Strausz bol typický košický šrác, s ktorým chcel byť každý kamarát

KOŠICE. Ešte slzy nevyschli, rozlúčka s košickou futbalovou legendou Jánom Strauszom (75) je stále príliš čerstvou skutočnosťou. Skončila sa púť veľkého futbalistu, dobrého človeka, ktorého na poslednej ceste vyprevádzala veľká rodina jeho príbuzných, priateľov i priaznivcov. Nie všetci mali možnosť byť pri tom, hoci mnohí chceli. Možno za všetkých nezúčastnených, no najmä za seba sa chcel vyznať zo svojho vzťahu k svojmu súpútnikovi po zelených trávnikoch DUŠAN GALIS. Ten sa do veľkého futbalu dostal práve cez VSS Košice a pokračoval potom v Slovane. V roku 1976 sa stal s Československom majstrom Európy. Povinnosti v zákonodarnom zbore ho síce na východ nepustili, ale jeho myšlienkam na najprv učiteľa, neskôr i na veľkého priateľa nezabránili a rád sa s nimi podelil. Rád by ho ukázal vo svetle jemu vlastného optimizmu i reálneho vnímania sveta.

Aké spomienky vám preletia mysľou v súvislosti s vaším príchodom do šatne žlto-modrých v čase, keď už tiež nebohý Štefan Jačiansky stál na začiatku cesty budovania silných VSS? V kádri už vtedy kraľoval ostrostrelec Ján „Johan“ Strausz.

„V prvom rade to bolo pre mňa veľkým prekvapením a zároveň poctou, že si ma pán Jačiansky do takého mužstva, plného skvelých futbalistov, vybral. Predvádzalo nádherný futbal a nie iba na domáce zápasy, ale aj na ostatné štadióny vtedajšej československej ligy sa na nich chodilo pozerať množstvo priaznivcov futbalu. Mužstvo nabité takými menami ako Švajlen, Pivarník, Bomba, Pollák, Daňko, Štafura, Strausz i ďalšími jednoducho lákalo. Pre mňa to bola obrovská výzva, no sám som si nevedel predstaviť, čo ma medzi plejádou takých borcov čaká.”

Vybavia sa vám ešte prvé momenty z kontaktu so Strauszom? Padli ste si do oka na prvý pohľad?

„Na začiatku ani nešlo o to, či Jano Strausz alebo ostatní, lebo všetci boli skvelí hráči. Veľmi radi so mnou hrali ´bago´ a riadne so mnou točili. Toľko malinoviek, čo som im musel zato poplatiť pri spoločných večerách vo vtedajšom hoteli Hutník, by mi vystačilo dodnes. Do tímu ma brali i preto, že Janova kariéra sa svojím spôsobom dostávala do záverečnej fázy, takže som na neho mal ešte ako mladý hráč tlačiť, aby nepoľavil. Pre mňa to bola príležitosť dostať sa k nemu bližšie a pochytiť čo najviac fígľov, ktoré vám žiaden tréner nedá.

Ja to beriem tak, že niekto sa narodí umelcom, hercom, virtuózom, maliarom, tanečníkom, on bol rodený strelec. Jeho 115 majstrovských gólov, z nich 74 hlavou mu nik nevezme. A ja som chcel z jeho geniality odkukať čím viac. Bol to šestnástkový hráč a najmä jeho hlavičky po rohovom kope od bližšej žrde na opačnú boli neopakovateľné. Tréneri súperov o tejto jeho zbrani vedeli, chystali obrancov na to, no on ich zavše vedel prekabátiť. Pre mňa bol bohom a rád ho v tomto smere prirovnám ku Gerdovi Müllerovi, v tých časoch kráľovi strelcov svetových parametrov.”

Ako sa vyvíjal váš vzájomný vzťah, veď ste tiež prišli strieľať góly? Nežiarlil na vás?

„Tak to vôbec nie. On bol taká veselá kopa. Rád som s ním chodil na prechádzky mestom a kdekoľvek sme prišli, s ním som bol všade ako doma. Kopec vtipov, kopec zábavy. Všetci ho poznali, všetci nám radi niečo pýtali. Bol to typický košický ´šrác´, s ktorým chcel byť každý kamarát. Priali sme si navzájom. Pamätným mi ostal zápas s pražskou Slaviou. Po prehratom polčase 1:2 sme ju napokon zdolali 6:2 a obaja sme si pripísali hatrik a vytešovali sme sa po každom zásahu rovnako. “