Píšu Števo Kolibár a Bohumil Stejskal z Takurcitee.sk
Najlepším hráčom slovenskej futbalovej reprezentácie za 20 rokov jej existencie bol Peter Dubovský. Rozhodli tak fanúšikovia, ktorí si v celotýždňovom hlasovaní na webe Takurcitee.sk vyberali spomedzi 32 futbalistov.
Futbalista Slovana Bratislava, Realu Madrid a Realu Oviedo vyhral v ankete pred súčasným kapitánom reprezentácie Martinom Škrtelom.
Spomienky na vyše tridsiatku zápasov Slovenska, v ktorých nastúpil, nevybledli. Dodnes je Dubovský právom vzorom ideálneho reprezentanta, ktorý hrá za krajinu tak dobre, ak nie lepšie, ako za klub.
Jeho víťazstvo v súťaži je príležitosťou zosumarizovať život a kariéru talentovaného hráča, o ktorého Slovensko prišlo priskoro.
S desiatkou na drese
Trequartista, zvyčajne hrajúci s číslom 10, má voľnú pozíciu medzi zálohou a útočníkmi, či už na osi ihriska alebo na krídlach.
Najčastejšie sa tým myslia podhrotoví špílmachri s výbornou kopacou technikou, čo nepohrdnú ani prihrávkou, ani strelou. Bobo, čo bola Dubovského najpoužívanejšia prezývka, však nebol klasickou desiatkou.
Do zakončenia ho to totiž ťahalo viac než rivalov z odboru, z čoho prirodzene vyplývala aj o čosi nižšia aktivita medzi útočnou a stredovou formáciou.
Dubovského počas kariéry mnohí spájali s inou legendou Slovana Karolom Joklom najmä pre jeho hernú inteligenciu a vycibrenú techniku.
Existuje však minimálne jeden ďalší hráč, s ktorým by ste si Petra ľahko zmýlili. Takým bol Dennis Bergkamp, legendárny kanonier z Holandska.
Práve príklad Dubovského s Bergkampom pekne ilustruje rozdiel oproti klasickým desiatkam, akými boli notoricky známi Pelé a Maradona. Jednoducho, Peter s Dennisom boli typologicky iní.
Začiatky vo Vinohradoch
Dubovský začínal v roku 1982 v klube zo susedstva – Vinohrady Bratislava.
Na dnes už neexistujúce ihrisko ho však nepriniesol papaláš v straníckej Volge, ale spolu s bratom a kamarátmi sa prišli sami opýtať, typicky na tú dobu, že či si nemôžu zahrať. Od toho momentu bola Petrova ľavačka najstráženejšou na území Bratislavy.
Počnúc rokom 1985, už ako hráč Slovana, prešiel na Tehelnom poli žiackymi a dorasteneckými kategóriami. Z federálnych titulov sa tešil s mladším ako i starším dorastom.
Keďže veľký podiel na týchto úspechoch mal práve Dubovský, tápajúci Slovan sa ho nevedel dočkať.
Dubovský totiž do klubu prišiel práve v čase, keď sa Bratislavčania po prvýkrát v histórii porúčali z najvyššej súťaže.
Do nej sa vrátili v sezóne 1989/90, v ktorej si prvý štart za mužov pripísal aj 17-ročný Dubovský. Písal sa marec 1990.
Prechod od dorastencov k mužom zvládol rutinérsky a na konci neúspešnej kvalifikácie o Euro 1992 nastúpil prvýkrát aj v československom drese, proti trápiacemu sa Španielsku. Naši však pri Dubovského premiére prehrali v Seville 1:2.
Cesta k federálnemu titulu
Dôvodom Dubovského štartu v najcennejšom drese bol obdivuhodný strelecký účet, ktorým upútal vo federálnej lige.
Petrova jesenná bilancia sezóny 1991/92 bola 19 zásahov v 15 zápasoch, v ktorých navyše Slovan stratil iba dva body za dve remízy (vtedy sa za výhru ešte neudeľovali tri body – pozn.).
Bratislavčania prezentovali vynikajúcu formu aj v pamätnom dvojzápase v prvom kole Pohára UEFA proti Realu Madrid. Napriek veľkosti súpera uhrali dva viac ako prijateľné výsledky (prehra 1:2 doma a remíza 1:1 vonku), pričom Dubovský zariadil práve domáci zásah.
A keď Dubovského nezastavila ani jarná únava, sezónu ukončil s 27 gólmi. Pri kvalite federálnej súťaže to bol vynikajúci výsledok.
Slovan vďaka nemu, ale i ďalším veľkým postavám vedeným trénerom Galisom ako Vencel mladší, Glonek, Krištofík, Kinder, Pecko či Timko (bez Tittela, ktorý sezónu strávil vo francúzskom Nimes – pozn.) získal titul v predposlednom ročníku federálnej ligy.
Zatiaľ čo sa Mečiar s Klausom dohadovali v Tugendhate, Slovan sa sústredil najmä na Európsky pohár majstrov, predchodcu Ligy majstrov.
Jeden z najlepších výkonov v drese Slovana Dubovský predviedol hneď v prvom stretnutí dvojzápasu proti Ferencvárosu, keď strelil dva góly a domáci vyhrali 4:1.
Hetrik Hagiho Rumunsku
V hlavnom meste Maďarska tak už o nič nešlo a po bezgólovej remíze bol žreb k Slovanu, podobne ako s Madridom, opäť nemilosrdný.
V druhom kole čelil snáď najlepšiemu mužstvu toho obdobia - milánskemu AC. Doma s ním síce prehral iba 0:1, ale na San Sire dostal ďalšie štyri góly.
Ani tentoraz sa tak výraznejší prienik na mapu futbalovej Európy nekonal a zlatej generácii sa nepodarilo obhájiť ani ligový titul. S víťazstvom sa tak s federálnou súťažou rozlúčila Sparta Praha.
Dubovský však titul kráľa strelcov s 24 gólmi obhájil, čo prispelo k radostnému začiatku futbalového leta. V júni 1993 pricestoval na už zosnulé košické VŠA hviezdami nabitý káder Rumunska, ktorý viedol George Hagi. Súper nás síce v boji o MS 1994 napokon celkovo predčil, lenže v to júnové popoludnie ťahal za kratší koniec.
Dôvodom bol najmä hviezdne hrajúci Dubovský, ktorý vsietil svoj prvý reprezentačný hetrik.
Krátko na to prišiel do Bratislavy telegram z Madridu so záujmom o Petrove služby. Zatiaľ čo funkcionári by kývli okamžite, Dubovský si vzal čas na rozmyslenie.
Dôvodom bol, okrem iného, aj Ajax Amsterdam. Klub totiž opustil Dennis Bergkamp a práve Slovák mal byť jeho dokonalou náhradou.
Dubovský však napokon prijal ponuku, ktorú ako hráč nemôžete neprijať.
Dubovského hetrik Rumunsku (1993)
Málo príležitosti v Madride
V Španielsku sa tak pre Petra začala nová éra, no pre kombináciu nedostatku príležitostí (Real Madrid) a viacerých zranení (Real Oviedo) štatisticky menej vydarená.
Na štadióne Santiago Bernabéu odohral Dubovský počas dvoch sezón 31 zápasov, v ktorých strelil len dva góly.
Málo zápasových príležitostí napokon v roku 1995 prinútili Petra k odchodu do Realu Oviedo, kde zotrval až do tragickej smrti v júni 2000. Za tento čas odohral 120 zápasov, počas ktorých zaťažil kontá súperov 17 gólmi.
Z pohľadu štatistík síce nenadviazal na slávne bratislavské sezóny ani na štadióne Carlosa Tartiereho, no napriek tomu bol miláčikom tribún a ikonou klubu.
Aj preto venovali jeho spoluhráči prvý ligový gól sezóny 2000/2001 práve jemu a zároveň v rámci piety si tri roky nemohol nikto obliecť dres s číslom 10.
V lete 2000 prišlo Slovensko o jedného zo svojich najlepších futbalistov histórie, o strelca na pohľadanie, o mága penaltových rozstrelov i priamych kopov. O hráča s jemnocitom, aký by mu závideli mnohí súčasní velikáni. O menej tradičného nositeľa čísla 10, ktorý však prihrať neodmietol, o elegána a dirigenta futbalových trávnikov, o mimoriadnu osobnosť s presahom mimo futbalový svet.
Článok je krátený. Nekrátený text vyšiel na Takurcitee.sk
st 18:09
ut 19:37
