Bol pri úspechoch Rezešových Košíc. V Lige majstrov bránil i Beckhama či Del Piera

Radoslav Kráľ (vľavo) bráni Szilárda Németha z Interu Bratislava.
Radoslav Kráľ (vľavo) bráni Szilárda Németha z Interu Bratislava. (Autor: archív TASR)
Jakub Bobovič|11. jan 2022 o 07:00

Aktuálne žije v v Stuttgarte.

Hoci pochádza zo Žiliny, jeho futbalová kariéra bola od juniorského veku spojená najmä s Košicami.

V metropole východu zažil RADOSLAV KRÁĽ (47) doslova zlaté časy.

Dvakrát oslávil s 1. FC Košice majstrovský titul a spolu s mužstvom si zahral v skupinovej fáze Ligy majstrov, kde Košičania postúpili ako vôbec prvé slovenské mužstvo v histórii.

V stretnutiach proti Manchestru United či Juventusu Turín bránil aj také esá ako David Beckham, Filippo Inzaghi či Alessandro Del Piero, ktorý sa v drese Starej dámy stal v danej sezóne najlepším strelcom Ligy majstrov.

Hoci 1.FC vyzval týchto gigantov na štadióne Lokomotívy v košickom Čermeli, Kráľ si živo spomína aj na zápasy na štadióne vo Všešportovom areáli, ktorý Košičania opustili na konci majstrovskej sezóny 1996/1997.

Obdobné sťahovanie, tentokrát však z Čermeľa do Košickej futbalovej arény, čaká na futbalistov Košíc opäť.

Kým vtedy neboli so sťahovaním stotožnení hráči ani fanúšikovia, teraz je situácia opačná.

Bývalý ligový stredopoliar sa v rozhovore pre Sportnet v spomienkach vrátil nielen ku svojej košickej anabáze.

Máte nemeckú telefónnu predvoľbu. Usadili ste sa v tejto krajine?

Áno, žijem a pracujem v Stuttgarte. Bude to už zhruba desať rokov. Spolu s kamarátom podnikáme, založili sme parkovaciu firmu. Okrem podnikania som zostal aj pri futbale. Trénujem mužov v piatej lige.

Aké sú aktuálne v Nemecku podmienky čo sa týka tréningov a zápasov pre amatérov?

Jesenná časť súťaže skončila podľa plánu v decembri, ďalej čakáme. Trénovať by sme mali začať koncom mesiaca. Uvidíme, všetko záleží od pravidiel, ktoré budú v tom čase platné.

S akou slovenskou súťažou by sa dala porovnať piata nemecká liga?

Ťažko povedať. Sú lepšie i horšie mužstvá i zápasy. Porovnal by som to asi s treťou, možno druhou slovenskou ligou.

Zvyknete zájsť aj na Bundesligu?

Áno, bol som na niekoľkých zápasoch. Od štadióna inak bývam dosť ďaleko, možno aj hodinu a pol cesty. Ale ako vravím, na pár zápasov som zašiel, ešte pred nástupom covidu.

Klub má k dispozícii nový štadión, ktorý keď sa naplní fanúšikmi, atmosféra je na ňom naozaj úžasná, to treba uznať.

Výbornú atmosféru ste si svojho času užili aj v Košiciach, ešte počas doby, kedy mužstvo vystupovalo vo Všešportovom areáli. Ako si na ňu spomínate?

Bol to nádherný futbalový stánok. Hneď prvý zápas sme hrali proti Trnave, prišlo dvadsaťdvatisíc divákov. Neskutočná atmosféra, ktorú vytvorili nielen domáci, ale i hosťujúci fanúšikovia. Na štadión, atmosféru a na ten kotol sa mi viažu iba tie najlepšie spomienky.

Plány s niekdajším štadiónom vo VŠA boli veľkolepé. Ako však hovorí staré latinské príslovie, pýcha predchádza pád. Bolo tomu tak aj v tomto prípade?

Myslím, že štadión to bol na tie časy pekný a je škoda, že dopadol tak ako dopadol. Myslím si, že ak by sa vtedy podarilo ho zrekonštruovať, mohol ešte roky slúžiť.

Štadión aj priľahlý komplex vrátane atletického štadiónu a niekoľkých priľahlých tréningových ihrísk v roku 2011 ľahol popolom. Bolo tomu možné predísť?

Bol to krásny komplex, kde okrem hlavného štadióna bolo niekoľko ďalších, tréningových plôch. Taktiež hádzanárska hala. Hlavný štadión mal aj svoje muchy, povedzme hlavnú tribúnu, kabíny, miestnosť pre regeneráciu, ale to všetko sa dalo vybudovať.

Dnes keď som v Košiciach a idem okolo a vidím tam tie obchodné doby, neviem, je to smutný pohľad.

Pôsobenie na štadióne mužstvo ukončilo po sezóne 1996/1997 turnajom majstrov za účasti Sparty či Juventusu. Pekná bodka?

Krásny turnaj. My hráči sme vtedy verili, že prejde rok či dva a na náš pôvodný štadión sa vrátime, bohužiaľ, nestalo sa tak. Chalani sa tam v podstate vracajú až teraz, aj to na iný štadión.

Radoslav Kráľ (vľavo) v súboji o loptu s Humenčanom Sečanom.
Radoslav Kráľ (vľavo) v súboji o loptu s Humenčanom Sečanom. (Autor: archív TASR)

Klub bol nútený sa presťahovať na Štadión Lokomotívy v Čermeli. Hoci ten bol dlhé roky prechodným domovom či už 1. FC, MFK alebo aktuálne FC Košice, fanúšikovia ho nepriznali za svoj a nezmierili sa s odchodom zo Všešportového areálu. Čo hráči?

Pre fanúšikov to jednoduché nebolo, to áno. Veľa ľudí tam chodilo s nechuťou. A my hráči? Neboli sme tam doma, nebol to náš štadión. Cítili sme sa tam ako nejakí privandrovalci.

Aj keď sa povedalo, že hráme doma, nebolo to to isté ako vo Všešportovom areáli.

V rámci prvej sezóny v Čermeli ste si vybojovali účasť v skupinovej fáze Ligy majstrov, zahrali proti mužstvám ako Juventus Turín či Manchester United. Bol to vrchol vašej kariéry?

Určite áno. Čo sa týka účasti v skupinovej fáze Ligy majstrov, ľutujem, že sme v rámci nej neuhrali aspoň nejaký ten bodík. Určite sme na to mali. Stále sme prvým slovenským mužstvom, ktoré hralo Ligu majstrov a taktiež v nej strelilo gól a to sa ráta.

V nabitej zostave Košíc ste si v obrannej formácii zahrali v domácom stretnutí proti Manchestru United a tiež na delle Alpi proti Juventusu. Zažívala defenzíva Košíc vtedy pri útokoch Colea, Inzaghiho či Del Piera veľké vetry?

Proti každému z nich sa dalo hrať. Podotýkam, bola to iná Liga majstrov ako dnes. Hrali ju len víťazi súťaží a teda iba tí najlepší. A či sme mali pri ich útokoch vetry? Nepovedal by som. Mali sme k dispozícii špičkové mužstvo v ktorom bolo v rôznych kategóriách osemnásť reprezentantov. Na jeho čele stál tréner Kozák. Boli sme naozaj dobrá partia.

Košice hrali vtedy proti veľkým favoritom dosť odvážnym systémom, niekedy dokonca s troma útočníkmi. Mohlo si to vtedajšie mužstvo proti tak silným súperom dovoliť?

Opakujem ešte raz, mali sme k dispozícii naozaj špičkové mužstvo. Dovoliť sme si to mohli, mali sme natrénované, herne i kondične.

Ešte pred postupom do Ligy majstrov sme tvrdo makali nad tým, aby sme sa tam dostali.

A nebolo to len o tom roku. Išlo o dlhodobý proces. Aj dnes si živo pamätám, ako sme ešte za trénera Zachara behávali v Tatrách, keď vonku mrzlo a okolo nás bolo meter snehu.

V porovnaní s dnešnou prípravou to bolo niečo úplne iné. Dnes ak hráčom pípne tester, ukončia tréning.

Mužstvo doviedol do Ligy majstrov tréner Kozák, no v nej ho viedli Pecze s Bodnárom. Ako ste vtedy prijali zmenu trénera?

Nemyslím si, že zmena trénera vtedy prišla v pravý okamih. Okrem zmeny trénera nás vtedy poznačila aj tragédia, ktorá sa udiala. Bolo to na jednej strane obdobie, kde sme zažívali slávu a na tej druhej, vnútorne sme na tom neboli až tak dobre.

Narážate na tragickú autohaváriu z decembra 1997. Tá poznačila klub i mužstvo. Zahynul pri nej váš vtedajší spoluhráč Milan Čvirik, ktorého v aute viezol Albert Rusnák. Ako kabínu poznačila táto udalosť?

Spomienky na túto udalosť sú stále živé. Veľká tragédia. Bol som asi posledný, kto s výnimkou Alberta s Milanom rozprával. Rozlúčili sme sa, ja som išiel na hokej a oni dvaja smerom na Ťahanovce, kde Albert vtedy býval.

Prešlo asi desať či dvadsať minút odkedy sme sa rozlúčili a volala mi Albertova manželka, že mali haváriu. Bol som v šoku. Išiel som ihneď na miesto havárie a, bohužiaľ, keď som uvidel auto, bolo na šrot.

Na konci sezóny ste oslávili pre Košice druhý titul. Zomkla vás táto udalosť?

Určite áno. Milana mám stále v mysli. Bohužiaľ, stalo sa čo sa stalo. Je to pre mňa tragédia na celý život.

Medzi nami okrem Čvirika už nie sú ani Peter Dzúrik a Marek Špilár. Aké spomienky sa vám na nich viažu?

Všetci traja vrátane Milana boli úžasní chalani. Čo sa týka Mareka Špilára, o tejto tragédii som sa dozvedel iba z médií a Dzuro…dostal tú chorobu. Boli to super kamaráti, futbalisti.

Košice boli v tej dobe vládnym” mužstvom. Boli hráči platení nad vtedajšie pomery?

Budem hovoriť iba za seba. Mali sme nejaký základ a k tomu prémie. Tie prémie sme si však museli vybojovať na ihrisku. Dnes či už v domácej súťaži alebo Lige majstrov sa točia úplne iné peniaze ako vtedy, ale to je prirodzené.

Vtedajšie mužstvo bolo pri dosiahnutí najväčších úspechov v novodobej histórii zložené takmer výlučne z domácich hráčov. Dnes popredné slovenské kluby stavajú viac na legionároch. Čo sa odvtedy zmenilo?

Pre mňa je to nepochopiteľné, že napríklad taký Slovan alebo Dunajská Streda majú osemdesiat percent zahraničných hráčov.

Priznám sa, že presne neviem, aký je aktuálne na Slovensku systém, ale určite by som bol za pravidlo, kde by mužstvá mali mať v stretnutiach povinne v základnej zostave dvoch domácich hráčov do dvadsaťjeden rokov.

Ide tu o to, že si potrebujeme vychovať hráčov. Nie som vyslovene proti legionárom, ale ak Slovan nastúpi s jedným slovenským hráčom, je to na zamyslenie.

Z Košíc ste odchádzali tesne pred tridsiatkou, kedy sa v klube po zmene vedenia objavili finančné problémy. Neľutujete s odstupom času, že ste tak neurobili možno trochu skôr?

Ťažko teraz polemizovať, niečo ľutovať. Bola iná doba. Manažéri alebo ak chcete agenti, nepracovali tak ako dnes, nechodilo sa toľko na skúšky. Dnes ak nejaký hráč trošku vyskočí, hneď sa okolo neho točí niekoľko agentov.

Samozrejme, aj v tej dobe sa našli hráči, ktorí chodili na skúšky, ale nie tak vo veľkom ako je tomu dnes.

Radoslav Kráľ bráni Štefana Maixnera z Petržalky.
Radoslav Kráľ bráni Štefana Maixnera z Petržalky. (Autor: archív TASR)

Futbalu v meste svitá po dlhšej dobe na lepšie časy. Ako vnímate nový košický futbalový projekt?

Konečne sa futbal v meste postavil na nohy. Verím, že sa ešte postavia aj tie dve tribúny za bránkami (úsmev). A dúfam tiež, že aj tie „petržalské” sedačky vymenia za žlto - modré.

Staval sa nový košický štadión podľa vás až príliš dlho?

Jasné, že áno. Plány boli pôvodne také, že v Čermeli odohráme rok či dva.

Sťahovali sme sa v roku 1997 a dnes je rok 2022. Na nový štadión sa čakalo viac ako 24 rokov, čo je veľmi dlho.

Bol by som tiež rád, ak by slúžil obom košickým klubom.

Viacero slovenských štadiónov doslova chátralo a k ich rekonštrukcii či zbúraniu a novej výstavbe došlo až vtedy, keď boli nespôsobilé. Zaspali sme v tomto smere dobu?

Určite áno a netýka sa to iba futbalu, ale aj iných športov, povedzme halových ako sú basketbal, hádzaná či volejbal. Pomaly sa to zlepšuje a ja osobne verím, že to bude už len lepšie.

Prioritne sa však treba zamerať na mládež, inak budeme tie štadióny stavať pre cudzincov, aby si tu prišli zahrať futbal, zarobili peniaze a odišli.

Slovenská futbalová reprezentácia a predtým aj reprezentácia Československa, odohrali v Košiciach niekoľko stretnutí, ale posledné ešte v roku 1998. Patrí reprezentácia aj na východ?

Stopercentne, že áno. Ako príklad poviem systém, ktorý funguje v Nemecku.

Ak hrá reprezentácia proti silnému, atraktívnemu súperovi, hrá na väčšom štadióne vo veľkom meste. Ak však hrajú so slabším mužstvom, kľudne to dajú aj do mesta, ktoré má desaťtisíc obyvateľov.

Kľudne, ak by sme mali dobré štadióny, nech hrá reprezentácia aj v Bardejove či Humennom. Prečo nie? Sú tam takí istí ako ľudia ako na západe a tiež chcú vidieť reprezentačné zápasy a fandiť našim.

Na východe sme hrali naposledy ešte v roku 2002. Zmení sa na tom niečo výstavbou nových štadiónov v Košiciach a Prešove?

Verím, že áno. Aj keď presne neviem, aké sú podmienky UEFA, koľko vyžadujú kamier, koľko svetiel, ale snáď sa niečo v tomto smere zmení.

Stretnutia by sa mali rozložiť rovnomerne po celej krajine, nielen čo sa týka áčka, ale aj dvadsaťjednotky.

Vy ste si s reprezentáciou zahrali na letných olympijských hrách v Sydney v roku 2000. Aké spomienky sa vám viažu na toto vrcholné podujatie?

Mal som aj trochu šťastia. Vo výbere vtedy mohli byť traja hráči do 23 rokov a ja som bol jedným z nich. Futbalový turnaj ale s olympiádou vtedy nemal veľa spoločného.

Nevideli sme úvodný ceremoniál ani sme nenavštívili olympijskú dedinu. Napriek tomu, spomienky na tento turnaj sa mi zachovali pekné.

Hoci ste proti Južnej Afrike aj Japonsku hrali v základnej zostave, proti Brazílii ste nenastúpili. Prečo?

Žiaľ, pred stretnutím som si podvrtol koleno a nemohol som nastúpiť. Je to sen každého chalana, zahrať si proti Brazílii. Mne to nevyšlo, ale vo futbale sa stávajú aj takéto veci.

Radoslav Kráľ

  • narodil sa 18. februára 1974 v Žiline, má 47 rokov
  • je odchovancom ZVL Žilina
  • medzi jeho najväčšie úspechy patrí zisk dvoch majstrovských titulov s 1. FC Košice (96/97 a 97/98), účasť v skupinovej fáze Ligy majstrov (97/98), účasť na letnej olympiáde v Sydney (2000), víťazstvo v druhej najvyššej slovenskej (05/06) a českej súťaži (06/07)
  • profesionálnu kariéru ukončil v drese poľskej Polonie Bytom v januári 2009, neskôr si ešte v rámci nižších súťaží zahral v Dolnom Kubíne

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Futbalnet»Bol pri úspechoch Rezešových Košíc. V Lige majstrov bránil i Beckhama či Del Piera