Za odmenu dostal Žiguli či kartón mlieka. Na trávniku sa neovládol a mal dištanc

Bol prvým majstrom sveta v rýchlostnej kanoistike v československých farbách, ktorý pochádzal zo Slovenska, následne aj prvým medailistom z MS v ére samostatnosti. Na MS 1989 v Plovdive získal na 10 km zlatú medailu, v roku 1993 už ako reprezentant Slovenska bol na tejto trati na MS tretí.

ATTILA SZABÓ je odnedávna aj členom Siene slávy slovenskej kanoistiky.

V rozhovore si zaspomínal na športovú kariéru a prezradil aj to, prečo ho nelákala práca trénera.

Ako si spomínate na preteky v Plovdive, na ktorých ste získali titul majstra sveta?

Bolo to už dávno, ale samozrejme na takúto vec sa nedá zabudnúť. Po skončení kariéry sa však človeku trochu zmenia hodnoty i priority a začína sa iný život. Titul majstra sveta je krásna spomienka, no treba niečo dokázať aj v iných oblastiach života a sústredíme sa skôr na to.

Mám iba jednu zlatú medailu z majstrovstiev sveta, takže to bolo pre mňa niečo výnimočné. No my sme športovali v inom svete, v iných časoch, v inom režime. Nemali sme také veľké možnosti, ako súčasní športovci, ktorí sa pripravujú v Brazílii či v Amerike. My sme sa pripravovali na zamrznutom ramene Dunaja a tak aj naše výsledky boli trocha skromnejšie.

Čo znamenala vaša zlatá medaila zo svetového šampionátu pre rýchlostnú kanoistiku na Slovensku?

O dva roky skôr, v roku 1987 som bol druhý na majstrovstvách sveta a prirodzene každý chce víťaziť. Našťastie sa mi to v Plovdive podarilo.

Získal som aj bronz v roku 1993, vtedy sme už reprezentovali Slovensko po rozpade Československa.

Mám pocit, že som touto medailou odštartoval niečo, čo neskôr prinieslo ďalšie výborné výsledky v kanoistike pre Slovensko.

Šport mal odrazu úplne iné rozmery, aj v Komárne sme zaznamenali veľký rozvoj. Takisto, ako sa vyvíja celý svet, vyvíja sa aj šport. Nechcem porovnávať, či sme to mali ľahšie alebo ťažšie, každá doba má svoje špecifiká.

Predsa len, radšej by ste súťažili v súčasnosti?