Námornícke stopy nenasledoval. Kvôli láske odišiel aj z Moskvy

KOŠICE. Narodil sa v ruskom Murmansku za polárnym kruhom, ale na pobreží nezamŕzajúceho Barentsovho mora.

Na rozdiel od svojho otca s ním však svoj život nespojil. Ten sa stal vojenským námorníkom, počas II. svetovej vojny ako veliteľ bojových lodí likvidoval nemecké ponorky.

Viktora však lákalo štúdium telesnej výchovy a športu na prestížnom inštitúte v Moskve.

Bola to vysoká škola, na ktorej sa dalo vybrať úzku špecializáciu. Viktor Sergejenko sa rozhodol venovať nielen atletike, ale konkrétne skoku o žrdi.

Manželka mu dala ultimátum

V roku 1968 štúdium úspešne ukončil a začal pracovať v Moskovskom vedeckovýskumnom ústave telesnej výchovy, v laboratóriu biologickej mechaniky športu.

Popri práci vo voľnom čase trénoval a vytvoril svoje osobné rekordy – 395 cm pri skoku s oceľovou tyčou a 440 cm s laminátovou.

Vo vlaku sa zoznámil s Košičankou, ktorá v hlavnom meste ZSSR študovala. Po čase bola svadba, ale Sergejenkovi sa i tak nechcelo vysťahovať do vtedajšieho Československa.

Manželka mu musela dať ultimátum: alebo sa sťahujeme do Košíc, alebo je koniec nášho vzťahu.

„Mal som šťastie. Ešte som ani poriadne nehovoril po slovensky a napriek tomu ma prijali za asistenta na katedru telesnej výchovy vtedy jedinej univerzity v Košiciach,“ hovorí Sergejenko. Bolo to v roku 1972 a to ešte vtedy vôbec netušil, že to dotiahne na docenta a stane sa vedúcim katedry. Na UPJŠ strávil takmer 40 rokov.

Žigala: Jeho tréningy boli pestré

Okrem pedagogických povinností posilnil Sláviu VŠT v súťaži družstiev v prvej národnej lige a neskôr sa zameral na výchovu nových žrdkárov.