Nový zákon má ambíciu ozdraviť šport

KOŠICE. Na prvom mieste sú financie. Tých niet nikde dosť. Nik nepochybuje o tom, aký dôležitý je šport pre zdravý vývoj spoločnosti. Aspoň z pohľadu preventívy. A určite je preventíva lacnejšia, než pozdejšia náročná liečba chorého. Tu niekde je začiatok snaženia skupiny ľudí, participujúcich na tvorbe nového zákona o športe. Ide o náročný projekt, ktorého hlavným gestorom je Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu a členmi sú odborníci rozčlenení do viacerých pracovných skupín. Projekt je vedený najmä jeho manžérom, prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a členom Výkonného výboru SFZ Petrom Sepešim a koordinátorom projektu, mladým košickým právnikom, doktorandom Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach a členom legislatívno-právnej a etickej komisie SFZ, Jaroslavom Čollákom. S ním sme sa pozhovárali o zmysle, cieľoch, víziách a dosahu tejto aktivity. Dnes prinášame prvý diel rozhovoru.

Skúste iba krátko naznačiť, ako sa dostane mladý, iba 25–ročný človek do takej závažnej pozície, že sa spolupodieľa na zásadnom projekte, ktorý by mal slovenský šport posunúť tam, kde ho chcú vidieť nielen všetci jeho priaznivci, ale kde by ho radi videli i všetci tí, čo pochopili jeho význam pre rozvoj zdravej spoločnosti.

„Táto otázka by mala smerovať pravdepodobne na niekoho iného. Musím priznať, že dôvody, prečo takáto ponuka pre moju osobu prišla, nepoznám a beriem ju ako fakt. Dlhšie sa venujem aj športovému právu a jeho prienikom do všetkých právnych oblastí, mám právnické vzdelanie – asi to boli hlavné dôvody, prečo mi bola ponuka adresovaná. Nechápem to osobne, ako osobný úspech. Bol by som rovnako potešený, ak by na tejto pozícii bol hocikto iný, kto by chcel spolu s ostatnými členmi projektu slovenský šport posunúť z aktuálneho – nie najlepšieho – stavu do stavu, kde šport chceme vidieť všetci.“

Sám ste fungovali ako športovec v systéme práce s talentovanou mládežou. Vnímali ste nedostatky v tejto sfére už aj ako bývalý mládežník vo vrcholovom futbalovom klube?

„Ako hráč, ktorý sa 15 rokov aktívne venoval futbalu, som v športe vnímal predovšetkým nedostatok financií, závislosť športu od súkromných sponzorov. V neskoršom veku som sprostredkovane videl taktiež netransparentnosť pri procesoch riadenia a správy v športe, ako aj pri nakladaní s verejnými financiami v športe, malú komunikáciu medzi predstaviteľmi športu a vzdelávacími zariadeniami. Prirodzene, mohli to byť subjektívne vnemy a pocity. Paradoxne, myslím si, že toho času boli podmienky pre rozvoj športu, mládeže a pre športovanie širokej verejnosti ešte horšie ako sú dnes.“

Je naozaj nový zákon o športe potrebný? Nedá sa napredovať za dodržiavania súčasných pravidiel? Ak nie, prečo?

„Myslím si, že napredovať a posúvať šport na základe aktuálneho zákona o športe nie je možné. Prirovnal by som to k situácii, keď chcete hrať futbal svetovej úrovne, no na ihrisku, o ktoré sa nikto dlhú dobu nestará. Nepovedal by som, že aktuálny zákon o športe je zlý, no povedzme, že dnešnému stavu športu a jeho zmenám, ktorých sme svedkami, už nestačí. Potrebujeme urobiť zmenu v jeho základnej systematike, zohľadniť vývoj športu v celosvetovom meradle, zakomponovať do neho mechanizmy transparentnosti a verejnej kontroly. Každého občana predsa zaujíma, ako sa nakladá s verejnými financiami v športe, mal by mať prístup k informáciám o tom, kam smerujú a ako sa používajú.“

Cítite podporu športovej obce vytvoreniu tejto normy?

„Podpora subjektov športovej obce je nevyhnutne potrebná pre prijatie účinného a dobrého zákonného predpisu tohto typu. Bez komunikácie s predstaviteľmi športovej obce by sme vytvárali esej, ktorá by nikoho pri čítaní nebavila a nebola by účinná. Tomu sme sa snažili zabrániť a aj preto boli do projektu prípravy návrhu nového zákona o športe prizvaní predstavitelia športových zväzov. Či túto ponuku využili alebo nie, bolo na ich zvážení. S pokojným svedomím však musím prehlásiť, že ich názor nikdy nebol zamietnutý pod koberec, práve naopak. Aj napriek tomu, v akej časti prác sme dnes, plánujeme sa ešte viackrát stretnúť s predstaviteľmi športovej obce a prezentovať im riešenia ponúkané v návrhu zákona, vyvíjajúce sa spolu s naším poznaním, ktoré sa rozširuje každým stretnutím s nimi. Ak sa spoločne zhodneme na iných – vhodnejších – riešeniach, nie sme proti ich premietnutiu do návrhu zákona. Nikdy sme nemali ambíciu pripravovať tento návrh zákona za zatvorenými dverami. Podporu v zákonodarnom zbore je možné podľa môjho názoru dosiahnuť jednoducho, a to vtedy, ak navrhujete riešenie, ktoré sa na základe získaného poznania a skúsenosti javí ako správne. Prirodzene, až čas a realita ukážu, či aj správne bolo. Nič iné sa pripravovaným zákonom o športe ani nesnažíme urobiť.“

Kedy a kde sa pracovná skupina tvorcov nového zákona stretla, aké základné mantinely ste si nastavili? Koľko ľudí sa podieľa na projekte?

„Pracovná skupina začala na texte zákona pracovať v priebehu januára. Bolo vytvorených 15 pracovných skupín a každá pracovná skupina mala na starosti jednu oblasť pripravovaného návrhu zákona. Skupina sa stretávala priebežne a je to tak až do dnešných dní. Každý utorok sa skupina stretáva v Národnom športovom centre k inej téme. Pre každú oblasť boli do konkrétnej pracovnej skupiny prizvaní odborníci jednak z prostredia štátnych orgánov participujúcich na projekte, ako aj predstavitelia akademickej a športovej obce a pod. Ak niekto prejavil vôľu pracovať na znení návrhu zákona, nebolo mu v tom bránené. Je vítaný každý, kto by mohol prispieť svojou znalosťou a skúsenosťou k rovnováhe dotknutých práv, záujmov a hodnôt v novom zákone o športe. Filozofia spoločnej tvorby obsahu, vypočutia si názoru každého člena skupiny a hľadanie najlepšieho riešenia pre slovenský šport sú tými hlavnými elementami, na základe ktorých sme do projektu išli.

Ako ďaleko ste sa už dopracovali?

„Výstupy 15 pracovných skupín boli spojené do jedného dokumentu, s ktorým aktuálne pracujeme. Na pracovných stretnutiach sa bavíme o detailoch pripravovanej zákonnej úpravy, pričom jednotliví vedúci pracovných skupín vysvetľujú, prečo navrhli konkrétnu právnu úpravu tak, ako ju navrhli. Oponenti navrhovaného riešenia sa snažia v slušnej odbornej diskusii presvedčiť svojimi argumentmi o svojich tvrdeniach. Ak sa pracovná skupina následne demokraticky zhodne na vhodnejších riešeniach, zohľadníme to a v zákone bude – ako sa hovorí – len to najlepšie.“

Kľúčovou sa javí otázka financovania športu. Od peňazí sa odvíja všetko. Nehovoríme len o výsledkoch, ale o celom systéme jeho fungovania, od základnej telesnej výchovy na školách až po štátnu reprezentáciu. Máte jasnú predstavu, z akých zdrojov by sa financie zabezpečovali?

„V tejto otázke je podstatné vnímať niekoľko rovín problematiky. Prvou je legitímna a všeobecne akceptovaná samospráva v športe, ktorá vytvára možnosť relatívnej voľnosti správy a riadenia konkrétneho športu jeho národným predstaviteľom (národným športovým zväzom) či iným športovým zväzom. To platí aj pre jeho financovanie. Druhá je rovina možnosti uchádzať sa o verejné financie. Túto možnosť má momentálne ktokoľvek. Ak sa javí ako správne, aby si štát spravil poriadok v tom, kto sa o verejné zdroje v športe môže uchádzať, potom tak bude robiť aj pripravovaný návrh zákona. Ak sa zhodneme na tom, že je správne mať prehľad, ktorý zväz, klub, športovec alebo športový odborník čerpal z verejných zdrojov a koľko, ambíciou nového zákona bude zabezpečiť verejný prístup k týmto informáciám. Týmto princípom vie štát vyhodnotiť aj efektivitu vynaložených finančných prostriedkov. Podstatné je taktiež povedať, ktoré športy sú pre verejnosť natoľko príťažlivé, aby boli dotované verejnými zdrojmi. Treťou rovinou je to, že ak sa subjekt uchádza o verejné zdroje, dostane ich a tieto používa na organizovanú športovú činnosť, musí si byť vedomý, že štát od neho môže očakávať minimálne podmienky pre jeho fungovanie a musí vyhovieť všetkým kritériám a štandardom vrátane minimálneho obsahu stanov, ktoré ustanoví zákon.“

Akú úlohu v ňom by mal prevziať na seba štát a akú mimovládky a súkromný sektor?

„Vnímame to tak, že štát by mal byť garantom transparentnosti a minimálnych štandardov nakladania s verejnými prostriedkami v športe a ich kontroly, mal by zabezpečovať vzdelávanie športovej mládeže a pod. Štát by mal podporovať športovú reprezentáciu Slovenskej republiky, pričom mechanizmus, ako tak urobí, nie je dôležitý, ak bude nastavený správne. V skratke, štát by mal šport podporovať, no za splnenia istých minimálnych kritérií. Úlohu mimovládnych organizácií a súkromného sektora v športe by nebolo správne upravovať zákonom. Pripravujeme však model subjektu v športe s minimálnymi vlastnosťami a povinnosťami, a iba tento sa bude môcť uchádzať o verejné financie. Či tak urobí, bude len na ňom. Je taktiež legitímne, ak od týchto subjektov štát bude očakávať plnenie istých úloh, ktoré sú vo verejnom záujme a na ktoré existuje celospoločenská objednávka. Spomínaná samospráva v športe je tu limitovaná minimálnymi štandardami, ak sú využívané verejné zdroje. Je logické, že ak budú finančné prostriedky, smerované do športu, využívané na iný účel ako boli poskytnuté, môžu byť následné krátené. Ak ich subjekt nepoužil tak, ako mal, bude ich musieť vrátiť. Zasahovanie štátu do iných oblastí športu by nebolo efektívne. Na druhej strane, ak nám prax ukazuje, že niektoré úlohy v športe dokáže zabezpečovať súkromný sektor na porovnateľnej alebo lepšej úrovni ako štát, nevidíme problém v tom, prečo by mu mal štát prostredníctvom zákona vo vykonávaní týchto aktivít brániť.

Plánujete zmeny aj v pozícii profesionálnych športovcov?

„Vývoj športu a jeho postupná komercionalizácia, zvyšovanie náročnosti výkonu športovej činnosti a prirodzená snaha športových klubov dosahovať stále lepšie a lepšie výsledky hovoria, že aj táto oblasť si vyžaduje posun vpred. Ochranu športovca tu subjektívne vnímam rovnako potrebnú ako napr. ochranu spotrebiteľa vo vzťahoch s podnikateľskými subjektmi. Terajší model, keď je športovec zmluvným partnerom športového klubu a nie jeho zamestnancom, nie je vyhovujúci. Európska únia, ako aj vývoj na celom svete ukazujú, že patríme medzi málo krajín, kde športovci nie sú zamestnanci (mimo krajín V4). Tento model nie je dobrý. Produkuje to množstvo sekundárnych problémov. Športovci sa v mnohých prípadoch na základe takéhoto stavu nemôžu domôcť vyplatenia svojich miezd, sú jednoznačne slabšou zmluvnou stranou a kým medzi nimi a klubom platí zmluva, sú v područí svojho zmluvného partnera. To by sa v prípade pracovnoprávnej úpravy športovcov nestalo, keďže, okrem iného, nevyplatenie mzdy je Trestným zákonom charakterizované ako trestný čin, za ktorý by zodpovedal štatutárny orgán športového klubu. Okrem toho, pracovnoprávna úprava pripúšťa viacero možností výpovede pracovnoprávnej zmluvy. Na šport nie je aplikovateľná celá pracovnoprávna úprava, ale ak máme zodpovedať položenú otázku, tak návrh zákona o športe počíta so zmenami aj v tejto oblasti. Otázka, kto je profesionál a kto amatér, pre tieto súvislosti nie je podstatná. Je pravda, že každé športové odvetvie upravuje profesionála a amatéra pojmovo odlišným spôsobom. Ak by mal zákonodarca zohľadniť všetky definície, pripravoval by zákon 10 rokov. Správnou cestou je, aby zákonodarca definoval aktivitu v športe, ktorej vykonávanie znamená zo zákona pracovnoprávny vzťah. Ak vykonáva ktorýkoľvek športovec bez ohľadu na jeho zväzové označenie takúto aktivitu, bolo by obchádzaním zákona alebo protiprávnym konaním, ak by tento športovec nemal s klubom uzavretý pracovnoprávny pomer.“

(dokončenie nabudúce)