Sobota, 31. júla, 2021Meniny má Ignác

Prestaňme sa báť: Sebavedomie je pre úspech krajiny rovnako dôležité ako reformy

Sportnet|25. apr 2001 o 00:00

Myslíte si, že Slováci sú menej šikovní než Maďari, Česi a Poliaci? Ak nie, prečo sú potom Poliaci, Maďari a Česi desať rokov od pádu komunizmu v mnohom pred nami?

Štartovaciu pozíciu sme mali s Čechmi rovnakú, Maďari a Poliaci ju mali dokonca o čosi horšiu. Čo teda bol počas posledných desiatich rokov náš najväčší hendikep? Jednou z odpovedí môže byť rozdiel medzi počtom rokov, počas ktorých vládli v jednotlivých krajinách vlády s nekomunistickou väčšinou. V Čechách 8 rokov z desiatich, v Maďarsku 6 rokov z desiatich, v Poľsku 6 rokov z desiatich, na Slovensku však iba 2 roky z desiatich. Ale aj vlády s väčšinou postkomunistov môžu mať vôľu k aspoň čiastočným reformám. Oveľa dôležitejšie je iné kritérium.

Vychádzajme z toho, že Slováci nie sú menej šikovní ako Česi, Maďari či Poliaci. Rozdiel je v tom, že Česi, Maďari a Poliaci si oveľa viac veria. Vidieť to aj na zápasoch českej a slovenskej hokejovej reprezentácie. Nie sme horší ako Česi, ale v rozhodujúcich momentoch nás prevýši sebavedomie Čechov. Ak chceme situáciu na Slovensku zlepšovať, musíme si začať veriť. Ten, kto si neverí, nevie riešiť vlastné problémy. Neverí, že dokáže vyriešiť vlastné problémy vlastnými silami, a preto sa spolieha na niekoho iného. Dnes je módou spoliehať sa na Európsku úniu. Môžeme sa vždy spoliehať na niekoho iného, ale potom budeme iba pasívnymi pozorovateľmi vlastného osudu. Tento prístup dnes na Slovensku prevláda. Ak sa chceme pohnúť z miesta, musíme sa prestať na seba samých pozerať ako na nešikovný, neskúsený a nezrelý národ bez histórie.

Zmena uhla pohľadu
Riešením je zmena uhla pohľadu. Ilustrovať ho môže príklad pohára, v ktorom je voda presne do polovice. Je pohár z polovice prázdny, alebo do polovice plný? Maďari, Poliaci a Česi majú pocit, že pohár je do polovice plný. Slováci majú pocit, že pohár je ešte vždy z polovice prázdny. Uhol pohľadu je v tomto prípade iba vecou slobodného rozhodnutia.

Pozerajme sa na seba ako na národ, ktorý pred krátkym časom dospel. Nemáme toľko skúseností ako okolité národy, nemáme však ani niektoré ich zlozvyky. Urobme zo svojich zdanlivých nevýhod reálne výhody. Buďme rýchlejší, vynaliezavejší a prispôsobivejší ako naši susedia. Schopnosť mladej generácie presadiť sa v konkurencii nielen stredoeurópskeho regiónu je očividná. Málokto si napríklad uvedomuje, že slovenské súkromné rádiá (v ktorých pracujú takmer výhradne mladí ľudia) sú o triedu lepšie ako české či poľské súkromné rádiá. Kreatívni pracovníci zo slovenských reklamných agentúr (opäť takmer výlučne mladí ľudia) nemajú nijaký problém uspieť v celoeurópskej konkurencii. Prečo naši mladí sa vedia presadiť, ale národ ako celok zatiaľ nie? Pretože slovenská mladá generácia si verí. Nebojí sa súťažiť s inými, a v týchto zápasoch nadobúda sebavedomie. Slovenská mladá generácia má chuť niečo dokázať a nebojí sa ísť s kožou na trh. Mladá slovenská generácia nemá strach.

Očakávania
Mladá generácia nie je hendikepovaná životom v komunistickom režime. Možno namietať, že ľudia, ktorí dlhé roky žili v komunistickom režime, sa prestanú obávať budúcnosti až vtedy, keď na vlastnej koži a peňaženke pocítia úspech reforiem. Stereotyp, že úspech napredovania Slovenska závisí iba od razantnosti našich reforiem, od ich systematickosti a hĺbky, sa v poslednom čase na Slovensku naozaj udomácnil. Možno dôležitejšie ako reformy sú však očakávania.

Ak ľudia veria, že vláda výrazne znížila dane a bude v tomto trende pokračovať, môže sa to prejaviť na zvýšení príjmov štátneho rozpočtu, pretože ľudia budú považovať obchádzanie platenia daní za stratu času. Realita pritom môže byť taká, že vláda priame dane znížila, ale nepriame zvýšila - teda v skutočnosti dane až tak neznížila. Iný príklad: Premiérka Thatcherová vyhlásila počas návštevy londýnskych dokov, že s nimi treba niečo spraviť, že tam treba postaviť biznis centrum. Nepohla preto ani prstom, ale investori v očakávaní premiérkiných krokov začali skupovať pozemky a stavať mrakodrapy, aby boli pri očakávanom boome tejto štvrte ako prví. Výsledok - supermoderné londýnske City bez akejkoľvek intervencie vlády, s výnimkou spomínaného premiérkinho vyjadrenia. Veľmi zaujímavý je pokus, ktorý uskutočnili americkí psychológovia.

Na základnej škole si vybrali dve triedy detí, ktoré mali úplne porovnateľné výsledky. Jedna trieda pokračovala vo výučbe bez zmeny. Deťom v druhej triede učitelia oznámili, že majú výrazne nadpriemerné výsledky, a preto prejdú v novom školskom roku na špeciálny režim. Budú im prideľované oveľa ťažšie úlohy, aby sa podporilo rozvíjanie ich nadpriemernej šikovnosti. Po roku experimentu mali deti v druhej triede výrazne lepšie výsledky ako deti v prvej triede.

Rozdiel medzi triedami počas školského roku nebol v ničom inom, iba v očakávaní detí.
A ešte jeden príklad: Anglický podnikateľ sa koncom dvadsiatych rokov priženil do Francúzska. Keď sa ho po rokoch pýtali, ako je možné, že na rozdiel od všetkých ostatných sa mu počas hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch darilo, odpovedal: "Viete, vtedy som nevedel dobre po francúzsky. Nečítal som noviny a nevedel som, že je kríza. Správal som sa, akoby kríza nebola. Nebál som sa, že skrachujem, pretože som nevedel, že všetci krachujú."

Čo z toho vyplýva? Očakávania ľudí sú pre úspech reforiem minimálne rovnako dôležité ako reformy samotné.

Kultúra strachu
Skutočnosť, že náš národ len prednedávnom dospel, sa prejavuje v našom strachu prevziať zodpovednosť za seba samých. Tento strach sa prejavuje vo všetkých oblastiach života. Strach je skutočnou príčinou priepasti medzi prívržencami vládnej koalície a opozície. Prívrženci vládnej koalície sa boja návratu Vladimíra Mečiara. Prívrženci opozície sa boja, že Dzurindova vláda demontuje všetko, čo považujú za objekt svojho vlasteneckého cítenia. Všetci spoločne sa boja nezamestnanosti, ďalšieho zdražovania, alebo zjednodušene - budúcnosti.

Slováci majú pocit, že sú zatlačení do kúta. Sú paralyzovaní vlastným strachom, ktorý im odoberá energiu potrebnú na pomalé, ale trvalé riešenie vlastných problémov.

Strach nepôsobí iba na občanov - voličov, ale aj na novinárov a politikov. Konkrétnym prejavom strachu je volanie po "silnej a veľkej" strane napravo od stredu. Keby neboli politici paralyzovaní strachom a skúsili by racionálne premýšľať a počítať, prišli by k (možno pre nich) prekvapujúcim záverom.
Ak by sa voľby konali dnes a SDKÚ aj KDH by kandidovali samostatne, obsadili by v parlamente približne 24 plus 10 poslancov. Reformné strany SDKÚ a KDH by boli v parlamente zastúpené spolu približne 34 poslancami. Ak by SDKÚ a KDH kandidovali na jednej kandidátke, prejavil by sa efekt Spoločnej voľby či SDK: Súčet preferencií strán, vytvárajúcich spoločnú kandidátku, je vyšší ako konečné preferencie spoločnej kandidátky. Vznikla by istá strata voličov, ktorá by vzhľadom na skúsenosti z volieb v roku 1998 predstavovala približne 15 až 20 percent z tých, ktorí by pred tým volili jednu z týchto strán. Na spoločnej kandidátke by sa teda do parlamentu dostalo približne 30 poslancov. Čo z toho vyplýva? Ak by sa politici a novinári presadzujúci chiméru "veľkej a silnej" strany napravo od stredu nebáli, veľmi rýchlo by si spočítali, že pre pokračovanie reforiem či pre udržanie Mečiara v Elektre je výhodnejší model dvoch strán napravo od stredu.

Človek, ktorý sa bojí, podvedome zadržiava dych, nie je schopný ísť na plný výkon. Nedostatok prísunu nového kyslíka spôsobuje prehĺbenie strachu a zlej nálady. Ako hovorí podpredseda KDH a hlavný vyjednávač SR pre vstup do EÚ Ján Figeľ, Slovensko sa potrebuje nadýchnuť novej nádeje. Obyvatelia tejto krajiny potrebujú zažiť pocit úľavy zo zbavenia sa strachu.

Kultúra sebadôvery
Bývalý prezident VSŽ Gabriel Eichler v rozhovore pre DF povedal, že Slovensku stačí na prekonanie terajších problémov už len veľmi málo. Podľa neho možno treba ešte jeden-dva také úspechy, aké dosiahli slovenskí hokejoví reprezentanti na majstrovstvách sveta v Petrohrade. My, Slováci, potrebujeme nadobudnúť sebavedomie a sebadôveru.

Predstavme si, že by niekto v roku 1900 urobil jednu veľkú leteckú fotografiu strednej Európy. Videli by sme na nej Rakúsko, siahajúce od Jadranského mora až po dnešnú západnú Ukrajinu. Veľké Uhorsko, siahajúce od Rijeky až po Kluž či Bardejov. Priemyselné Čechy a rozdelené Poľsko, bez štátnej suverenity, ale napriek tomu dva sebavedomé národy rozvíjajúce sa kultúrne aj hospodársky. Slovensko by sme na takejto leteckej snímke z roku 1900 nevideli.

A teraz si predstavme leteckú snímku strednej Európy v roku 2000. Vidíme na nej Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Česko a Slovensko. Nie sme na prvom mieste pomyselnej tabuľky. Ale minimálne s Maďarskom, Poľskom a Českom hráme tú istú ligu. Ktorá krajina urobila za posledných sto rokov najväčší vzostup? Nie je dôvodom na naše sebavedomie a sebadôveru, že napriek komunizmu a fašizmu sa nášmu národu podarilo v tomto storočí postúpiť z okresnej súťaže až do prvej stredoeurópskej ligy?

Strany kultúry strachu a strany kultúry sebadôvery
K zmene atmosféry na Slovensku môžu prispieť občania, analytici, novinári, ale aj (možno najmä) politici. Ich základné politické posolstvá môžu byť založené na šírení obáv a strachu, alebo na budovaní sebadôvery a viery vo vlastné sily. HZDS, SNS, Smer, SDĽ, SOP, SDKÚ, DS a KDH - ktoré z týchto strán vsadili na šírenie kultúry strachu, a ktoré na šírenie kultúry sebadôvery?

Na Slovensku sú aj medzi politikmi ľudia, ktorí sa usilujú pestovať kultúru sebadôvery, ktorí sa neboja. Nebáli sa komunistov, eštebákov, nepopulárnych reformných opatrení na začiatku deväťdesiatych rokov. Nebáli sa hlasovať proti návrhu ústavy, ktorý bol zlý. Nebáli sa mečiarizmu ani Lexovej SIS. Nebáli sa povedať, že nechcú zaniknúť vo vynútenej volebnej strane, nebáli sa ozdravujúcich ekonomických opatrení v roku 1999. Nebáli sa povedať, že bývalý nomenklatúrny káder Rudolf Schuster nie je ich kandidátom na prezidenta, že sú proti registrovaným partnerstvám homosexuálov, ani že sú za vytláčanie prostitútok z centier miest na perifériu. Nebáli sa vytvoriť v parlamente vlastný poslanecký klub.

Vo všetkých prípadoch bola v danom čase väčšina slovenskej verejnosti proti týmto postojom. Aj keď sa neskôr ich správnosť potvrdzuje, verejnosť ich spätne nikdy neocenila. V prípade potreby treba veslovať aj proti vetru či proti prúdu. Takáto sebavedomá politika neprináša okamžité výhody, prináša však trvalý a reálny vplyv na smerovanie Slovenska.

Optimistické kresťanstvo
Kresťanstvo je optimistické náboženstvo, pretože podľa neho každý človek môže byť spasený. Nie je preto dôvod na strach a obavy. Keď prišiel v roku 1995 na Slovensko druhýkrát pápež Ján Pavol II, jeho hlavným posolstvom pre Slovákov bolo motto celého jeho pontifikátu: "Nebojte sa!"
Táto výzva pre Slovensko platí rovnako aj dnes.

Slovensko je mladá krajina, budúcnosť má pred sebou. Na rozdiel od svojich susedov si nenesieme so sebou traumy z rozpadu veľkej ríše (Rakúsko), zo štvornásobného rozdelenia krajiny (Poľsko), zo straty dvoch tretín územia (Maďari) alebo z obáv pred veľkým západným susedom (Česko). Máme chuť popasovať sa so susedmi v priateľskej súťaži? Máme chuť niečo dokázať - ako ľudia, ale aj ako krajina?

Súvisiace články