Odišiel olympijský medailista Július Toček

fotografiám v športovom i v civile. Pod menom Július Toček biografické dáta 29. 9. 1939 - 7. 10. 2004 oznamujú definitívne uzatvorený život človeka. Ďalšie slová, pod ktorými sú mená manželky Ruženy (pôvodom Češky) a syna Michala, nech hovoria samé za seba:

"Vděčně vzpomíname na čas s Tebou prožitý. Dovedls nám darovat spoustu radosti, opory a štěstí. Naučils nás, i doby, kdy nám hvězdy nebyly nakloněny, nést s pokorou, ale také s hrdostí. Pro nás zústáváš velkou osobností, nejlepším tátou, vlídným manželem, výjimečným sportovcem a věrným přítelem - navždy. Budeš nám moc chybět!"

Po troch rokoch po olympijskom víťazovi dr. Pavlovi Schmidtovi v Magglingene zomrel vo Winterthure olympijský medialista vo veslovaní Július Toček. Posledná rozlúčka s ním sa konala 14. októbra v miestnom Abdankungskapelle Krematorium Rosenberg.

Smutná správa smeruje na Slovensko do rôznych končín. Do jeho rodiska Margecian, k sestrám a príbuzným do Bojníc a Koša, do olympijského klubu v Prievidzi, kde je čestným členom, ale tiež sa týka jeho bývalých kolegov v učilišti Plavby dunajskej v Bratislave.

Jeho úmrtie sa dotýka aj ľudí v jeho bývalých českých pôsobiskách. V Děčíne, kde študoval na Plavebnej škole, v Terezíne, kde vojenčil a pretekal za miestnu Duklu, tiež členov pražského klubu Blesk, v ktorom sa vypracoval na reprezentanta a olympionika.

Parte smerovalo aj do ďalších končín sveta, kde sa rozpŕchli jeho parťáci z bronzovej osemveslice z OH roku 1964 z Tokia. Kondolencie rodine prichádzajú nielen zo Švajčiarska, ale tiež z Nemecka, Francúzska, Dánska, Švédska, Veľkej Británie i z USA.

Spomínajú aj jeho bývalí spolupracovníci v Plavbe labsko-oderskej v Prahe, odkiaľ v roku 1968 emigroval. Dvakrát odmietol vstúpiť do vtedajšej "štátostrany". V exile sa presadil svojou odbornosťou a pracovitosťou ako expert na lodné motory, len sen o kapitánskom patente sa mu už nesplnil.

Tohto neprávom zabudnutého lodníka a olympionika, vynikajúceho športovca a človeka, vrátili sme do kontextu a histórie slovenského športu. V jeho rodných končinách si mohli o ňom prečítať nielen v Športe, ale aj na stránkach Korzára. Zásluhou spoločenských a politických zmien v roku 1989 sa aj on mohol pozrieť znova do svojej vlasti.

Žiaľ, pár dní po životnom jubileu, po 65. narodeninách, Július Toček navždy odišiel. Už si s manželkou nevyjdú na turistickú túru do švajčiarskych Álp, už si so synom nesadnú spolu do dvojskifu na rieke La Sarine či jazere Rotsee, nevybehne na obľúbené lyžiarske trasy, ani nezasadne do slajdov s bývalými parťákmi do osmy veteránov na pražských Primátorkách, nepokochá sa krásou Vysokých Tatier...

Na človeka, ktorého si týmto nekrológom pripomíname, nezabudnú však nielen príbuzní. Ostane po ňom nezmazateľná stopa vo veslárskom športe. Jeho meno navždy ostane vo výsledkoch olympijských hier medzi tými, ktorých ovenčili olympijskou medailou. Július Toček je veľkou postavou histórie slovenského športu.

Česť jeho pamiatke!