Prvý šéfredaktor SME bol ako novinársky Zátopek

Karol Ježík.
Karol Ježík.
Peter Fukatsch|14. dec 2021 o 06:00

Kto bol Karol Ježík? Spomíname.

BRATISLAVA. Svetoznámy futbalový tréner i hráč Josep Guardiola povedal, že všetko sa dá naučiť okrem talentu. Človeku sa ihneď zjavia Messi, Pele, géniovia Einstein, Mozart, da Vinci, Hemingway.  

Ťažko odhadnúť, ako to Katalánec presne myslel. Iste išlo o skratku. 

Mal Zátopek talent? Podľa väčšiny mal zlý, až smiešny štýl. Ale práve týmto behom dosiahol, to čo nikto – tri zlaté olympijské medaily v priebehu týždňa. 

Sú ľudia, pravda netvrdím, že Guardiola medzi nich nepatrí, že najväčším talentom je schopnosť na svojich vlohách, ktoré nie sú obzvlášť výnimočné, pracovať do úmoru.  

Plniť si sny drinou, usilovnosťou. Schopnosťou sa naučiť práve to, čo mi za živý svet nejde a predsa to zlomím. 

Zakladateľ 

Prvý šéfredaktor denníka SME, de facto jeho osnovateľ, Karol Ježík (* 2. december 1953, Modranka, dnes časť Trnavy – † 14. december 1998) bol, podľa mňa tým Zátopkom.  

Žiaľ, tento rok memoriál na jeho počesť z dôvodov pandémie nebol. Futbalový turnaj sa nekonal druhýkrát od roku 1999.

Bol vtipný, kamarátsky, aj si uhol, dokázal flámovať. Robili sme, čo sme mohli, aby sme ho „pokazili“. Neomylne však vedel odhadnúť kritickú chvíľu, aby nám povedal: „Čaute kamoši.“  

Zavše si pomohol: Utečie mi posledný vlak do Trnavy. Karol žil v malom Ríme veľmi dlho. Do práce dochádzal. Na druhý deň buď bol už v robote, alebo prišiel v najlepšej forme. My sme tmolili. 

V ČSTK už ako maturant chodil cez víkendy externe pomáhať. Tuším v sedemdesiatom prvom sa zamestnal popri riadnom štúdiu žurnalistiky.

Ani som nevedel, aké šťastie ma postretlo – Karola mi zverili za čosi ako učňa. Tak to vtedy fungovalo.

Začínalo sa drobnosťami, skôr nepríjemnými vecami, akými je trebárs zbieranie výsledkov a robenie tabuliek.

Sprvoti sme písali krátke, flešovité príspevky. Ako dnes si pamätám, že môj prvý článok bol z jazdeckého parkúru asi po trištvrte roku elévovania. 

Trnavčan a slovanista 

Karola som poznal približne roku od 1969, keď som začínal ako elév v ČSTK (dnes TASR). Karol Ježík starší bol náš trnavský dopisovateľ.  

Bol som s ním kamoš, chodil do Trnavy na futbal a práve cez tento moment som špeciálne spoznal Karola Ježíka mladšieho. On Trnavčan, ja slovanista.  

Téma na každodennú diskusiu, vtip, podpichovanie sa. Napríklad – celý svet mi hovorí Špédy.

Karol pridal Belasý pes Peter, videl v televízii rozprávku pod týmto názvom. Do úmoru som špekuloval nad revanšom.

Existuje však červeno-čierne zviera? Tam mi napadlo aspoň pruhované. Nepoviem aké, ide o špeciálne nesympatickú psovitú šelmu.

Málokedy som ju chrstol trnavskému kamarátovi, musel som byť už riadne vytočený.  

Vtedy v sedemdesiatych rokoch vládli československému, ba aj stredoeuróskemu futbalu Spartak Trnava a Slovan Bratislava.

Učeň prišiel vhod

Boli iné časy, žičili sme si. Cez Ježíkovcov som spoznal Adamca a Karol cezo mňa Jokla.  

Bez mučenia sa priznávam, že „učeň Karol“ mi prišiel vhod. Tabuľky som neznášal, mladý kamarát bol od začiatku spolupráce iste najsvedomitejším, najdôslednejším agentúrnym novinárom.

Aj trikrát po sebe prečítal, aby v článku nezostala ani najmenšia chyba, Áno, Karol zostal až do tragickej smrti agentúrnik – ten najbezchybnejší. 

Prvý výtlačok SME vo vlastnej tlačiarni, vpravo prvý šéfredaktor Karol Ježík, v strede Alexej Fulmek.
Prvý výtlačok SME vo vlastnej tlačiarni, vpravo prvý šéfredaktor Karol Ježík, v strede Alexej Fulmek. (Autor: Foto: ARCHÍV SME)

Prenesiem sa v čase približne o 15 rokov vpred. Do čias Karola Ježíka – šéfredaktora, kamaráta i človeka pred ktorým som mal rešpekt. Vedel to citlivo naservírovať.  

Karol sa raz výnimočne vybral aj s rodinou na dovolenku na Donovaly. Mal som službu.

Okolo 22.00 mi zrazu volal spod chaty, aby som nezabudol čakať na výsledok FC Bazilej – Servette Ženeva, lebo išlo o líderstvo v lige.

Namôjdušu, nevymýšľam si, pamätám si ako dnes. Rozmýšľal som – tak sa robí žurnalistka alebo je to smiešna maličkosť? Dnes viem, že to prvé. 

Pokuta a odmena 

Karol bol neskutočne spravodlivý. V roku 1996 počas atlantskej olympiády mi v noci pomáhal. On šéfredaktor, ktorý mohol bárskoho poveriť.

Šprint na 100 metrov odštartovali asi s hodinovým meškaním. Brit Linford Christie ulial druhý štart (vtedy sa nediskvalifikovalo už po prvej chybe) a nechcel zísť z plochy.

Televízia má zavše výhody. Krásne bolo vidieť ako nechcenú prestávku prežíva on, jeho súperi, fanúšikovia, kamarátky. Napríklad Gail Deversová. 

Podaril sa mi skutočne dobrý riportík. Ibaže, Kanaďana Donovan Bailey utvoril v tom atlantskom behu svetový rekord – 9,84 s.

V kľučovom momente riportu sa mi „zadarilo“ – napísal som 8,94! Karol mi dal tuším dve stovky pokuty za chybu a odmenu štyri stovky za kvalitu. 

Na majstrovstvách sveta 1997 v Aténach vyhrala Češka Šárka Kašpárková, ktorú trénoval Slovák Michal Pogány, zlato v trojskoku.

Bolo cca 23.00 h. Karol mal veľmi silné československé cítenie, čo my bolo sympatické. 

Šéfredaktor nariadil: „Musíš s Kašpárkovou a Pogánym urobiť veľký rozhovor.“ Na otázku kedy, odpovedal: „Hneď.“  

Môj argument, že športovkyňa musí na antidoping, čo môže trvať aj tri hodiny, tlačovka môže byť aj o tretej ráno zavelil: „Budeme čakať.“  

Podarilo sa. Asi o druhej v noci som predpotopne telefonoval veľký materiál kolegovi. Naberal tak do tretej. Takú peknú odmenu som málokedy dostal. 

S Karolom sme odišli z ČSTK takmer rovnako v roku 1983. On do Smeny, ja do Práce.

Neprerušili sme kontakty, ale cestu od športového redaktora k šéfredaktorovi som vedel iba domyslieť s právom na omyl. 

Vedel zo všetkého veľa 

Na žurnalistke učili, že novinár musí vedieť z niečoho všetko a a zo všetkého niečo. Karol vedel z niečoho všetko (v športe hádzaná a futbal) a zo všetkého veľa. Netušil som, že je až taký všestranný. 

Prišiel som na to od augusta 1994, keď ma Karol prijal do SME (odišiel som z rozpadávajúceho sa Slovenského denníka).

Riskoval? Skúsim si namýšľať, že nie. Pred prijatím sa totiž radil s ďalším mojim dobrým kamarátom, či má Špédyho prijať. Kamarát Marián poradil: „Kúpiš kvalitu, ale riskuješ.“ Áno, mal som problémy so životosprávou.  

Aj v tomto mi Karol veľa pomohol spolu so svojim švagrom, chýrnym psychiatrom. Prísahu, že sa nedotknem, som porušil raz. Karol dal ešte jednu šancu. S ťažkou pokutou a zrušením mojej akreditácie na olympiádu v Atlante. 

Nik pre mňa, systémom cukor a bič, viac so zdravotného uvedomenia si, čo stváram, neurobil.  

Asi by ma už nebolo. Z tej flamenderskej asi desaťčlennej partie sme zostali traja. Samozrejme Karol je iný prípad. Ťažko bolestný. 

A opreli ma o autobus 

Prepáčte, že budem veľmi osobný. Najkrajšie roky, a zrejme i novinársky najlepšie, som prežil v SME. Aj ťažké začiatky po vedením kamaráta, s ktorým sme drukovali každý inému klubu a bola z toho zábava. 

Naviac - Karol, ktorý má dosť podstatnú zásluhu, že štvrťstoročie som abstinent. Ďakujem...a aj keď píšem o priveľmi bolestnej spomienke, skúsim smútok prehlušil jednou z mnohých úsmevných spomienok.... 

Bol rok 1977, Karolovi sa narodila dcéra. Dali sme si do nosa. Mňa údajne (?), nevedeli postaviť.

Tak ma opreli o autobus s odchádzajúcimi pretekármi. Vraj som dobrú štvrťhodinu potom stál ak mím opretý o neexistujúci autobus (odišiel). Potom sa „banda“ zmilovala a odniesla ma do bezpečia. 

Musel som aj takto zaspomínať. Smrť kamaráta v štyridsiatich piatich, je....a neviem nájsť výraz.

Okrem konštatovania, že by som spoločné zážitky vedel opisovať tak do konca týždňa.  

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Futbal» Prvý šéfredaktor SME bol ako novinársky Zátopek