Utorok, 26. január, 2021Meniny má Tamara

Veľký gurmán atletiky a života Ladislav Petö

Sportnet|Publikované 21. dec 2003 o 23:00

Dobrú prácu tohto človeka poznajú doma i v zahraničí, hoci sám je väčšinou neznámy. Tak to býva, ak človek hľadí viac na to, čo dokáže svojím umom či

šikovnými rukami. Ako odborník na chladiarenské zariadenia bol známy nielen voľakedy v košickej Kovoslužbe, ale je vyhľadávaný ľuďmi stále, aj keď je už na dôchodku. Ako tréner vychoval košickej, ba slovenskej atletike plejádu bežcov, z ktorých najlepší dosiahli na najvyššie méty. Tým naplnil príslovie o tom, že najlepším majstrom je ten, čo vychová lepších od seba. Tým neznámym známym je Ladislav Petö a reč o ňom a s ním je pri príležitosti jeho životného jubilea: 26. decembra slávi sedemdesiatku.

"K atletike, mojej celoživotnej láske, som sa dostal cez cyklistiku, konkrétne cez Andrássyho partiu. Prvý bežecký impulz mi dal až vo Vítkoviciach tamojší zanietenec atletiky Vlastimil Vacula, ktorý si ma tam všimol na praxi z pražskej učňovky. Neskôr na armádnom krose, počas vojenčiny v Žatci, zoznámil som sa s reprezentantom Ivanom Ullspergerom, ktorý mi dal istý plán. Definitívne ma v tréningu usmernil Štefan Tejbus, slovenský vytrvalecký šampión tej doby. Na pretekoch v roku 1954 v Litvínove za ním - dôstojníkom som dobehol ako druhý ja - vojak. Nuž a potom sme spolu istý čas aj trénovali. Po návrate do civilu prišlo k ďalšiemu dôležitému stretnutiu počas tréningového fartleku na Vianoce so Zoltánom Kafkom. Do jeho tréningovej partie som pribudol k Biskupovi, Borgoňovi a Verbovi. Napokon ma viedol aj dr. Štefan Aboši."

Viacero trénerov formovalo osobnosť atléta, áno i budúceho trénera, tak ako zasiahlo viacero ľudí a faktorov do jeho osudu. Narodil sa v Miškolci, kde sa jeho mamička vydala. Po rozvode a druhom vydaji sa vrátila s ním do Košíc. Druhú svetovú vojnu prežil s matkou v jej rodnom Vilmányi, aby bol od roku 1946 definitívne Košičanom. Ladislav Petö sa stal neoddeliteľnou súčasťou kolektívu atlétov Slávie VŠT, ba doslova tmelom. Nie náhodou práve začiatkom šesťdesiatych rokov Petö spolu s Kočišom, Mikluščákom, Odložilom, Kladekom, Matulíkom, Savčinským, Hrušovskými, Bohušovcami, Ludvighom, Orendáčom (ak vymenujeme aspoň tých najznámejších) súťažili v najvyššej súťaži - v I. lige. Patril do silnej skupiny "štrekárov" spolu s Odložilom, Kaniom, Biskupom, Svitaničom, Dusalom, Krištofom, či Zimmermannom. Mal nielen organizátorský talent, bol vodcovským typom, chlap do partie. Čo dosiahol L. Petö najcennejšie v čase, keď obliekal modrý dres a žlté trenírky Slávie VŠT?

"S bežeckou partou sme prispeli k úspechom klubu. V druhej a prvej lige sme najčastejšie bodovali na stredných a dlhých tratiach spolu s Tiborom Biskupom, Ferom Kaniom, Ondrejom Svitaničom, ale aj s Pepíkom Odložilom, budúcim olympijským medailistom a svetovým rekordérom, keď bol študentom vojenskej školy v Košiciach. Nebol som výnimočným bežcom, o čom svedčia osobné rekordy dosiahnuté v období rokov 1957 až 1961: 800 m 1:59,4, 1500 m 4:06,6, 3000 m 8:58,2, 5000 m 15:32,6, 10 000 m 32:33,8 a maratón 2:49:20. Prispel som k zisku dvoch medailí družstiev z majstrovstiev republiky: roku 1959 spolu s Biskupom a Svitaničom sme obsadili 3. miesto na majstrovských Běchoviciach na 10 km na ceste a roku 1961 v rámci Medzinárodného maratónu mieru so spolubežcami Biskupom a Stankom stáli sme na bronzovom stupienku v čs. šampionáte. Cením si aj striebornú medailu z majstrovstiev Slovenska na 10 000 metrov z roku 1959 z Ružomberka, za Tejbusom."

Trénerske "ostrohy" získal po absolvovaní školení v Lokomotíve VSŽ, kde v roku 1962 prevzal skupinu štrekárov - dorastencov od MUDr. Kusalu. Už o rok objavil Jozefa Plachého, ako riaditeľ krosu na Aničke. Svetlovlasý chlapec z učilišťa VSS vyhral s veľkým náskokom pred jeho zverencami. Práve s ich pomocou ho získal do partie Lokomotívy. U nového zverenca s citom rozvíjal talent, keď kládol dôraz na hru s behom "fartlek" a na rýchlosť. Z Lokomotívy vybiehali ako za jeho mladosti - na Čermeľ, Bankov, Jahodnú. Na jar s ním začal a na jeseň už bol majstrom ČSSR. Plachého dotiahol na osemstovke na 1:58 min. a potom ho roku 1966 odovzdal inému trénerovi - Janovi Liškovi. Dal dobré základy bežcovi, štvornásobnému olympionikovi, päťnásobného medailistovi ME, halovému majstrovi Európy, fenomenálnemu bežcovi, ktorého časy na 800 m, 1000 m, 1500 m a 1 míľu dodnes neprekonal žiadny Slovák!

"Dodnes mám stopky, ktorými som meral tréningy Plachého," podotkol L. Petö a priblížil nám ďalšie body svojej trénerskej anabázy. "Bol jediným mojím zverencom, ktorý to od začiatkov v pätnástich rokoch dotiahol až do svetovej špičky. Ďalej som už nemal možnosti, ba mal som inú motiváciu ako trénerstvo, veď svoje si žiadali rodina, profesia a tiež som staval dom na Kalvárii. Druhýkrát som začal trénovať od jesene 1973, kedy ma pritiahol späť k atletike Bartolomej Gurský, vtedajší tajomník atletického oddielu a funkcionár VSŽ. V roku 1974 som prevzal bežeckú partiu po Janovi Liškovi, ktorý odišiel do Prahy. Z nej boli potom najlepší Madár, Timko, Marchevský, Bocák, Juhász, Peterčák, Vrábeľ a napokon Višnický. Z ďalších by som uviedol ešte Magdoška, lenže tento veľký talent tragicky zahynul."

Na študentovi hutníckej priemyslovky upútala trénera nielen pekná technika behu, ale aj ctižiadosť. "Chcem vyhrať košický maratón!" - tieto slová by museli znieť lahodne v ušiach každého trénera. L. Petö dal tak Františkovi Višnickému z Poľova ten najlepší bežecký "grunt" než ho odovzdal do Dukly Praha. Po návrate do Košíc už ako člen TJ VSŽ utvoril čs. rekordný výkon v maratóne a splnil svoj sen - dvakrát sa stal víťazom MMM. Napokon L. Petö v roku 1977 skončil s trénerstvom a odovzdal zverencov iným trénerom. Riaditeľ Strediska vrcholového športu docent V. Harant chcel, aby pokračoval ďalej, cenili si jeho prácu, ale...

"Raz sa človek musí rozhodnúť. Robil som to už dlho, bol som psychicky opotrebovaný. Moja práca si vyžadovala cestovanie po celom kraji a to bolo veľmi únavné a časovo náročné, ak som chcel byť na tréningu. Svoje si žiadala rodina, narodil sa mi v druhom manželstve syn a tomu som sa chcel venovať. Laco je teda skutočne športovec telom i dušou - po zjazdovom lyžovaní robil cestnú cyklistiku, aby prešiel na turistiku, horolezectvo, parašutizmus, tiež na horskú cyklistiku, ba hráva aj ľadový hokej!"

Ladislav Petö je teda chlap každým cólom, lebo naplnil viac ako povestné príslovie: Zasaď strom, urob syna, postav dom. Opakovane zranené koleno mu dovolí robiť aktívne iba turistiku, ale o to viac vychutnáva ostatné životné radosti. Okrem peknej záhrady za domom na Drienovej ulici v košickej časti na Slivníku, na svoje si príde aj na záhrade pri chalupe, ktorú vybudoval v Borčianskej doline. Roboty má stále dosť, o jeho šikovné ruky je záujem i na dôchodku. Jeho temperament sa prejavuje nielen pri obľúbenom vínku v spoločnosti, povedzme na stretnutiach bývalých košických atlétov. Ladislav Petö zaiste v plnej vitalite oslávi aj svoje jubileum, veď on nie je iba "pán tréner", on je veľký gurmán atletiky a života.

Autor: Sportnet

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.