Sobota, 27. február, 2021Meniny má Alexander

Primár s futbalovým srdcom

Sportnet|Publikované 9. okt 2006 o 00:00

Košice Má tri lásky - rodinu, futbal a profesiu. Zasvätil im celý mimoriadne pestrý život, v ktorom sa stal známy a uznávaný široko-ďaleko. Bodaj by

nie, veď reč je o primárovi Kliniky pre infekčné choroby vo Fakultnej nemocnici Luisa Pasteura v Košiciach. Cez deň je od skorého rána, či počas nočnej služby, na svojom pracovisku, popoludní alebo cez víkendy zväčša na štadiónoch, lebo ľudová hra ho opantala od malička natoľko, že MUDr. Bartolomeja Magyara si už bez lekárskeho kufríka na lavičke pomaly ani nevieme predstaviť.

Futbal ako hovorieva sa stal pre neho od detstva drogou, bez ktorej by si vari život nevedel predstaviť. Skrášlil mu celoživotnú púť, ktorej korene treba hľadať v rodnej Luhyni. Aj tam šarvanci po škole hodili tašky do kúta a hybaj ho za loptou. Nešlo to však vždy tak ľahko, lebo doma ho čakali okrem učiva aj iné povinnosti, či už repa na poli, alebo bolo treba sa postarať o dve kravičky. Miestnych chlapcov vedel zlákať a usmerniť reformovaný farár, v ktorého záhrade často naháňali loptu. Preto ak chceli hrať, v nedeľu nemohli chodiť za kostol, lebo všetkých mal pod kontrolou. Tak trošku sa však tento muž tiež zaslúžil o to, že mladý Berci čoskoro mohol zdokonaľovať svoj talent v neďalekej Lokomotíve Michaľany, kde ho v ére bratov Vargovčikovcov zaradili do dorastu. Lopta ho tak očarovala, že neraz bez obedu priamo z kostola sa náhlil do Michalian, aby vlakom mohol cestovať s dorastom do Sniny, Medzilaboriec, Vranova a ďalších miest. V tomto klube mal futbal tradíciu, takže ho potešilo, keď si ako sedemnásťročný obliekol dres seniorského áčka. Po skončení lekárskej fakulty ho povolávací rozkaz nasmeroval do Olomouca. Počas vojenčiny v rokoch 1972 a 1973 dostal od východného vojenského okruhu v Trenčíne povolenie hrať za miestny civilný klub. Obliekol teda dres Nového Světa Olomouc. Na toto obdobie v najvyššej krajskej súťaži si rád spomína, lebo sa mu darila hra aj streľba. Navyše..."Mal som výborne natrénované jedenástky, takže nemal som problém premeniť v jednom zápase aj dve." Z tohto obdobia mu zostala aj pamiatka, o ktorej s úsmevom hovorí: "Vnúčence ma neraz upozorňujú, dedko, máš špinavé ruky... Lenže tou špinou nie je nič iné ako odreniny zo škvarových ihrísk, na ktorých v tých rokoch hrali mnohé mužstva v Čechách futbal, preto škvara ozdobuje moje ruky dodnes." Po návrate do civilu hral v Košiciach majstrovské zápasy za Pivovar, potom za Komunálne služby a od roku 1981 za TJ Zdravotník FN Košice, kde práve v spomínanom roku sa podieľal na založení Telovýchovnej jednoty. Po tom všetkom sa ani nečudujeme, že Zdravotník sa stal jeho srdcovou záležitosťou a je mu stále verný. Veď od tých čias pôsobí vo funkcii predsedu tohto futbalového oddielu, ba aj v tomto veku aktívne oblieka ešte jeho majstrovský dres. V tejto súvislosti hovorí: "Neraz sa nám smejú, že za Zdravotník môže hrať iba ten, kto má na to vek a primeranú hmotnosť. Nie je to celkom tak, lebo za nás hrali známi futbalisti Ján Gajdoš mladší, Nickel, Mužík, Lakatoš a ďalší, ktorí však kvôli robote postupne mali menej času na pravidelný tréning. Mám aj preukaz trénera, takže, keď sme sa snažili pravidelne trénovať, nemohol som prísť medzi hráčov, ktorí už niečo preskákali, nepripravený. Najhoršie to však bolo vtedy, keď sme nejaký čas nemali ani kde hrávať, vlastné ihrisko nemáme ani dnes, čo nie je len náš problém v Košiciach." Počas sezóny soboty a nedele v rodine Magyarovcov sú bezkonkurenčne futbalové. Aj keď ťažko, už si na to zvykla i manželka, hoci si myslela, že po založení rodinky sa všetko zmení. Lenže ostalo len pri želaní. Sama videla, že Berci nie je doma svoj, a tak vycítila, že bude lepšie, keď mu futbalovú lásku nezoberie. Dokonca, v nedeľu ráno mu pripraví do termosky voňavú čiernu kávu pre občerstvenie rozhodcov. Nuž, aj z toho vidno, že sa v klube stal dievčaťom pre všetko. Ozaj, koľkí primári by to robili celý život tak nezištne, keď mu dokonca nik ani nepovie to jediné slovíčko "ďakujem" ? On na to vôbec nemyslí, lebo len čo opustí nemocnicu, cíti sa jedným z nás, nefalšovaným vyznávačom futbalu na ihrisku i mimo neho. "Verte-neverte, od malička je pre mňa drogou, utužuje môj život. Pre náročnú prácu mi dodáva nové potrebné sily, myšlienky, ktoré potom zúročujem vo svojej profesii. Cítim sa fyzicky fit, takže nie je to márny koníček." Ľudí podobného typu nie je veľa. Futbal ich potrebuje ako soľ. A keďže on si získal nezvyčajný kredit, dvere v dobrovoľnej sfére, ktorá nie je zárobkovým podnikom, má dvojnásobne otvorené. Vraví sa, že kto pracuje dobre a vie, toho stále potrebujú. Preto je už pomaly štvrťstoročie, presne od roku 19

Súvisiace články