Moya má skromný cieľ - 600 víťazstiev v ATP

MELBOURNE. Španielsky tenisový veterán, pred desiatimi rokmi na čele rebríčka ATP, stále hrá na profesionálnom okruhu vyrovnané súboje s mladšími. Už 32-ročný CARLOS MOYA, víťaz Roland Garros 1998 hovoril o svojich cieľoch, motivácii i spomienkach.

Čo vás ešte drží v súťaži, ako sa motivujete?

„Mám rád tento šport a hrám pre ľudí, plné tribúny, pre zábavu. Som súťaživý typ a ešte sa mi nechce skončiť.“

Máte na konte len z oficiálnych prémií vyše 13 miliónov dolárov, mohli by ste si užívať, ľahnúť niekde na tropický ostrov, a nie trénovať a bojovať kde-kade po turnajoch.

„Nehrám už pre peniaze a zmieril som sa s tým, že nemôžem vyhrať grandslamový titul, zdolávať Federera či Nadala a škriabať sa do prvej desiatky. Musíte si zmeniť ciele a ísť za nimi, a keď ich splníte, je to krásny pocit.“

Ktoré sú tie vaše?

„Som jediný z aktívnych hráčov, čo je už 13 sezón nepretržite v prvej päťdesiatke, takže chcem aj štrnástu. Navyše, vyhral som v ATP 572 zápasov a už len 28 mi chýba do 600, takže toto je najbližšia méta.“

Aký to bol pocit, byť svetovou jednotkou, hoci len na dva týždne v tom marci 1999?

„Skvelý. Vôbec ma nemrzí, že to bolo tak krátko. Keď som bol malý, sníval som, že budem hrať veľký tenis, stúpať v rebríčku a azda sa vyšplhám aj hore. Nebolo to ľahké, v tom čase hrali Sampras, Rafter, Agassi, Kuerten, Kafeľnikov, Becker, Muster, a predsa som sa tam ocitol a prežíval svoj sen.“

Čo by ste odporučili mladým, ako dosiahnuť vašu dlhovekosť?

„Len veľa lásky k tenisu. Je to drina. Každú sezónu si treba meniť ciele a reálne prijať stav či pomer síl. Uskromniť sa aj s menšími cieľmi. Vyžaduje si odriekanie, osem­deväť mesiacov cestovania, ďaleko od rodiny a priateľov, takže to puto k tenisu musí byť pevné.“

Ako ešte dokážete zdolávať toľko mladších súperov a vyhýbať sa hladkým prehrám od najlepších?

„S Federerom to veľmi vyrovnané nebolo - už je to teraz 0:8. Ale s Rafom sme hrali predvlani v Dubaji 6:7, 7:6, 6:7 skoro štyri hodiny. Chce to správnu taktiku, dobrú fyzičku, účinne podávať, útočiť forhendom a teraz už skracujem niektoré výmeny.“

Nie je vám ľúto pri pohľade na krajana Nadala, že vy ste nedokázali viac? Nepoviete si niekedy - ej, prečo som ja nedostal toľko talentu?!

„Ani nie. Teším sa z jeho výsledkov. Je to génius. Dosiahne, za čím ide. Keby chcel, zajtra môže skončiť s miliónmi v banke a piatimi grandslamovými titulmi v batohu. Vypestoval si úžasne mocné telo a hoci býva zranený trochu pričasto na svoj vek, čaká ho veľa ďalších trofejí. Všetko si plne zaslúži.“

Pred 11 rokmi ste prehrali v skupine Hopmanovho pohára v Perthe s naším Karolom Kučerom 5:7, 4:6 a tento zápas rozhodol, že nie Španielsko, ale Slovensko postúpilo do finále. Napokon získalo aj trofej a naštartovalo skvelú históriu, teraz už s tromi titulmi. Nebyť toho, ktovie... Pri rovnosti bodov rozhodoval každý zápas, každý set. Spomínate si ešte na ten zápas?

„Akoby nie, Karol podal supervýkon, a to som bol v najlepších rokoch. Hral som s Arantxou Sanchezovou, ktorá získala ďalšie dva body, z toho jeden v mixe, no mali sme vyhrať 3:0, a nie 2:1. Slovákom treba len zablahoželať, tri prvenstvá sú vynikajúce.“

A čo blížiaci sa grandslam Australian Open? Aký cieľ ste si dali pred turnajom v Melbourne?

„Ako som povedal - ostať v päťdesiatke a vyhrať ešte 28 zápasov. Ako dlho to potrvá, neviem. Na Australian Open nemôžem mať veľké oči, lebo už som nenasadený a veľmi závislý od žrebu. V prvom či druhom kole dostanem niekoho z rebríčka nado mnou, a keby som priveľa od seba čakal, môžem byť sklamaný. Bol som tu už raz vo finále, a prehral so Samprasom pred 12 rokmi, a vždy sa teším na výbornú atmosféru, veľa ľudí a zábavu. Víťazstvá by boli bonusom.“