Streda, 27. októbra, 2021Dnes je Deň černovskej tragédie, Meniny má Sabína

Slováci v New Yorku

Sportnet|19. aug 2003 o 00:00

Slovenský futbal sa s hokejom nedá porovnávať. Tak končia mnohé debaty o núkajúcich sa súvislostiach.

Tretieho septembra 1996 pod strechou kultovej haly Madison Square Garden v srdci Manhattanu prvýkrát v histórii nastúpila samostatná slovenská reprezentácia. Hokejistov pod vedením kapitána Petra Bondru vítali stovky slovenských vlajok. Do New Yorku tiahli rodáci z celej Pennsylvánie. V poslednom zápase Svetového pohára sme utrpeli s domácim tímom USA prehru 3:9, no naši hráči vychádzali z kabíny so vztýčenými hlavami. Okolo Bondru, Pálffyho, Stümpela, Šatana, Demitru, Zedníka, Cígera korčuľovali aj hráči zo slovenskej ligy - Plavucha, Rybovič, Ilavský. Poslední dvaja dali dokonca góly hviezdnemu tímu USA s Cheliosom, Leetchom, Housleym, Modanom, Amontem, LeClairom, Hullom, Weightom, Tkachukom.

Problém bol v komunikácii

Tiesnivejšia ako hra bola atmosféra okolo hokejovej reprezentácie. Ľudia v Amerike i v Kanade vtedy donekonečna opakovali otázku, prečo Peter Šťastný iba civilne sedel v newyorskom hľadisku, prečo vtedajšie vedenie nevyužilo jeho kredit a nefiguroval v žiadnej funkcii pri slovenskej reprezentácii. Po zápase sa Peter ocitol v hlúčiku bývalých spoluhráčov z olympiády v Lillehammeri 1994 v priateľských rozhovoroch. Vtedajší tréner Jozef Golonka i vedenie výpravy sa rozpačito motalo obďaleč. Oto Haščák zapol vak s výstrojom a cez zaťaté zuby sa neoficiálne, no skalopevne rozhodol, že v reprezentácii končí. Hlavným problémom v nesúrodom organizme nášho hokeja bola úroveň komunikácie. Hráči, predovšetkým tí, ktorí boli vyzbrojení skúsenosťami z vyspelého profesionálneho prostredia, hovorili racionálnejšie. To bolo základom neskoršieho kultivovaného smerovania.

Súčasné porovnanie profesionálneho vedomia, ktorého súčasťou je aj pokora a rešpekt voči spoluhráčom i trénerom, je medzi hokejistami a futbalistami extrémne kontrastná.

Ani neráčia prísť

Zajtra sa prvýkrát v New Yorku predstaví futbalová reprezentácia Slovenska v zápase proti Kolumbii. Rýchlejšie než futbalisti do New Yorku dorazili k nám opačným smerom rozhorčené ohlasy z internetu:

„ k….a, clovek zaplati 40 dolarov za najlepsie listky, aby si pozrel nasich tuna v New Yorku a oni ani neracia prist. Je nas asi 40 znamych, mame pripravene dresy vlajky a vsetko a oni k…a ani nepridu. Ale co sa clovek cuduje. Co s nimi? Nabuduce sa na nich…“

Tréner futbalistov Ladislav Jurkemik odchádzal včera už zmierený s núdzovou nomináciou, no vo vnútri stále nie celkom chápe zmýšľanie viacerých hráčov.

Hráči majú svoju pravdu. Životná próza je jasná, uprednostňujú svoj chlebík v zahraničných kluboch, kde sa stále bijú o miesto v zostave a živobytie v budúcnosti. Musia, lebo stále nie sú osobnosťami ako napríklad kostra českého tímu, čo sa teší, že si v repre schuti zahrá. Podobne, ako to úspešne a sympaticky predvádzajú slovenskí hokejisti.

Pseudoosobnosti majú iba hviezdne maniere

Smutná je slovenská futbalová skúsenosť, že tí, čo sa trasú o fleky v kluboch, sú tí istí, čo sa inokedy v reprezentačnom drese vypínajú, ako keby boli ozajstnými osobnosťami a urážajú sa na prípadné slovko kritiky, niektorí sa dokonca povýšenecky lúčia s reprezentačným dresom.

Tréner má svoju pravdu, keď necíti dostatočný záujem, nehovoriac už o zdravej bitke o reprezentačný dres. Prípravný reprezentačný zápas, hoci aj v riadnom asociačnom termíne, to jasne ukázal.

To však čo i len priemerne prezieravé vedenie mohlo v našej špecifickej situácii nedospelého štádia pseudoosobností očakávať skôr. Už pred zápasom v NY teda utrpel náš futbal prinajmenšom diplomatické fiasko. Škoda, že po historickom trapase s nomináciou na olympiádu v Sydney 2000 nebadať posun.

VOJTECH JURKOVIČ

Súvisiace články