Viete si predstaviť, že strávite desať dní sami v prírode a pritom prejdete celé Slovensko?
To pred niekoľkými týždňami dokázala slovenská ultrabežkyňa EVA MAREKOVÁ, ktorá prešla Cestu hrdinov SNP za rekordných 10 dní a 59 minút.
Sloveská bežkyňa bola ďalšou hosťkou podcastu SportNEAT, v ktorom hovorila o svojej ceste, čo všetko niesla v batohu či ako funguje účasť v najslávnejších pretekoch.
Ako sme spomenuli, prešli ste Cestu hrdinov SNP. Skúste nám priblížiť, o čom je táto trasa.
Celú trasu som vnímala ako historické prepojenie športu s dejinami, konkrétne ako pamätník Slovenského národného povstania. Začínala sa na východe v Duklianskom priesmyku a takmer prvých 20 km bola lemovaná pamätníkmi, lietadlami, tankami a delami.
Všetko to vyústilo do Údolia smrti a vo Svidníku je tiež múzeum. Celé to bolo o nasávaní histórie až po Devín, kde trasa opäť končí pamätníkom. Človek si pri prechode uvedomuje, že sa nachádza v miestach, kde kedysi pôsobili partizáni.
VIDEO: Nový diel podcastu SportNEAT
Trasa vedie z Duklianskeho priesmyku cez Prešov, Košice, Banskú Bystricu až do Trenčína. Idete priamo cez tieto mestá, alebo ich obchádzate cez lesy?
Cez mestá sa šlo minimálne, skôr sme ich obchádzali. Aj partizáni sa kedysi nepohybovali priamo v mestách, ale schovávali sa, takže trasa vedie skôr po úbočiach okolo miest a po vedľajších cestách.
Na trase ste nemali žiadnu podporu, všetko ste si riešili sama. Koľko času vám zabrala príprava na tento beh? Myslím tým najmä tú logistickú stránku – ubytovanie a podobne.
Moja celá ultrabežecká činnosť v podstate vyústila do tejto cesty. Samotná logistika mi zabrala približne mesiac. Najskôr som riešila trasu a zvažovala, či budem spať v útulniach na karimatke, alebo využijem ubytovacie zariadenia.
Keď som sa rozhodla pre ubytovne, spísala som si ich zoznam. Útulne som nevyužívala, pretože do nich je potrebné nosiť karimatku.
Tým, že som ju so sebou nebrala, musela som mať vždy zabezpečené ubytovanie s posteľou. Niekde som bola na ubytovaní úplne sama, napríklad na Kamennej chate na Chopku sme boli v ten večer len dvaja.
Ktorý úsek vám najviac utvel v pamäti a ktorý bol pre vás psychicky najnáročnejší?
Mám veľmi rada Nízke Tatry, takže úseky okolo Telgártu, Kamennej chaty a Kráľovej studne boli pre mňa asi najkrajšie. Najnáročnejší bol deň, keď sa zmenilo počasie a prišli búrky. Bol to extrém.
Musela som vstávať veľmi skoro a prechádzať oblasťami s vysokým výskytom medveďov, kde som musela robiť hluk. Keď som dorazila na Fačkovské sedlo, reštaurácia bola zatvorená, čo bol ďalší úder.
Do Čičmian som prišla úplne na hrane a sledovala búrky, ktoré sa blížili presne podľa predpovede. Vtedy som aj zapochybovala, či dôjdem až do Teplíc.
Extrémne počasie, či už horúčavy alebo búrky, odčerpáva veľa energie. Ako ste sa chránili pred slnkom?
Základom bol pitný režim a dopĺňanie elektrolytov a soli, aby som sa vyhla úpalu. Nosila som čiapku s ochranou krku, čo mi možno zachránilo život. Možno sa to nezdá, ale obrovsky mi to pomohlo.
Hovorí sa, že ideálna váha batoha by nemala presiahnuť 10 až 15 % hmotnosti človeka. Podarilo sa vám to dodržať? Čo všetko ste v ňom mali?
Pri mojej váhe 50 kg by to malo byť 5 kg. Môj batoh však vážil 6 kg bez vody a v horúčavách som niesla aj 3 litre vody, takže mal 6 až 9 kg.
Mala som v ňom vetrovku, náhradné oblečenie na spanie (keďže som si veci každý večer prala), jedlo, vodu a základné doplnky. Strava bola kľúčová, lebo som často šla dlhé úseky bez možnosti nákupu.
Kupovala som si veci, ktoré vydržia, ako konzervy a rožky. Využívala som aj itinerár z webovej stránky o SNP, hoci studničky v tých horúčavách neboli vždy spoľahlivé.
Ako reagovala vaša rodina a priatelia? Sprevádzali vás nejako?
Mali obavy, ale ukľudnilo ich, že som mala GPS tracker a mohli ma sledovať. Ja som mala istotu, že keby sa mi niečo stalo, budú presne vedieť, kde som.
Keďže som šla v režime „self-support“, nesmel ma nikto sprevádzať ani mi nič nosiť. Rodina ma teda videla len na štarte na Dukle a potom v cieli na Devíne.
Spomínali ste, že sa v lese bojíte viac ľudí než medveďov. Mali ste nejakú zlú skúsenosť?
Skôr ide o to, že človek nevie, čo od ľudí čakať. Raz ma v hmle pri Trenčíne vystrašil človek, ktorý sa na mňa zvláštne pozeral. Srnky by som sa nezľakla.
Čo sa týka zvierat, na Kráľovej holi ma potešili svište, pri Chopku kamzíky a paradoxne najviac zveri som stretla pri Bratislave v okolí Pezinskej baby. V tme ma pri ceste sledovali desiatky očí, ale bolo to skôr príjemné.
V ultrabehu rozhoduje psychika. Ako ste sa na to pripravovali?
Nastavenie hlavy je najdôležitejšie. Pomáha mi disciplína z bežného života – každé ráno vstávam o 4:50 do práce a trénujem v akomkoľvek počasí. Nikdy si nepripustím, že sa mi nechce. Ultrabeh ma naučil sebadisciplíne a schopnosti prekonať sa.
Ako dlho sa venujete ultrabehu a ako ste sa k nemu dostali?
Začínala som s cestným behom v Trenčíne okolo rokov 2016 – 2017. K trailu a behov nad 50 km som prehupla v roku 2022. Žijem pri Trenčíne, kde je veľa možností ísť do hôr. Zapáčilo sa mi to a chuť rástla postupne.
Pracujem ako ekonómka, takže po 8,5 hodinách v kancelárii je dôležité prísť domov, nezasadnúť na gauč, ale hneď sa prezliecť a ísť behať. Bežeckého trénera nemám, rada si behám podľa seba. Týždenne nabehám 80 až 100 kilometrov.
V zahraničí existuje systém zbierania „kameňov“ na kvalifikáciu na prestížne preteky UTMB. Ako to funguje?
Preteky pod hlavičkou UTMB (napríklad v Chamonix) majú vlastný systém. Aby ste sa tam dostali, musíte na iných UTMB pretekoch získať kamene, ktoré slúžia ako lístky do lotérie.
Ja som mala obrovské šťastie – v roku 2024 ma vylosovali na prvýkrát len s jedným kameňom. Sú to ikonické preteky okolo masívu Mont Blanc cez tri štáty. Má to 160 km a prevýšenie cez 9 000 metrov. Pre nás ultrabežcov je to taká malá olympiáda.
Máte po tomto rekorde na SNP ešte nejaké ďalšie ciele?
Po SNP sa mi hlava upokojila, bol to pre mňa veľký záväzok. Momentálne si to chcem hlavne užívať. Koncom septembra ma čaká náročný Adamello Ultra Trail v Taliansku (170 km, 11 000 m prevýšenie).
Pravidelne chodievam aj na Pražskú stovku, LH24 alebo Trenčiansky polmaratón, hoci po dobehu na ceste si vždy poviem „už nikdy viac“.
Váš rekordný čas je 10 dní a 59 minút. Mali ste takýto plán od začiatku?
Mala som to vypočítané tak, že v sobotu chcem byť v cieli. Plán som dodržiavala a poslednú noc, keďže som nemala ubytovanie na Pezinskej babe, som sa rozhodla ísť nonstop až do cieľa.
Vyšlo to a som veľmi rada. Žiadne oficiálne ocenenie za to neexistuje, je to skôr také vnútorné zadosťučinenie, že som to dokázala sama sebe.
Beháte radšej cez deň alebo v noci?
Cez deň, pretože nemám rada čelovku. Vždy z nej mám na čele otlak ako jednorožec.
Vyhovujú vám viac stúpania alebo zbehy?
Stúpania. Mám rada pocit, keď dosiahnem vrchol.
Máte hudbu v slúchadlách alebo sa zameriavate na zvuky prírody?
Zvuky prírody. Slúchadlá v ušiach neznesiem. Na SNP som si niekedy pustila hudbu alebo podcast nahlas z telefónu, najmä v noci kvôli medveďom.
