Slovák sa stal špičkovým fotografom. Schumacher mu dal vždy dve minúty

Je tu niekto z Bratislavy? spýtal sa zrelý muž pred zápasom Slovenska s Nemeckom na európskom šampionáte vo futbale.

V roku 1968 ušiel s mamou z Vrbového do Nemecka. Za novú krajinu plával na olympiáde v Montreale 1976. V Nemecku sa potom LADISLAV PERÉNYI vyšvihol na jedného z najlepších športových fotografov.

Kedy ste opustili Slovensko?

„V auguste 1968, keď vpadli vojská Varšavskej zmluvy do Československa. Mal som dvanásť a bol som u starej mamy vo Vrbovom. V noci sme počuli tanky. Na druhý deň prišla mama z Bratislavy a odišli sme. Mali sme víza do Viedne, kam sme chceli ísť už dávnejšie. To bolo naše šťastie. Sadli sme do vlaku a s dvoma kuframi vyrazili. Vo Viedni sme prespali jednu noc a pokračovali do Nemecka. V Regensburgu od nás chceli ďalšie víza. Mama mi povedala, aby som sa rozplakal a že potom sa pridá ku mne. Nejako sa tam vraj musíme dostať.“

Musel to byť pre vás veľký šok, však?

„Odišli sme 19. augusta, o dva dni sme boli vo Viedni a už 23. augusta som bol v škole v Düsseldorfe. Nerozumel som ani slovo. Moje prvé vysvedčenie bolo z cvičenia a matematiky. Dostal som iba dve známky. Každý deň som prišiel domov a plakal. Bol som sám, bez kamarátov. Mama bola v robote. Každý deň som sa učil päťdesiat slovíčok. Sám od seba. To nebolo ako dnes. Vtedy sa o mňa nik nestaral.“

Ako ste sa dostali k plávaniu?

„Ako dieťa som začínal v Bratislave u známeho plaveckého trénera Otakara Urbana. Po príchode do Nemecka bola priorita naučiť sa jazyk. Na plávanie som toľko nemyslel. Raz sa konali školské majstrovstvá Düsseldorfu a vyhral som viaceré disciplíny. Tréneri sa ma pýtali, v ktorom som klube. Nebol som v žiadnom. Až v pätnástich som sa do jedného dostal a po necelých troch rokoch tréningu som zaplával svoj prvý nemecký juniorský rekord. Bolo to na 200 metrov znak.“

Živili ste sa niekedy plávaním?

„Hoci som spolu zaplával štyri nemecké rekordy – všetky v znaku – a zúčastnil sa aj olympijských hier v Montreale 1976, plávaním som si nezarábal. Bol som jediný člen nemeckého olympijského tímu, ktorý nebol študent. Pracoval som už ako fotograf v agentúre Horst Müller. Posielali sme fotky aj na Slovensko do Štartu.“

Prečo ste nepokračovali vo vrcholovom športe?

„Už po maturite som sa rozhodol, že sa chcem stať fotografom. Napriek tomu som dlhšie robil obe veci. Ráno o šiestej som skočil do vody, trénoval do pol deviatej a o deviatej sa hlásil v robote. Mal som pracovať do šiestej, ale šéf ma veľakrát púšťal skôr, aby som mohol trénovať. Keď sme mali sústredenie, musel som si zobrať dovolenku. S intenzívnym plávaním som skončil pre bojkot OH v Moskve 1980.“

Koľko olympijských hier ste zachytili ako fotograf?

„Prvá olympiáda bola v Moskve. K akreditácii mi pomohlo aj to, že som bol bývalý plavec. Ak všetko prebehne podľa plánu, Rio de Janeiro bude moja desiata letná olympiáda. Spolu so zimnými to môže byť moja devätnásta.“

Ktoré športy fotíte najčastejšie?

„Fotím všetky športy. Najlepšie snímky sú spojené s vodou (vytiahne katalóg a začne s vášňou rozprávať o jednotlivých fotografiách). Táto bola ohodnotená ako najlepšia športová fotografia roka v Nemecku. Na túto fotku som čakal celý život. Takýto snímok mám aj s atlétom Oscarom Pistoriusom. Keby ten blázon nezabil mesiac pred súťažou svoju ženu, vyhral by som možno World Press Photo.“