Štvrtok, 21. január, 2021Meniny má Vincent

Pástor verí, že vrchol kariéry ešte len príde

Sportnet|Publikované 3. okt 2010 o 22:00

Trochu v závetrí skupiny afrických vytrvalcov si bežal svoj maratón Košičan Imrich Pástor, o vavrínový veniec pre majstra Slovenska. Už štvrtý v poradí, pretože doma sa už niekoľko rokov márne obzerá za kvalitnejšou konkurenciou.



KOŠICE. Ráno pri rozcvičke neďaleko čestnej tribúny vyžarovala z neho pohodička, jeho nohy si trúfali atakovať osobný rekord - 2:21:59 z roku 2007. Vedel však, že výkonnosť afrických bežcov má trošku iný level a na udržiavanie plánovaného tempa bude čoskoro sám.

"Mal som však dohodu s polmaratóncom Tiborom Sahajdom, že bude bežať pri mne. On chcel ísť polmaratón na 1:10 a mne jeho tempo vyhovovalo. Aspoň on ma potiahol, pretože navôkol nebola žiadna väčšia skupinka, v ktorej by som sa mohol držať. Nebežalo sa mi zle, ale niekde na 24. kilometri mi stvrdlo brucho a nedokázal som to už do konca uvoľniť. A trochu mi odchádzali aj stehná. Je pravda, že som sa pred štartom cítil dobre, ale taký je maratón, nikdy neviete, ako to vypáli."

Občas mal na dohľad osamoteného kenského bežca Augustusa Kavutu Mbusyu, ale priblížiť sa mu nedokázal. "Tú sedmičku som mal v závere pretekov dosť dlho pred sebou, pokúšal som sa ho dobehnúť, ale keďže diváci ho hnali do cieľa, dokázal si udržať odstup a ja som už nemal síl, aby som sa naňho dotiahol."

Osobák odolal, ale pretekár TJ Obal servis Košice nebol v cieli vôbec rozladený. "Z času 2:23:55 nemôžem byť sklamaný. Sklamaný by som bol vtedy, keby mi to išlo dobre a dosiahol by som taký čas, ale keď vám to nejde a dosiahnete čas na hranici 2:24, musíte byť s výsledkom spokojný.

" Vyžarovala z neho spokojnosť, keď vbiehal do cieľovej rovinky mávajúc na nadšených divákov slovenskou vlajočkou. "Dal mi ju do ruky cyklista, ktorý nás na trati sprevádzal. Divákom som sa aspoň takto poďakoval za ich povzbudzovanie. Prirodzene na trati som mal aj rodinu, fandili mi manželka aj dcérka, na Južnej triede, aby to mali blízko do priestoru štartu a cieľa."

Radosť z majstrovského titulu na stupňoch víťazov mu vôbec nezovšednela, aj keď na tom najvyššom stál už štvrtý rok po sebe. "Kdeže, ten pocit nemôže zovšednieť, veď maratón treba dobehnúť, aby ste naň mohli vystúpiť."

Titul na domácej trati teší o to viac, že Medzinárodný maratón mieru je preňho vždy vrcholom sezóny. "Naša celoročná príprava k nemu smerovala, a tak bude zrejme aj na budúci rok. Ešte nikdy som nemal takú kvalitnú prípravu, ale keď chcem v maratónskej kariére dosiahnuť viac, tréningové podmienky sa musia ešte zlepšiť. Nestačia dvojfázové tréningy iba na sústredeniach, keď popri zamestnaní môžem trénovať iba raz denne."

V neprofesionálnych podmienkach sa nedá veľmi pomýšľať na olympiádu. Imro však vie, že v 38 rokoch (bude ich mať v roku londýnskych hier) môže byť na olympijský štart akurát zrelý.

"Myslím si, že v 36 rokoch ešte nie som na vrchole kariéry, verím, že ten vrchol ešte len príde. Limit nášho atletického zväzu na olympijské hry je 2:18, a šanca, že by som ho zabehol, určite je. Ale ako hovorím, problém je aj v zamestnaní, že sa nemôžem tréningu venovať naplno. Napriek tomu, o olympiádu v Londýne chcem zabojovať, rád by som splnil limit už v prvej polovici budúceho roka, ale k tomu potrebujem nejaký rýchly maratón v zahraničí," tvrdí úspešný obhajca domáceho titulu.

Autor: Sportnet

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.