Nedeľa, 7. marec, 2021Meniny má Tomáš

Metreveli: Jeľcin bol vždy náš prvý fanúšik

Aleksandr Metreveli (na snímke z roku 1973) sa narodil 2. novembra 1944 v Tbilisi. Na okruhu ATP odohral 272 zápasov, 183 z nich vyhral. Bol vo finále Wimbledonu 1973, semifinále Australian Open 1971 a Roland Garros 1972, vo štvrťfinále US Open 1974. V Da (Autor: FOTO - ISIFA)
Sportnet|Publikované 6. feb 2009 o 22:15

V storočnej histórii ruského tenisu nieto veľa hviezd v sovietskom období (1917 - 1991). Jednou z nich je ALEKSANDR IRAKLIEVIČ METREVELI. V Melbourne sme sa s ním po skončení Australian Open pozhovárali.

MELBOURNE. V storočnej histórii ruského tenisu nieto veľa hviezd v sovietskom období (1917 - 1991). Najúspešnejším v časoch ZSSR a dodnes najlepší v sovietsko-ruských daviscupových dejinách je ALEKSANDR IRAKLIEVIČ METREVELI, ktorého volajú Aleks. Rodák z gruzínskeho Tbilisi, dnes 64-ročný komentátor stanice NTV Plus, sa aj v časoch tvrdého komunizmu dostal na profesionálne turnaje a mohol hrať od začiatku otvorenej éry (1968). V Melbourne sme sa s ním po skončení Australian Open pozhovárali.

Koľkokrát ste už boli v Austrálii?

„Nespočetnekrát. Či už ako hráč, potom veterán, člen výkonného výboru Medzinárodnej tenisovej federácie (ITF) alebo komentátor. Roku 1971 som tu vyhral tri turnaje, 1972 - štyri. Je to krásna krajina a najlepšie na nej je to, že kým u nás mrzne, tu je teplo."

Ako je možné, že ste mohli toľko cestovať na turnaje profesionálnych okruhov?

„Podobne ako v Československu, ani u nás profesionáli oficiálne nejestvovali. Boli sme akože amatéri, voľajako sa to dalo obchádzať a mali sme iba štatút, takže sa to nazývalo štatutárny hráč."

A to ste mohli v 70. rokoch len tak chodiť po svete?

„Jednoduché to nebolo. Prirodzene, že nám kládli prekážky, hlúpe predpisy a obmedzenia. Najskôr sme smeli vycestovať na 30 dní, neskôr 40 dní, a vždy sme sa museli vrátiť. Existovalo aj také pravidlo, že sme mohli lietať len s Aeroflotom, takže z Londýna do Paríža som priamo nesmel, ale musel som s Aeroflotom ísť z Londýna do Moskvy a z Moskvy do Paríža. Boli aj iné hlúposti a problémy, no voľajako sme sa popretĺkali."

V ČSSR bol vedúcim štatutárnych hráčov Bratislavčan Jan Kukal. Rozprával o strastiplných cestách s kufríkmi bankoviek do Prahy, čo brala hráčom prémie. Kam a ako ste vozili peniaze vy?

„My sme nosili odmeny do Moskvy na telovýchovu individuálne, nemali sme vedúceho a našťastie, dosť často sa nám podarilo priniesť šeky. No stalo sa, že som vláčil aj hotovosť. Platili nám služobnú cestu, dali niečo na výdavky a dosť."

Viacerí československí hráči ostali v zahraničí, z hviezd najmä Lendl a Navrátilová v USA, cudzinecké pasy ponúkali aj iným. Vás nezlanárili nikdy?

„Možnosť ostať vonku sa núkala, ale opäť to bolo veľmi individuálne. Nikto nedobiedzal, záviselo to od iniciatívy hráča. V Gruzínsku sú ľudia dosť silní vlastenci a, mimochodom, v časoch ZSSR sa v Gruzínsku žilo o dosť lepšie než v iných sovietskych republikách. Málokto utekal z Gruzínska. Nemal som s tým starosti, ale pamätám sa, ako ma raz obkľúčili novinári v Melbourne. Bývali sme v súkromí, a nie v hoteloch a vrhli sa na mňa s kamerami a mikrofónmi, keď si ma pomýlili s českým tenistom, ktorý chcel ujsť. Teraz si už nespomeniem, či to bol Milan Holeček alebo Jiří Zigmund."

Veľa dramatických zápasov ste hrali s Pražanom Janom Kodešom. Spomeniete si?

„Akoby nie. Mám s ním bilanciu 5:4, ale najväčšie súboje boli v Davisovom pohári - dlhé. Všetky som vyhral, roku 1970 v Moskve 3:1, v Prahe 1971 dosť krátko po nepríjemnej invázii 1968 som vyhral 3:2 a rovnako 3:2 aj v Donecku 1974. Vymenil by som to za trojsetovú finálovú wimbledonskú prehru s ním."

Ktoré tenisové chvíle sú pre vás nezabudnuteľné?

„Takých je veľa, no v našich časoch bola najlepšia atmosféra vždy v daviscupových zápasoch. Tých som odohral neúrekom. Škoda šance v semifinále 1976, keď sme nenastúpili v Čile na protest proti Pinochetovmu režimu."

Aké ste mali podmienky na tenis v ZSSR?

„Deti sa nahrali dosť. Štát platil. Boli kluby, tenisových ihrísk síce menej, ale mali sme dosť rakiet a lôpt, aj keď nízkej kvality. Podmienky boli."

A teraz v Rusku?

„Hrôza. A to aj v Moskve. Nečudo, že aj naši špičkoví profesionáli, ktorí dobre zarábajú, chodia do zahraničia, lebo je tam lacnejšie. V Moskve musíte dať za halový dvorec na hodinu sto dolárov a ďalších sto vás vyjde tréner. Ba ešte si musíte zaobstarať rakety, obuv, odev. Preto chodia mnohí do USA, Španielska a inde, ale aj tam sa to už zdražuje."

Hovorili sme s vašou juniorskou víťazkou Australian Open Kséniou Pervakovou z Čeľabinska, ktorej otec je generálnym riaditeľom Spartaka Moskva a šéfom Lukoil Čeľabnefteprodukt. Priznala, že tenis je v Rusku výsadou boháčov. Bez majetných rodičov alebo štedrých sponzorov nemá obyčajné dieťa nádej. Je to tak?

„Žiaľ, áno. Deti chudobnejších rodičov si to nemôžu dovoliť. Talenty nemajú trénerov. Tí namiesto výchovy mladých za slabé platy zväčša nahadzujú boháčom lopty alebo im robia sparringpartnerov za oveľa vyššie sumy. Naším hendikepom je aj zemepisná poloha so studenou klímou. Pol roka je taká zima, že sa nedá hrať vonku, ak nerátame najjužnejšie oblasti. Je rozdiel postaviť nenáročný dvorec v teple na slnku, alebo drahú vykurovanú halu. Ba aj tie ceny, ako som hovoril, sú už nebotyčné a verme, že táto finančná kríza niektorých zobudí a presvedčí o premrštených cifrách."

Je pravda, ako nám povedala Pervaková, že vypukol ošiaľ, rodičia dávajú svoje deti na tenis a už aj štvorročné bijú na tréningoch?

„Tenis je pre nich skvelou príležitosťou na zárobok. Súhlasím s tým, že mnohí stratili hlavu a chcú mať doma Federerov alebo Šarapovové. Netrénujú s deťmi pre hru a šport, ale pre vidinu peňazí. Lenže nemyslite si, že je to len v Rusku. Blázniví rodičia sú všade, aj v Gruzínsku či v USA. Klame sa, podvádza pri počítaní a rozhodovaní detských súťaží, niektorí otcovia vletia do ihriska, alebo sa pochytia so súperovými. Nie je to len u nás."

V čom spočívajú tajomstvá úspešného kapitána zbornej Šamiľa Tarpiščeva?

„V kontaktoch, známostiach a prehľade. Práve on najviac zachránil ruský tenis v kríze po rozpade ZSSR, keď chátral nielen šport, ale bol aj hlad a nedostatok všetkého. Využil priateľstvo s vtedajším prezidentom Borisom Jeľcinom, starostom Moskvy Jurijom Lužkovom a inými vplyvnými ľuďmi, čo prispeli na tenis. Naša tenisová federácia pomáhala málo. Všetko je na pleciach rodičov a sponzorov. Daviscupový a fedcupový kapitán Tarpiščev sa tenisu veľmi dobre rozumie, má dokonalý prehľad. Akurát si berie na seba veľa, lebo okrem kapitánskej stoličky sedí teraz aj na poste predsedu tenisovej federácie, čo je primnoho zodpovednosti."

Nebohý Jeľcin nikdy nechýbal na tenise, však?

„Boris Nikolajevič bol vždy naším prvým fanúšikom. Svojou vášňou k tenisu, a tým, že sám hral, priťahoval ostatných. Poznal rebríčky všetkých hráčov. Nezabudnem, ako v Paríži po finále DC 2002, keď sme vyhrali nad Francúzskom a prvýkrát dvíhali trofej, ušiel zo sedadla, hoci sa ho snažila zadržať manželka Naina, nedbal na usporiadateľov, vybehol na dvorec vystískať Južného, čo získal rozhodujúci bod."

Počas futbalových ME 2008 v Rakúsku nám ruský minister športu Vitalij Mutko povedal, že Putinova vláda sa teraz významne stará o šport. Vnímate to aj vy?

„Súhlasím. Už v minulosti komunisti pochopili, že šport je výkladná skriňa krajiny a pomáha v reklame. Šport je súčasťou politiky Ruska, najvyšší predstavitelia sú zainteresovaní na úspechoch futbalu, hokeja či tenisu. Púšťajú do športu pekné peniaze z ropy, plynu a iných surovín a stavajú aj zariadenia, ihriská. Pravda, negatívom je, že mládež je stále málo podchytená."

Voľakedy ste vedno s ďalším tbiliským rodákom Teimurazom Kakuliom viedli sovietske rebríčky a ťahali ZSSR k daviscupovým úspechom. Ako vám, Gruzíncovi, prekážajú rusko-gruzínske konflikty?

„Veľmi ma trápia a znepríjemňujú život. Bývam v Tbilisi aj v Moskve, a predsa nemám komunikáciu. Najviac sa hnevám za vzťahy, za otrávenú atmosféru, čo vplýva na všetkých. Všetci sú nepriatelia, okolo vládne agresivita, je posiata v spoločnosti a škodí."

Hrávate ešte tenis?

„Už nie často, som veľmi zaneprázdnený."

Čo hovoríte na to, že ani takmer celá ruská zborná na Australian Open nezastavila Serenu Williamsovú? Ako sa vám páčilo ženské finále?

„Čo sa mi na ňom mohlo páčiť, keď celé trvalo menej než jeden zo setov mužského semifinále Nadal - Verdasco? Je mi ľúto, že nevyhrala naša, bolo tam dosť chýb. Nerád to komentujem, lebo hovorím nepopulárne veci. Nechcel by som byť cynik alebo diskriminovať pohlavie, ale dnešné tenistky zaostávajú za niekdajšími. Pomaly ani jedna neovláda poriadne smeč, nevidíme systém podanie-volej, v ich hre je dnes veľa technických nedostatkov. Taká tridsiatnička Sugijamová, ktorá nepatrí medzi deblové špecialistky, je v tej štvorhre vari najlepšia. Myslím si, že dve tretiny hráčok majú nadváhu. Neviem si také čosi predstaviť v gymnastike, behoch alebo v plávaní. Od čias Kurnikovovej sa šikovný marketing WTA zameriava viac na krásu než na šport. Pozornosť sa sústreďuje na dĺžku nôh, šaty a reklamy, ale tenis ako náročná hra ustupuje bokom. Česť výnimkám."

Diskusia

Diskusiu k článku si môžete prečítať na sport.sme.sk

Súvisiace články