla na ostrov Réunion. Vlhko, teplo a more mi veľmi prospeli. A samozrejme, keď som sa vrátila, zase sa to zhoršilo.
Eliška Mintálová v disciplíne kajak kros počas OH v Paríži 2024. (Autor: TASR/AP)
Ako ste na tom teraz, po roku? Je pri vašich ekzémoch vôbec vhodné, aby ste boli denne vo vode?
Morská voda mi pomáha, hoci to v nej veľmi bolí, pretože soľ na ranách páli. Vodný šport však pre mňa nie je úplne ideálny. Voda je najväčší nepriateľ tohto ochorenia, lebo koža je suchá, šupinatá, mokvavá. Potrebujem ju hydratovať, a nie ešte viac vysušovať.
Mení sa to aj podľa cyklu. Osem až desať dní pred menštruáciou sa to rapídne zhorší. Príde menštruácia a asi po troch dňoch sa to začne pomaličky zlepšovať. A potom znova dokola. Ruky mám celé doškriabané a krvavé, mokvajú a občas sa objaví stafylokoková infekcia.
Ako ste sa v takomto stave dokázali postarať o malé dieťa?
To ani sama neviem. Bola som v stave, keď som sa bála byť sama, lebo koža extrémne svrbela a psychika aj nervový systém boli úplne preťažené. Je to totiž ochorenie nervového systému, súvisí s ním kortizol a všetko okolo.
Keď som mala byť sama doma, bola som úplne na nervy. Často som prosila o pomoc svokrovcov alebo mamu, aby prišli a aby som nebola sama. Veľakrát sa to nedalo a jednoducho som to musela zvládnuť.
Jasné, že partner pomáhal, ako len vedel, napríklad malého kúpal, aby som to nemusela robiť ja. A keďže som niekedy nespala celú noc, začal k synovi v noci vstávať on. Ja som nedokázala fungovať. Bolo to náročné. Keď to teraz rozprávam, zdá sa mi až nenormálne, že som sa na ten šport vôbec nevykašľala.
V čom tkvelo vaše odhodlanie začať sa vôbec pripravovať na sezónu?
Hovorila som si: Áno, trápim sa, ale čo keby som mala celé dni sedieť doma sama s dieťaťom ako mnohé mamy? Odjakživa som zvyknutá mať vrtuľu v zadku a tvrdo pracovať, takže som chcela starostlivosť o dieťa skĺbiť so športom. Len byť doma by som v takom stave asi nezvládla.
Bol to obrovský stres. Naozaj ma triaslo, ako keď závislý človek nedostane dávku. Šport mi z tohto hľadiska dosť pomohol, na tréningu som sa aspoň toľko neškriabala. Sústredila som sa na to, čo som mala robiť. Bolo to bolestivé, lebo voda na podráždenej pokožke štípala, ale zvládla som to.
Aké boli prvé tréningy so synčekom?
Partner s malým chodil vždy so mnou. Keď bol malinký, spinkal. Potom však začal vnímať. Máme aj pekné videá z prvého zahraničného sústredenia. Mal asi štyri mesiace, ležal v kočíku na brušku a sledoval ma na vode. Otáčal hlavičku presne tak, ako som išla po trati. Bolo to milé. Teraz je už iný, potrebuje sa hýbať a často ho nezaujíma, že mama pádluje.
Cestuje s vami stále?
Áno, všade, na každú akciu. Jediné podujatie, na ktorom nebol, boli majstrovstvá sveta v Oklahome, a to najmä pre tamojšie klimatické podmienky.
Bol s vami aj na sústredení na Réunione?
Áno, s partnerom však prišli trochu neskôr.
Ako to zvládol? Predsa len, je to dlhý let, iné prostredie aj podnebie.
Keďže odmalička cestuje, nemá s tým veľký problém. Teraz je to trochu horšie, lebo už chodí a stále niečo potrebuje. Pri dlhom lete je to ťažšie, človek ho musí neustále zabávať a chodiť s ním po lietadle. Ale keď sme leteli na jar, bolo to super.
Pomáhajú vám so starostlivosťou aj kolegovia z reprezentácie?
Áno, najmä z Dukly. Niektorí síce nepomáhajú, ale sú k Noelovi milí, usmejú sa, prihovoria sa mu. No my sme taký tím-netím. Každý má svojho trénera, respektíve svoj mikrotím, a niektorí sa medzi sebou pomaly ani nepozdravia.
Aká bola podpora zo zväzu, keď ste otehotneli a keď sa syn narodil? Mali ste dobré podmienky?
Nešlo ani tak o zväz, skôr o štát. Máme podozrenie, že nebola celkom pravda, že som na materskú ísť nemohla, ale že si to niekto vymyslel, aby neprišli o športovkyňu. Na Slovensku totiž platí, že buď beriete materskú, alebo peniaze z Top tímu, ktoré si vyjazdíte výsledkami.
Nie sú to súkromné, ale štátne peniaze a môžete ich použiť len na športovú prípravu. Na dovolenku z nich teda nepôjdem, ale na sústredenie áno, hradí sa z nich všetko. Materskú som preto nemala. Najviac ma podržalo stredisko Dukla, kde som zamestnaná. Veria mi, a to mi veľmi pomohlo napredovať.
Ako vás materstvo zmenilo?
V mnohom. Keď človek predtým išiel po ulici, nepozeral, kde je najbližšie ihrisko. Teraz, keď sa ide najesť, rozmýšľa, kde je nejaký detský kútik. Všetko prispôsobuje malému dieťaťu.
Samozrejme, keďže veľa cestujeme a malý je na to zvyknutý, je to trochu jednoduchšie, ako keby sme boli iba doma a dieťa nepoznalo nič iné. Som jednoducho mama na plný úväzok a zároveň športovkyňa, takže sa mi zmenil celý svet.
Nájdete si popri športe čas aj sama pre seba?
Nie. S partnerom nestíhame byť poriadne ani spolu. Nestíham byť ani sama so sebou, takže je to totálny chaos, ale zatiaľ to nejako zvládame. Má to svoje nevýhody. Rada by som niekedy išla len s partnerom na večeru, ale keď on príde z práce, ja idem na tréning, vrátim sa večer a malý už musí ísť spať, takže sa to nedá.
Nebývame blízko rodičov. Niekedy prídu a malého postrážia, sú naozaj nápomocní, inokedy pošlú jedlo. Nablízku však nemáme nikoho, u koho by sme mohli Noela nechať.
Syn čochvíľa pôjde do jaslí na poldeň a ja si zatiaľ odtrénujem, aby sme mohli byť trochu spolu všetci traja. Spôsob, akým fungujeme teraz, je dlhodobo neudržateľný.