Pavol Greško v mladom veku rozhoduje dôležité zápasy

UDAVSKÉ. Je rodákom z obce Udavské, kde aj začínal svoju futbalovú kariéru. Pre problémy s chrbticou v dorasteneckom veku sa rozhodol s futbalom pokračovať naďalej, no už nie ako futbalista, ale ako futbalový rozhodca. Pavol Greško (23) sa za pár rokov vypracoval na kvalitného arbitra, ktorý má všetky predpoklady na to, aby v budúcnosti rozhodoval zápasy najvyššej slovenskej súťaže.

Aké boli vaše futbalové začiatky?

Ako väčšinu chlapcov z dediny, tak aj mňa už od útleho veku bavilo naháňať loptu po ihrisku. S futbalom som začínal ako desaťročný v rodnej obci Udavské, kde som po odohratí piatich rokoch v žiackej kategórii prešiel k dorastencom. Po jednej sezóne pri dorastencoch a po dovŕšení 16 rokov som začal hrávať duálne aj za družstvo dospelých. Avšak po roku a pol nastal nečakaný zlom v mojom živote, kedy som sa zo zdravotných dôvodov rozhodol skončiť s futbalom.

Uvažovali ste nad ukončením aktívnej kariéry futbalistu?

V tej dobe som mal veľké problémy s chrbticou, no nevedel som si predstaviť, že futbal ako taký už hrať nebudem. Rozmýšľal som, akým spôsobom by bolo najlepšie pri futbale zostať. Na futbal som však nechcel úplne zanevrieť, a preto som sa začal, ako sa hovorí, obracať a rozmýšľať ako ďalej.

Ako ste sa dostali k rozhodovaniu futbalových zápasov?

Nakoľko v mojej rodnej obci v tom čase pôsobili dvaja rozhodcovia, tak som si povedal, že to skúsim aj ja a budem tým, kto dozerá na dodržiavanie pravidiel futbalu. Stať sa rozhodcom bola pre mňa jedna veľká neznáma. Z novín som sa dozvedel, že pred začiatkom jarnej časti súťaží sa koná seminár rozhodcov a delegátov zväzu, tak som sa rozhodol, že sa ho zúčastním. Tam mi bolo povedané, ktoré pravidlá sú pre rozhodcu najdôležitejšie, a ktoré sa mám postupne začať učiť. Následne som týždeň čo týždeň navštevoval oblastný futbalový zväz v Humennom, kde ma členovia komisie rozhodcov z týchto pravidiel skúšali, a v prípade nejakých nejasností mi tieto moje otázky zodpovedali a vysvetlili, prečo je to tak. Od týchto chvíľ sa môj pohľad na futbal zmenil. V televízii som už nesledoval hráčov, ale rozhodcov, ako a kde sa pohybujú, akú gestikuláciu používajú.

Spomínate si na svoj prvý ostrý štart v rozhodcovskom drese?

Po osvojení pravidiel ma výkonný výbor oblastného futbalového zväzu v Humennom zaradil na nominačnú listinu rozhodcov a súbežne s tým prišlo aj moje prvé „ostré“ stretnutie. Bolo to žiacke stretnutie v Kamenici nad Cirochou, kde som sa aj napriek veľkým rozmerom hracej plochy „motal“ medzi hráčmi. Deň na to som absolvoval aj premiéru medzi dospelými v pozícii asistenta rozhodcu v susednej obci Rovné. Pred stretnutím som bol trocha nervózny, pretože som nevedel, čo môžem od tohto stretnutia očakávať, nakoľko mnoho ľudí sa bojí stať sa rozhodcom aj z obavy o svoje zdravie. Priateľské atmosféra a správanie sa hráčov, funkcionárov a divákov ma však vyviedlo z mojich predsudkov.

V čom boli vaše rozhodcovské začiatky najťažšie?