Slovenky s medailou z letných olympiád zrátate na prstoch dvoch rúk. Mená troch by však asi dlho lovili v pamäti aj športuznalí fanúšikovia. Aj preto príbeh strieborných pozemkárok spred štyroch desaťročí stojí za oživenie.
Muži v ruke s hokejkou zakončenou „zobákom“ dolovali olympijské medaily už v Londýne 1908, ženy dostali prvú šancu až v Moskve 1980.
Premiéru so skromnou účasťou šiestich družstiev skomplikoval americkým prezidentom Jamesom Carterom iniciovaný bojkot Hier XXII. olympiády v sovietskej metropole. Mužský turnaj ešte viac: pôvodne v ňom malo hrať dvanásť tímov, ale horko-ťažko sa nazbieral poltucet...
Československé pozemné hokejistky sa prvý i posledný raz nominovali na majstrovstvá sveta 1978 v Madride – skončili deviate. Svetovou kvalifikáciou na OH 1980 však bol až šampionát ženskej pozemkárskej federácie IFWHA v novembri 1979 vo Vancouveri za účasti 18 tímov, na ktorý sa nedostali.
Na základe jeho výsledkov nominovali päť krajín, ktoré mali doplniť hostiteľskú: Holandsko, NSR, USA, Veľkú Britániu a Nový Zéland. Z nich však napokon neštartovala ani jedna – západné Nemecko nasledovalo v bojkote USA a tri ďalšie štáty do oklieštených výprav pozemkárky nezaradili. V krízovej situácii sa napokon prihliadlo aj na výsledky MS pod hlavičkou FIH: pozvánku dostali v roku 1978 siedma India, deviate Československo, v roku 1976 siedme Rakúsko, ba aj Poľsko, dokonca tiež africké Zimbabwe (bývalá Rodézia), ktoré získalo nezávislosť až v apríli 1980!
Himl: Pozemkárkami budú hádzanárky
Keď do Prahy dorazila informácia, že by organizátori moskovských hier privítali štart našich pozemných hokejistiek, vtedajší predseda československej telovýchovy Antonín Himl, predtým zväzácky funkcionár, zareagoval:
„Musíme Sovietom pomôcť – pozemkárky síce nemáme, zato máme kopu skvelých hádzanárok, ktoré za dva mesiace naučíme hrať hokej tak, že neurobia hanbu.“
Ktosi z jeho okolia sa ho odvážil opraviť: „Súdruh predseda, aj my máme pozemkárky – nie je ich veľa, iba pol druha stovky, ale predvlani na majstrovstvách sveta skončili deviate.“ Himl vyvalil oči, no vynašiel sa: „Tak ich hneď zaraďte do centrálnej prípravy!“
Dvadsaťpäť hráčok, ktoré dostalo urgentnú pozvánku na sústredenie do športového strediska v Dobřichoviciach, netušilo, čo centrálna príprava obsahuje.
Ani trénerka Eva Maříková, ktorá ich za pomoci Slováka Pavla Rosu, sprvu vedúceho družstva, neskôr aj jej asistenta, vybrala. A kde je váš lekár? pýtali sa jej. Nijakého nemáme, sme amatérsky šport, pokrčila ramenami.
Po dvoch týždňoch „mančaft“ poslali na dva dni domov (vyprať bielizeň) a premiestili do lepšie vybaveného Nymburku, kde boli k dispozícii aj dve trávnaté ihriská – nie umelý trávnik, aký ich čakal v Moskve, ale aj prírodný bol pokrok oproti antuke či škvare, na ktorej dovtedy hrávali.
Tri Slovenky v moskovskom kádri