Utorok, 27. júla, 2021Meniny má Božena

Maďar nekľačí pred nikým. Bude sa v Budapešti na EURO znovu pískať?

Hráči Belgicka pokľakli pred zápasom s Ruskom. (Zdroj: SITA/AP)
Titanilla Bőd|15. jún 2021 o 09:00

Maďarský novinár verí, že Budapešť bude európskym hlavným mestom futbalu.

Niektoré reprezentácie na európskom šampionáte pred zápasmi pokľaknú na znak podpory boja proti rasizmu. Ide najmä o ostrovné krajiny. Iné národné tímy sa rozhodli poukázať na dôležitosť boja proti rasizmu iným spôsobom.

Mnohých však pobúrilo, keď pred prípravným stretnutím Maďarska a Írska budapeštianske publikum vypískalo kľačiacich hráčov súpera. Ozval sa aj premiér Viktor Orbán.

"Nesmierne ma mrzí, že sa v súvislosti s európskym šampionátom rozprávame o tomto, pritom ide o veľkú symbolickú udalosť, ktorá by mohla spojiť celý národ," hovorí novinár portálu 24.hu JÁNOS KELE.

Mnohí tvrdia, že politika nemá miesto na štadiónoch. Je pokľaknutie pred zápasom podľa vás politika?

V širšom chápaní politiky určite áno. Nie v zmysle dennej, straníckej politiky, ale je to vyjadrenie názoru v nejakej verejnej spoločenskej otázke. Takýto typ politiky bol podľa mňa vždy súčasťou futbalu. Hráči prostredníctvom futbalu môžu upriamiť pozornosť na určitú vec, môžu spraviť verejné gesto.

Pokľaknutie pred zápasom je spojené s konkrétnym americkým hnutím Black Lives Matter, ale ide o viacvrstvový akt: začal s tým počas hymny pred piatimi rokmi hráč amerického futbalu Colin Kaepernick.

V súčasnosti je veľmi ťažké určiť, že keď niekto pred zápasom pokľakne, robí to preto, lebo vo všetkom súhlasí s hnutím Black Lives Matter, ktoré má aj diskutabilné body, alebo má podobnú motiváciu ako Kaepernick, alebo takýmto spôsobom odmieta rasizmus či policajnú brutalitu… Jednou z možností je aj to, že kľačí preto, lebo v tejto chvíli sa to zdá byť najjednoduchším riešením.

V mnohých prípadoch sa z toho stáva aj prázdna póza. Robia to aj kluby, ktoré nerobia konkrétne opatrenia proti rasizmu a iba sa nečinne prizerajú, keď sa ich hráči stávajú obeťou rasistickej inzultácie.

Tiež si myslím, že keď je niečo povinné alebo veľmi pretláčané, tak to prestane byť gestom a stratí svoj význam. Chápem teda tie reprezentácie, ktoré nepokľaknú, no nechápem, prečo niekto vypíska tých, ktorí pokľaknú, lebo to považujú za dôležité. Pre mňa to bol najväčší šok.

Maďarskí fanúšikovia mohutne vypískali hráčov Írska pred prípravným zápasom v Budapešti, keď tí pokľakli. Znamená to, že sú rasisti, alebo v pokľaknutí vidia niečo iné ako trebárs Íri?

Neklamme si, sú medzi nimi aj rasisti. Určite však nie všetci, ktorí pískali. V Maďarsku sa celé hnutie BLM dostalo do oveľa užšieho rámca straníckej politiky. V médiách sa objavilo veľa správ, ktoré nevyzdvihli protirasistický ráz hnutia, ale skôr jeho radikálny egalitarizmus, podpálenie obchodov, vandalizmus na uliciach. Ak ľudia sledujú tieto správy, tak si ich spoja s kľačiacimi hráčmi a svoju vlastnú reakciu si vysvetľujú tak, že odmietajú práve takéto radikálne správanie.

Piskot fanúšikov si všimli aj zahraničné médiá. Časť západnej tlače sa teraz nezaoberá tým, že v Budapešti sa bude hrať pred plnými tribúnami a vďaka tomu môžeme znovu zažiť ozajstnú futbalovú atmosféru, ale rozoberá to, prečo sú Maďari takí netolerantní. Ako to vnímate?

Maďarský futbalový zväz dopredu oznámil, že maďarskí hráči pred zápasom nepokľaknú. Časť fanúšikov, v ktorej táto téma rezonuje, to však pochopila tak, že dostali voľnú ruku a môžu toto gesto úplne odmietnuť. Pritom hráči sa zachovali inak, oni vtedy ukázali na nápis „Rešpekt“ na svojich dresoch.

Neviem, či od zápasu s Írmi prebieha nejaká komunikácia medzi zväzom a fanúšikmi, aby nabudúce nepískali na kľačiacich hráčov. Nebolo by dobré, aby sa veľká fanúšikovská komunita maďarskej reprezentácie preto polarizovala práve pred veľkým futbalovým sviatkom. Veď európsky šampionát môže byť veľký spoločný zážitok nás všetkých.


V takých chvíľach je obrovská chyba rozdúchavať vášne. Skôr si myslím, že by ich kompetentní mali upokojovať a nájsť nejaký kompromis: nebudeme kľačať, ale ani nevypískajme tých, ktorí pokľaknú, akceptujme, že pre nich je to dôležité.

Oficiálna komunikácia sa však niesla v úplne inom duchu.

Novinár János Kele.

Maďarský premiér Viktor Orbán povedal, že Maďar pokľakne len v troch situáciách: pred bohom, pred vlasťou a keď požiada o ruku svoju lásku. Ako keby si ani on nechcel uvedomiť, že problém nebol ten, že maďarskí futbalisti nepokľakli, ale ten, že fanúšikovia vypískali súpera.

Znovu sa deje to, čo považujem za najtoxickejšiu vec vo verejnej diskusii v Maďarsku: určíme, kto je Maďar a keď sa niekto zachová inak ako ten náš ideál, tak ten nie je Maďar. Tým pádom je to cudzí človek, ktorý háji cudzie záujmy a tak ďalej. Ťažko nájsť výrok, ktorý viac polarizuje spoločnosť a vylúči z nej určité skupiny.

Nesmierne ma mrzí, že sa v súvislosti s európskym šampionátom rozprávame o tomto, pritom ide o veľkú symbolickú udalosť, ktorá by mohla spojiť celý národ. Podobne ako pred piatimi rokmi, keď po úspechoch maďarskej reprezentácie oslavovali spolu ľudia bez ohľadu na politický názor.


Po zápase s Írmi začal kolovať na sociálnej sieti aj citát od slávneho románopisca Móra Jókaiho: „Maďar nekľačí pred nikým, aj keď je žobrák, aj keď je vinník, aj keď ho zabijú, ale nekľačí.“

Aj ja som to videl, a mnohí to interpretujú tak, že to je explicitný názor národného spisovateľa Jókaiho. Pritom tento výrok odznie z úst konkrétnej postavy v konkrétnom románe.

Mrzí ma, že o tejto veci nie je možná u nás rozumná diskusia, ako napríklad v Anglicku. Hráč čiernej pleti Wilfried Zaha napríklad nekľačí pred zápasmi, a odôvodnil to tým, že toto gesto nepovažuje za dostatočné. V súvislosti s jeho postojom sa tam začala celospoločenská debata o kľaknutí. V Maďarsku však riešime iné veci.

Zopakuje sa piskot podľa vás aj pred zápasmi maďarskej reprezentácie na EURO?

Verím, že sa vedie nejaký dialóg medzi Maďarským futbalovým zväzom a organizovanými skupinami fanúšikov, aby sme tomu predišli.


Veľké medzinárodné športové organizácie zakazujú politické prejavy na svojich podujatiach. Na druhej strane proti rasizmu majú svoje vlastné kampane. Kľačanie niektorí vnímajú ako čisto politickú vec, predsa to nie je zakázané. Čo si o tom myslíte?

UEFA chce určiť veľmi ostrú hranicu, ale podľa mňa sa nedá dosiahnuť, aby sa politika nedostala na štadióny. Tým pádom by mali zakázať väčšinu fanúšikovských chorálov. Šport je istým spôsobom ďalšou dimenziou politiky v symbolickom priestore.

Myslím si, že veľké medzinárodné organizácie sa musia angažovať pre určité hodnoty. Bez toho to nejde. Nie som zástanca obsahovo a hodnotovo neutrálneho prístupu.

Ak by som bol cynik, mohol by som povedať, že hajlovanie je takisto politický odkaz ako tričko s nápisom, čo hlása toleranciu. No nebuďme cynickí, politika nemôže byť obsahovo a hodnotovo neutrálna. Nemôžeme všetky politické odkazy hádzať do jedného vreca. Musíme rozlišovať, keď jeden podnecuje nenávisť a druhý vyzýva k solidarite.


Môže podľa vás európsky šampionát napokon spojiť maďarských fanúšikov tak ako pred piatimi rokmi turnaj vo Francúzsku?

Verím tomu. Myslím si, že futbal je dôležitejšia a väčšia vec, než aktuálna politika. Maďarská reprezentácia tu bola dávno predtým, ako sa Viktor Orbán objavil v politike a bude existovať dlho po tom, čo tu už Orbán nebude.

Neviem však povedať, či tu bude podobná eufória, ako pred piatimi rokmi. Vtedy to bolo nečakané a bol to generačný zážitok, veď naposledy predtým hrali Maďari na európskom šampionáte v roku 1972. Táto jedinečnosť ešte znásobila emócie.

No verím tomu, že v týchto dvoch týždňoch bude Budapešť európskym hlavným mestom futbalu. Je to jediné dejisko, kde môže byť plný dom a zavítajú k nám fanúšikovia z celej Európy.

Viac o EURO 2020 / 2021

Súvisiace články