Utorok, 26. január, 2021Meniny má Tamara

Peter Pinďár sa snaží zabudnúť na čiernu minulosť

Sportnet|Publikované 18. sep 2002 o 22:00

Turňa nad Bodvou - V hokejovom rodnom má napísané - kanonier par excellance. Jeho doménou bolo strieľanie gólov, dával ich vždy a všade. Kiežby

takých hráčov korčuľovalo po našich štadiónoch čo najviac. Reč je o tridsaťročnom Petrovi Pinďárovi, ktorého v apríli roku 2000 zasiahla nepriaznivá rana osudu. O štvrtom mesiaci v roku sa traduje, že je bláznivý, v sobotu 22. apríla sa však žiadne divoké veci nekonali. To, čo sa stalo Petrovi, bola krutá realita. V Košiciach na Triede SNP ho zrazilo auto značky Volvo, navyše vodič z miesta nehody ušiel. Peter odvtedy absolvoval rovných jedenásť operácií a nie je vylúčené, že jeho telo v blízkej budúcnosti znovu okúsi ostrosť skalpela. Peter Pinďár aj napriek krutosti a bolesti, ktorú zažil, neklesá na duchu. Snaží sa žiť život plnými dúškami a zdá sa, že našiel aj novú inšpiráciu - v záhradke. Aj keď ho nebolo ľahké vypátrať, našli sme ho v rodičovskom dome v Turni nad Bodvou. Nuž a tu je jeho príbeh.

Peter, odmalička vás považovali za mimoriadne talentovaného hokejistu. Kde ste prvýkrát vykorčuľovali na ľad?

"Bolo to v rodných Košiciach. Najprv sa na ľadové zrkadlo odhodlal vyjsť starší brat, potom som to skúsil aj ja. Odmalička som patril medzi najlepších, všetko mi šlo od ruky, takže som sa automaticky dostal aj do reprezentácie. Od štrnástich rokov som permanentne hrával za národné výbery, čo bola pre mňa, chlapca z ďalekých Košíc, veľká vec. Viete, v Prahe to mali naplánované ináč. Ale keď už som dával toľko gólov, asi ma už nemohli prehliadnuť."

V tom čase bol vašim spoluhráčom v reprezentácii aj fenomenálny Jaromír Jágr. Vraj ste boli lepší ako on, je to pravda?

"Neviem to posúdiť. Jardo bol trieda, o tom netreba diskutovať. Viete, často ma s ním porovnávali, až mi to bolo nepríjemné. Vraj, keby som nerobil to alebo ono, bol by som minimálne tam, kde je teraz on. Ja som však Peter Pinďár a nič, čo som kedy v živote urobil, neľutujem. Asi mi to bolo súdené... Minule som počul, že ma Jágr kdesi vo svojej knihe spomínal. Človeku to dobre padne, keď si naňho spomenú, ale okrem dobrého pocitu na duši, z toho nemám nič."

Vráťme sa k vašej mladosti, v dorasteneckých časoch ste boli spolu s obrancom Patrikom Lužom a útočníkom Jánom Timkom jedinými Slovákmi v spoločnom výbere. Pocta ako

hrom, však?

"Určite, bolo to ešte v československej "osemnástke". Škoda, že si na mňa nespomenuli aj pri nominácii na majstrovstvá sveta dvadsaťročných. Príležitosť dostali Žigmund Pálffy aj Ľubo Rybovič. Mal som úraz, ostala mi teda len úloha náhradníka."

Ešte predtým ste sa však nadýchli atmosféry v seniorskom kolektíve VSŽ Košice. Kto vás vytiahol medzi mužov?

"Myslím, že to bol terajší reprezentačný asistent Ján Šterbák. Mal som šestnásť rokov, ale v tej ére bolo takmer nemožné presadiť sa. Vo federálnej lige sme na záver sezóny dostali s Rybovičom šancu v súboji na vítkovíckom ľade. Hral som v prvom útoku so Žabkom a Belasom a hneď pri prvom striedaní som upútal. Natiahol som brankára, prihral Žabkovi pred prázdnu bránu, ale keďže mu krátko predtým hokejkou zlomili ruku, z gólu nebolo nič. Na lavičke som si potom od starších hráčov vypočul svoje, vraj načo ešte prihrávam, keď môžem strieľať."

Ale vašim spoluhráčom bol aj ďalší excelentný kanonier Peter Bondra. Ako ste s ním vychádzali?

"Spomínam si na jednu príhodu, bolo to práve vtedy vo Vítkoviciach. Peter sa na mňa po zápase pozrel a vraví mi - preboha, Pinďo. Rob niečo so sebou, si veľmi tenký a pre takých niet vo vrcholovom hokeji miesto. Peter mi dával rady ako posilovať, stravovať sa. Zahrali sme si aj v jednom útoku, už vtedy to bol výnimočný borec."

Aj napriek tomu, že ste v košickom drese často napínali siete za chrbtom brankárov, putovali ste do druholigových Michaloviec. Prečo?

"Najprv to bola vojenčina, vtedy som sa dostal do All stars ligy ako najlepší útočník. Vrátil som na dva roky do Košíc, ale potom som sa nepohodol s vtedajším trénerom Jánom Selvekom. Vždy budem mať naňho ťažké srdce, ale nepoviem prečo. O takých veciach sa nerozpráva."

Hovorilo sa však, že Pinďár bol problémové dieťa. Nebolo to pre to?

"Asi je to pravda, keď si to ľudia myslia. Opakujem, nič neľutujem."

V Michalovciach ste však po opätovnom návrate zažili azda najkrajšie hokejové roky. Boli ste absolútne najlepším strelcom i útočníkom súťaže, takže za Košicami ste nemuseli až tak banovať.

"Viete, každý hráč má ambíciu hrať čo najvyššie a mňa škrie, že mi to nebolo dopriate v materskom oddieli. Na Michalovce však nikdy nedám dopustiť, aj ľudia hovoria, že náš útok s Timkom a Szabadošom bol neudržateľný. Aj Boržík s Markušom, o ktorom sa však vôbec nechcem bližšie zmieňovať, hrali v obrane výborne."

Zakrátko prišla ponuka zo Skalice, kde ste sa však veľmi nepresadili. Prečo?

"Sám si to neviem vysvetliť, nenatrafil som na najlepší kolektív a na Záhorí som predčasne skončil. Zahral som si tam zopár zápasov v extraligovej súťaži, ale nič mimoriadne som tam nedosiahol."

O to razantnejší bol váš návrat do michalovského dresu. V metropole Zemplína ste sa opäť stali najlepším strelcom prvoligovej súťaže. Vari vám bolo súdene hrať len za Michalovce?

"Neviem, ale čísla štatistík hovoria, že to asi tak bude. Na Michalovce nedám dopustiť, hlavne pán Bubenko mi veľmi pomohol. Aj keď viacerí mu dodnes nevedia prísť na meno, ja nemôžem povedať naňho krivé slovo. Aj po tom nešťastnom úraze na mňa nezabudol, rovnako ani vtedajší prezident HK Dukla Michalovce Ján Kelemen. Mládežnícky tréner Ján Haluška, terajší kormidelník Dukly Jaroslav Hrabčák, maséri Hospodár a Fajčák. Všetkým chcem poďakovať"

Spomínali ste nešťastnú kolíziu s automobilom z apríla 2000. Okrem toho, že ste prišli o takmer istý angažmán v extraligovom Martine, opustili vás aj priatelia. Bola to veľmi ťažká rana?

"Ani si neviete predstaviť aká. Na lôžku som strávil s menšími prestávkami takmer rok. Áno, zistil som, kto je mojim skutočným priateľom a kto sa zaň iba vydáva. V nemocnici som mal čas rozmýšľať o živote a pozorovať ľudí zo svojho okolia. Niektorí neváhali dobíjať sa na ARO košickej nemocnice hodinu po nehode, iní sa nezastavili ani rok a pol po tom. Už som sa zamýšľal nad tým, že v Michalovciach zrealizujem s pomocou viacerých kamarátov rozlúčkový zápas. Oslovil som bývalých spoluhráčov z Košíc a Michaloviec, nik mi neodmietol. "Hercov", ktorí sa predtým vydávali za mojich priateľov, pozývať nebudem, v mojej núdzi ma takmer nepoznali."

Návrat na ľadovú plochu v úlohe aktívneho hráča už nie je reálny?

"Asi nie, hoci najprv to vyzeralo celkom sľubne. Veril som, že si ešte zahrám hokej, ale asi polroka po nehode som išiel na artroskopiu kolena, kde mi zistili hroznú vec. V kolene vám môžu roztrhať všetky väzy, časom vám ich dajú dokopy, ale zadný krížny nie. Je úzko prepojený s nervovou sústavou, tam stačí milimeter nepresnosti a je koniec. To by si na seba nikto nevzal, takže mám smolu. Chodiť ale môžem, ani pomalý beh mi nerobí problémy, na aktívny hokej to však nestačí."

Máte tridsať rokov, neuvažovali ste nad inou úlohou v hokeji?

"Možno by mi v Michalovciach našli miesto pri hokeji, ľudia odtiaľ sa mi nikdy neotočili chrbtom a verím, že tak neurobia ani teraz. Inde by som pôsobiť nechcel. Viem, čo sa patrí a viem, komu mám opätovať vďaku zato, čo pre mňa v ťažkých časoch urobil."

Čo porábate teraz?

"Žijem u rodičov v Turni nad Bodvou, kde sme sa nedávno

presťahovali, lebo otec je celý blázon do záhradkárčenia a tu má možnosť prísť si na svoje. Priznám sa, chytilo to aj mňa. Ani by ste neverili, ako mi to v záhradke ide. Mám veľkú radosť z našej poslednej úrody. Človek pri tom príde na iné myšlienky a zároveň užitočne strávi čas. Nenudím sa. Občas zájdem na futbal, naposledy som si bol pozrieť Michalovce. Snažím sa nemyslieť na to, čo sa stalo. Na čiernu minulosť chcem čo najskôr zabudnúť."

Autor: Sportnet

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.