Fúkalo, až sa rohové zástavky opreli o zem, spomínal rozhodca po rozlúčke

Bol to jeho posledný zápas v úlohe asistenta rozhodcu. RADOSLAV ČIČMANEC sa stretnutím III. ligy Stred medzi Rimavskou Sobotou a Čadcou rozlúčil s rozhodcovskou kariérou po 18 sezónach. Pred zápasom prevzal malú pozornosť od miestnych funkcionárov a po ňom sa ochotne podelil o zážitky. 

Ako ste prežívali rozlúčkový zápas?

V každom zápase sú emócie. Rozhodca je dobrý vtedy, keď pred stretnutím cíti trému, motýliky v bruchu. To znamená, že sa na ten zápas koncentruje a teší.

Ja som si užil každý zápas, aj tento. Nebol jednoduchý, bolo tam veľa hraničných situácií, ktoré som ako asistent rozhodcu musel posúdiť.

Rozhodca samozrejme nie je bezchybný. Určite som v každom zápase spravil nejakú chybičku, no nikdy nebola úmyselná.

Rozhodoval som od 26 rokov, teraz mám 44. Takže som rozhodoval osemnásť sezón, z toho šestnásť na najvyššej krajskej úrovni. Najprv som bol rozhodca aj asistent, ale pred šiestimi-siedmimi rokmi sa to rozdelilo na rozhodcov a na asistentov.

V Lučenci sme mali mladších, šikovnejších a ambicióznejších rozhodcov, tak som si povedal, že budem asistent. Odvtedy som robil asistenta v III. lige a rozhodoval zápasy v IV. a V. lige.

Ako ste sa k rozhodovaniu dostali?

Hrával som futbal v okresnej súťaži a raz som mal nešťastné zranenie, keď mi súper narazil kolenom do rebier. Dve rebrá mi praskli, zostal som štyri týždne na péenke.

Keď som sa dostal znova do futbalového kolotoča, všimol som si, že už do tých situácií nechodím tak, ako predtým, už som mal rešpekt.

Rozmýšľal som, ako ďalej. Vravel som si, psychológiu hráčov poznám, mám vysokú školu pedagogickú, vyskúšam si rozhodovanie. Už počas toho, keď som hrával, som spravil rozhodcovské skúšky.

Mal som výborných lektorov aj kolegov, ktorí ma veľa naučili. Vtedy som žil v Prievidzi, do Lučenca som sa priženil.

Pamätám si, že keď som sa presťahoval zo západu na Stred, delegovali ma na stretnutie Poltár– Kalinovo. Bolo tam asi šesťsto ľudí. Pán Pavol Olšiak, bývalý vynikajúci rozhodca, vtedy ešte robil v Poltári, upozorňoval ma, že to je obrovské derby.

Troška mrholilo, ľudia mali dáždniky, a zábradlie bolo asi meter za čiarou… Tak som mal trochu obavy, aby sa nejaký divák nenatiahol, a nepošteklil ma dáždnikom za krkom. Ale nič také sa nestalo.

Nikdy ste nezažili inzultáciu?

Vždy sa ma pýtajú, či ma zbili. V živote ma nezbili, nikdy som nebol fyzicky napadnutý. Ani pivo na mňa nevyliali, hoci raz som v okresnej súťaži videl, že vyliali pivo na druhého asistenta.

Pamätné zápasy môžu byť úsmevné alebo ťažké, ja som mal niekoľko tých ťažkých. Zažil som otvorenú zlomeninu na ihrisku, to bol veľmi nepríjemný zážitok.

Na 95 % zápasov mám však pozitívne spomienky.

Veľmi rád som rozhodoval s chalanmi-rozhodcami, ktorí boli tvárni, ktorí si dali povedať od nás starších, a brali to tak, že im chceme pomôcť.

Bol som rád, že na svoj posledný zápas som bol delegovaný s rozhodcami, s ktorými som zažil najviac, s bratmi Martinom a Miroslavom Holasovcami.

Pamätáte si na nejaké extrémne poveternostné podmienky, keď sa napriek počasiu hralo?

Práve s touto trojicou sme zažili, že sa odvolali takmer všetky zápasy v kraji, ale náš nie. Cestovali sme do Diviak pri Martine. Už v Lučenci bola dosť zima, aj mrzlo.

Prišli sme tam, fúkal taký vietor, že som sotva vedel vystúpiť z auta. Polovica ihriska bola pod ľadom. Nechápali sme, prečo mužstvá chceli hrať, lebo to je dosť nebezpečné. Vietor bol taký silný, že rohové zástavky sa opreli o zem.

Mali sme na sebe štyri vrstvy, pán delegát nám dovolil, aby sme mali na dresoch ešte aj šuštiakovú bundu. Dokonca nám dovolil, aby za obidvomi asistentmi prišli chlapi s čajom. Nikdy na to nezabudnem, že v IV. lige som počas zápasu chlipol z čaju a veľmi dobre mi to padlo.

Hráči našťastie pochopili, že tu sa nedá hrať o život a na smrť, musia byť naozaj ohľaduplní. V kopačkách boli ako krasokorčuliari. Neskákali rittberger, ale riťberger, lebo na riť padali.

Boli aj také zápasy, keď ihrisko bolo pod snehom. Čiary boli očistené, prvý polčas sa hralo na snehu, a druhý už na blate.

Párkrát sa nám stalo aj to, že sme museli utekať z ihriska, lebo prišla búrka, blesky a rozhodca je ten, kto dbá na bezpečnosť hráčov. Viem, že sa stali tragédie, keď do hráča udrel blesk. Toto máme stále na pamäti a sme dohodnutí aj s kapitánmi, že v takomto prípade ideme ihneď do kabín.

Museli ste niekedy z nejakých dôvodov prerušiť zápas?

Iba jediný raz, čo som aj spomínal, keď bola otvorená zlomenina na zápase. Pre iný dôvod však nie.

Dokonca som nikdy nemal počas kariéry ani zápas, keď by počet hráčov nejakého družstva klesol pod sedem. Ani v mládežníckych kategóriách.

Prečo ste sa rozhodli ukončiť kariéru?

Mám už vek, navyše, achilovky už nespolupracujú tak, ako by mali. Zväz chce, aby som pokračoval v pozícii delegáta zápasu alebo pozorovateľa rozhodcu a som rád, že je o moje služby záujem.

Som zároveň predseda Oblastného futbalového zväzu v Lučenci a som šťastný, že mi futbal dal toľko, že keď prídem na štadión, tak si vždy podáme ruku s funkcionármi a môžeme sa porozprávať o hocičom. Nie iba o futbale, ale aj o súkromí, ako sa darí doma – to sú tie veci, ktoré robia po zápasoch kamarátov.

Teší ma, že veľa funkcionárov už môžem nazvať kamarátmi, sú to ľudia, ktorých rešpektujem, a ktorí rešpektujú mňa. Nezáleží na tom, či sme u nich zažili aj ťažký zápas, či mali občas na nás ťažké srdce.

Rozhodca sa musí sústrediť už hodinu a pol pred zápasom, odvedie si svoju robotu na ihrisku a ďalšiu hodinku trvá, kým to celé uzavrie. Potom však môže nasledovať uvoľnenejšia debata.

Mnohokrát to bolo tak, že po zápase sme sa stretli na nejakom mieste viacerí rozhodcovia, aj sme si spolu zaspievali. Toto však už vymizne medzi rozhodcami.

Pritom to bolo dobré, takto sme si vymieňali skúsenosti. Môže sa stať, že rozhodcu delegujú do dediny, kde predtým v živote nebol. Vtedy je veľmi užitočné, ak mu nejaký kolega povie, na čo si dávať pozor, akí sú tam hráči, koho treba ochraňovať.

Samozrejme, ak vám ten hráč neustále robí zle, tak si poviete, prečo by som ho mal chrániť, keď sa on ku mne správa nešportovo, pokrikuje. Ak to ten hráč nepochopí, rozhodca mu nepomôže. Našťastie, takýchto situácií bolo pramálo.

Ako ste vnímali pokriky spoza čiary? Asistent si toho vypočuje možno aj viac, ako hlavný rozhodca, keďže je bližšie k fanúšikom.

Fanúšik je pre futbal dôležitý. Nemám však rád ten typ, ktorý doma je pod papučou a príde na futbal vykričať sa. Všetko, čo vidí, je negatívne a zlé.

Rozhodca to zvyčajne ani nevníma. Ale keď vám naozaj takýto kriklúň píli uši desať-pätnásť minút, tak si naňho treba vymyslieť nejakú zábavnú poznámku. Stalo sa mi zopárkrát, že som naňho žmurkol: „Čo, tak ťa žena pustila na futbal? Veď si tu minule nebol.“ Chlapi okolo sa rehotali ako kone, a ten dotyčný už bol ticho celý zápas. Vždy som si vedel s takýmito ľuďmi poradiť, alebo jednoducho nereagovať. Našťastie som sa vždy dokázal sústrediť na dianie na hracej ploche.

V týchto časoch je v spoločnosti veľký negativizmus, ale to my neovplyvníme. Na trávnikoch padne sem-tam aj nejaký vulgarizmus, na niektorých štadiónoch viac, na niektorých menej. Je to o mentalite ľudí, funkcionárov, hráčov, ale aj o ekonomickej situácii.

V rámci Stredoslovenského futbalového zväzu vidím veľké rozdiely medzi severom a juhom, čo sa týka areálov, zabezpečenia zápasov a podobne. Nedá sa to porovnať, a mrzí ma, že my z juhu ťaháme za kratší koniec.

Videli ste aj rozdiely medzi západom a stredom, keď ste sa prisťahovali z Prievidze do Lučenca?

Áno, už vtedy bol veľký rozdiel, čo sa týka úrovne zabezpečenia súťaží. Nie nadarmo sa hovorí, že západ je už bližšie k Bratislave, bolo to vidno.

Aj keď sme prišli na piatu ligu, boli tam krásne štadióniky, boli sponzori. Keď som prešiel na stred, bol to neskutočný rozdiel, najmä v tej južnej časti, od Banskej Bystrice dole. Je to čím ďalej, tým ťažšie, ekonomická situácia je taká, aká je…

Na čo ste najviac hrdý v súvislosti s vašou rozhodcovskou kariérou?

Som hrdý na to, že som dostával dôveru v zápasoch, v ktorých išlo o veľa. Nikdy sa mi nestalo, že by som nebol delegovaný, že by som bol v treste. Aj keď som spravil chybu, vždy sa to zhodnotilo tak, že chyba sa stala, zobralo to jedno aj druhé mužstvo a nebolo to treba riešiť nejakou stopkou.

Je to aj odraz toho, že som to robil asi dobre, najmä s entuziazmom. Nerobil som to pre nič iné, len pre to, lebo ma to bavilo.

Som učiteľ, riaditeľ školy, takže cez víkend som sa vždy chcel odreagovať pohybom. Na zápasoch sa stretávate s absolútne inými ľuďmi, počúvate absolútne iné príbehy a toto ma napĺňalo. Aj pri ťažkých zápasoch, keď išlo o postup alebo o záchranu, sme mali vždy čisté svedomie, že sme urobili maximum.

Nikdy vás neskúšali ovplyvniť?

Samozrejme, že skúšali. Doba bola všelijaká. Od určitého okamihu sa tieto veci vo futbale stopli, chvalabohu, lebo pre niektorých to mohlo byť veľké pokušenie. K tomuto viac nepoviem.

Ako vidíte budúcnosť rozhodcovskej profesie? Je o ňu záujem medzi mladými ľuďmi?

Žiaľ, nie. Súvisí to aj s celospoločenskou situáciou. Mnohí mladí ľudia sú hýčkaní rodičmi. Už odmalička im kúpia všetko, čo chcú, najdrahšie oblečenie, všetky technické vymoženosti, hlavne aby sa zavreli do izby a dali rodičom pokoj. Toto nie je výchova.

My sme sa rozhodovali už po dvadsiatke, čo budeme robiť, kým dnes často 35-roční ľudia nevedia, čo budú robiť.