Stan Mikita, Jíři Bicek a MARTIN CIBÁK. To sú prví traja slovenskí víťazi Stanley Cupu. Posledný menovaný vyhral cennú trofej v roku 2004 s Tampou Bay počas svojej prvej kompletnej sezóny v NHL.

Odvtedy vystriedal viacero pôsobísk a po kariére založil projekt CibakHockeyIQ, ktorým chce pomôcť hokejistom robiť správne a efektívne rozhodnutia.

V rozsiahlom rozhovore pre Sportnet hovoril aj o tom, akí sú podľa neho tréneri Martin St. Louis a Sheldon Keefe – prvý menovaný vedie Juraja Slafkovského, druhý bol trénerom Šimona Nemca a s oboma v minulosti hrával práve Martin Cibák.

Hovoril však aj o svojich tréneroch Johnovi Tortorellovi či Craigovi Ramsayovi a prezradil aké boli jeho prvé roky po kariére:

„Boli ťažké. Najťažšia je adaptácia, keď vypadnete zo svojej dennej rutiny. Ak človek rýchlo nenabehne na nový životný režim a nevie, čo chce robiť ďalej, prichádzajú mentálne aj fyzické ťažkosti. Musí sa naučiť fungovať inak.

Pre mňa to bolo náročné obdobie. Prvé tri či štyri roky som pribral, lebo som si povedal, že si doprajem oddych a nebudem nič robiť. Tá transformácia z vrcholového športovca je však naozaj zložitejšia než sa zdá.“

Poďme si trochu zaspomínať na vašu kariéru. Začnime asi tým najväčším momentom. V roku 2004 ste s Tampou Bay získali Stanley Cup. Ako si na to spomínate po 22 rokoch?

Je zaujímavé znova si to celé vybaviť. Tréner John Tortorella sa nedávno vrátil do NHL a opäť bol vo finále, čo vo mne tie spomienky znova oživilo. Priblížilo mi to to, čo sa stalo pred dvomi desaťročiami - tí istí ľudia sú pri hokeji a stále sú úspešní.

V play-off ste vtedy síce odohrali len šesť zápasov, ale nastúpili ste aj v tom poslednom, siedmom finálovom súboji proti Calgary. Boli ste mladý hráč. Bol to pre vás veľký stres?

Nejak to plynulo, prešli sme prvým, druhým, tretím a štvrtým kolom. Celý ten tím bol pomerne mladý. Všetky veľké hviezdy ako Vincent Lecavalier či Brad Richards boli v mojom veku. Boli sme naozaj dobrá partia mladých chalanov, keď nepočítam Andreychuka a zopár ďalších.

Človek teda nevníma taký tlak a berie to tak, že predsa ide vyhrať každý rok. Mal som 24 rokov a nebol tam nejaký stres. Jednoducho sme išli, boli sme na vlne a nevnímali sme to. Akonáhle vkročíte na ľad, na všetko zabudnete, snažíte sa plniť pokyny a vyhrať.

Stali ste sa len tretím Slovákom, ktorý získal Stanley Cup. Ak nerátame Stana Mikitu, tak dokonca druhým. Ako ste to vnímali?

Samozrejme, bolo to ešte obdobie po vzniku samostatného Slovenska, keď sa náš hokej iba formoval. Preto vtedy nebolo až tak veľa obrovských úspechov z pohľadu individualít, hoci v lige už pôsobilo množstvo špičkových legiend.

Nehovorím, že som bol v správnom čase na správnom mieste, ale bol som pri tíme, ktorý sa v tej dobe vyvíjal a budoval.

Tie tri či štyri roky boli naozaj silné a šanca na titul bola veľká. Hodnotím to tak, že nám to vtedy vyšlo a bol som v tíme, ktorý mal šancu, lebo ten ročník bol mimoriadne silný.

Aké boli potom oslavy doma?

To si už ani nepamätám. Viem však, že prišlo plno ľudí. Tým, že to bol druhý alebo tretí pohár pre Slovensko, prišlo sa pozrieť veľa fanúšikov z celej krajiny a námestie bolo úplne plné. Snažil som sa program s marketingovým tímom nastaviť tak, aby to videlo čo najviac ľudí. Preto sa konal zápas hokejových legiend na ľade aj akcia na námestí.

Ako zisk Stanley Cupu ovplyvnil vašu kariéru v nasledujúcich rokoch?

Prešiel som si rôznymi výkyvmi. Sezónu po zisku Stanley Cupu bola v NHL výluka a celá súťaž sa transformovala. Tým, že som bol typologicky hráč do štvrtého útoku, moja cesta sa trochu skomplikovala.

Nebolo to o tom, či som pohár vyhral alebo nevyhral. Keď sa mi po ďalšom roku skončila zmluva, mal som na stole možno dvadsať ponúk na dvojcestný kontrakt, no stále som bol na hrane.

Nepomohlo mi ani to, že zaviedli platový strop. Po troch rokoch som sa preto rozhodol pre návrat do Európy, pretože som chcel hrať viac. Povedal som si, že jeden veľký úspech mám za sebou a teraz chcem ísť do Európy, mať viac zábavy, viac času a priestoru na ľade.

Čiže možnosť pokračovať v zámorí bola, ale rozhodli ste sa pre zmenu?

Áno, po konci zmluvy som mal na stole veľa ponúk. Boli to však opäť dvojcestné kontrakty pre platový strop. Povedal som si, že skúsim na pár rokov odísť ešte ako mladý hráč do Európy, odohrať veľa minút a vrátiť sa s jednocestnou zmluvou.

To sa však už nepodarilo. Zostal som v Európe, kde začínala KHL. V tom čase bola mimoriadne atraktívna a ja som zachytil jej prvé obdobie, keď tam prišla aj veľká vlna slovenských hráčov.

Keď ste vyhrali Stanley Cup s Tampou, najväčšou hviezdou mužstva bol Martin St. Louis, ktorý je v súčasnosti na lavičke Montrealu, kde vedie aj Juraja Slafkovského. Aký je podľa vás ako tréner?

Myslím si, že je to tréner na správnom mieste. Jeho trénerská dráha je do istej miery podobná tej hráčskej. Do NHL sa ako hráč dostal neskôr a na trénerskú lavičku zasadol takisto bez predchádzajúcich rozsiahlych skúseností.

Väčšina trénerov totiž prechádza vývojom cez farmársku AHL alebo iné ligy. Napríklad Sheldon Keefe prešiel juniorkou, farmou a až potom sa dostal do NHL a teraz je trénerom New Jersey — on bol tiež môj spoluhráč.

Martin St. Louis je špecifický tým, že je výborný psychológ. Na základe vlastných skúseností vie skvele pracovať s mladými hráčmi. Montreal ho angažoval v správnom čase, keďže potreboval budovať mladý tím.

On je na to ideálny, lebo si sám prešiel podobnou cestou — bol fyzicky malým hráčom a trvalo mu roky, kým sa adaptoval a dostal šancu. Toto dokáže odovzdať mladým hokejistom v Montreale, takže to bola vynikajúca voľba.

Spomenuli ste Sheldona Keefea, pod ktorým hrával Šimon Nemec. Na rozdiel od Juraja Slafkovského však dôveru veľmi nedostával. Sledovali ste jeho situáciu?

Áno, je to veľmi špecifické a zaujímavé. Sheldona poznám z mojej perspektívy ako mimoriadne pracovitého človeka. V tíme bol hráčom štvrtej formácie. Bol síce iný ako Martin St. Louis, ale mal rád poctivú prácu a detaily. Myslím si, že je taký aj ako tréner.

Netuším však, akým spôsobom komunikuje s hráčmi teraz a nebudem komentovať ani jeho vzťah so Šimonom Nemcom.

Vždy som ho bral ako poctivého chlapa, no neviem odhadnúť, ako pôsobí na hráčov z pozície hlavného kouča. Mal úplne inú hráčsku kariéru než St. Louis, ktorý patril k tým najväčším hviezdam.

Keď hovoríme o tréneroch, zažili ste aj Johna Tortorellu, pod ktorého vedením ste získali Stanley Cup. On je známy ako veľmi výstredný, svojský a prísny tréner. Aký je v skutočnosti?

Je svojský a výstredný, ale mnohí si neuvedomujú, že je to do veľkej miery aj jeho psychologická taktika.

Vo vnútri je to veľmi poctivý človek so silnými hodnotami, čo si hráči uvedomia, keď pochopia, o čo mu ide a akým spôsobom pracuje. John má obrovské skúsenosti, je to už veterán a jeden z posledných takýchto mohykánov v lige.

Sám si prešiel rôznymi obdobiami. Keď bol mladší, bol impulzívnejší. Nemyslím si, že je v tomto veku stále rovnaký, človek rokmi dozreje.

Pamätám si ho ako veľmi impulzívneho človeka, no na druhej strane nám vždy vysvetlil, prečo veci robí. Hovoril: „Sústreďte sa na hokej. Novinári nech píšu o mne, aby to neovplyvnilo kabínu a vás.“

Aj keď sme odohrali zlý zápas, zobral kritiku na seba. Mentálne to otočil tak, aby sa rozprávalo o ňom a chlapci si mohli na druhý deň pred zápasom vydýchnuť. Svojím spôsobom to bola taktika.

Médiá časom zistili, aký v skutočnosti je. Vedeli, že vo vnútri nie je zlý človek, no spravil niečo preto, aby sa nerozprávalo o hráčovi, ktorý nedáva góly, ale radšej o nejakom bláznovi Tortorellovi.

Znie to tak, že pod takým trénerom sa v konečnom dôsledku mnohým hráčom hrá dobre.

Záleží na tom, ako to daný hráč pochopí a ako to má odkomunikované. Nemal síce čas rozprávať sa s každým individuálne na denne báze — na to mal asistentov, mentálnych koučov a manažérov. On mal na starosti vedenie striedačky a kľúčové rozhodnutia.

Veľa hráčov naňho spomína ako na arogantného trénera, no keď ste pochopili štruktúru a realizačný tím vám vysvetlil jeho zámery, väčšina pod ním hrala rada.

Vždy ste pri ňom vedeli, na čom ste. Bol úprimný a pravdu vám povedal medzi štyrmi očami bez okolkov. Toto som si na ňom vždy vážil, na rovinu mi povedal, čo odo mňa chce a čo nechce. Mal som s ním vysoko profesionálny vzťah.

Jeho asistentom v Tampe bol, dnes už Slovákom veľmi dobre známy, Craig Ramsay. Ten bol asi úplne iný typ trénera.

Áno. Fungovalo to medzi nimi práve preto, lebo to bol princíp jin a jang, plus a mínus. Craig bol ten, ktorý s hráčmi komunikoval a rozvíjal ich.

Čo vás Craig Ramsay naučil?

Craig bol presne ten človek, ktorý vám dal informáciu na to, aby ste sa upokojili. Keď ste prišli domov a na druhý deň vás čakal tréning alebo zápas, vysvetlil vám, čo sa deje. Pôsobil ako mentálny kouč a mentor, ktorý vás držal v tíme a vypichol veci, na ktorých musíte pracovať, aby ste sa dostali do zostavy a udržali sa v prvom tíme.

Okrem toho zostával na ľade po tréningoch s hráčmi, ktorí hrávali menej, a piloval s nami detaily alebo robil kondičné cvičenia. Na ľade bol vždy o 20 až 30 minút dlhšie než John Tortorella. Mal na starosti aj špeciálne tímy a videorozbory.

Keď niekto potreboval individuálne niečo vysvetliť, zavolal si ho k videu a prešiel s ním detaily osamote, aby tým nezdržiaval celý tím.

Čo ste si pomysleli, keď ste sa dozvedeli, že sa stane trénerom slovenskej reprezentácie?

Okamžite som povedal, že áno. Komunikoval som o tom s Mirom Šatanom, keď sa tie mená interne preberali.

Čiže ste v tom mali tiež prsty?

Prsty som v tom nemal, to určite nie. Miro sa však pýtal hokejistov, ktorí pod Craigom hrali. Najdôležitejšie bolo, že Miro pod ním hral a poznal ho veľmi dobre. Keď som sa tú informáciu dozvedel, dal som pozitívnu spätnú väzbu a plne som to podporil.

Po vašom pôsobení v NHL ste sa vrátili do Európy a prvé tri roky ste strávili vo Švédsku. Aké to bolo obdobie?

Prechod zo zámoria do Švédska funguje asi najlepší zo všetkých európskych líg. Švédsky systém je na mimoriadne vysokej úrovni. Prechod do švédskej ligy bol z hľadiska kvality hokeja aj života veľmi plynulý. Ak sa chcete vrátiť do NHL s tým, že odohráte rok či dva v Európe a pôjdete späť, Švédsko je ideálna voľba. Hodnotím to obdobie veľmi profesionálne a dobre.

Potom prišla KHL, ktorá vtedy zažívala v istom zmysle svoju zlatú éru. Odohrali ste v nej päť rokov v štyroch kluboch a v Nižnekamsku ste boli dokonca kapitán. Aká to bola súťaž a akú mala úroveň?

Presne ako hovoríte, vznikla konkurenčná liga, ktorá úplne zmenila pomery v európskom hokeji. Rusi prišli s víziou vytvoriť silnú kontinentálnu súťaž, čo sa mi páčilo. Myšlienka prepojiť celú Európu bola v tej dobe veľmi pekná. Vstúpili do toho silní sponzori s veľkým kapitálom.

Navyše tam už hrali viacerí naši hráči, napríklad v Spartaku Moskva Branko Radivojevič. Mal som od nich správy, že liga je kvalitná, štadióny sa stavajú a všetko funguje na úrovni. Postupne podpisovali kvalitných trénerov.

Rozhodol som sa racionálne, mal som okolo 30 rokov, dostal som dobrú ponuku a išiel som do Ruska s tým, že budem hrať viac minút. Návrat do NHL bol kvôli platovému stropu a systému vtedy už veľmi náročný.

Boli vtedy finančné podmienky v KHL najbližšie k tomu, čo si človek vedel zarobiť v NHL?

Určite. Ja som ich mal ešte lepšie. Keď si zoberiete dane a všetky poplatky, ktoré musíte platiť v NHL, tak moje životné kontrakty boli práve v Rusku. V NHL som bol typologicky hráč do štvrtej formácie, zatiaľ čo v KHL som hral v prvom alebo druhom útoku.

V roku 2022 po vypuknutí vojny na Ukrajine sa diskutovalo o pôsobení slovenských hráčov v KHL. Premýšľali ste nad tým, ako by ste sa rozhodli vy a či by ste išli do Ruska aj v takejto situácii?

Ťažko povedať, lebo dnes sa hrá úplne iný hokej a situácia je iná. Som však zástancom toho, že politika by nemala spadať do športu. Vidím, že tým trpia všetci a trpí tým celý šport. Absolútne odsudzujem vojnu. Nedávam však na jednu stranu Ruskú federáciu ani nikoho iného.

Športovci by mali hrať. Malo by sa prísť k riešeniu, aby sa vrátili do normálneho kolobehu, lebo táto situácia škodí všetkým. Vôbec neviem, čo by som v takej situácii robil, a nechcem to ani komentovať. Som však za to, aby tí športovci hrali, boli na olympiáde a aby šport netrpel.

Lenže miešanie športu s politikou robí v Rusku samotný štát. Na zápasoch KHL vidno motívy propagandy a politické symboly.

Nie sme naivní, politika bola v športe vždy. Robila ju Amerika, Taliani, Rusi aj Čína. Politický vplyv a vplyv bohatých ľudí v športe existuje všade na svete, preto by som nešpecifikoval len Rusko.

V Rusku bol hokej vždy ako šport číslo jedna úzko prepojený so štátom.

Áno, lebo to tak bolo postavené už za komunizmu — u nich aj u nás. Existovali vojenské kluby a športové strediská spadali pod štruktúry štátu. Logicky z toho vyplýval aj politický vplyv. Dnes je hokej viac v súkromných rukách. V Amerike je NHL súkromná korporácia a podobná transformácia prebiehala aj u nás.

V KHL stále pôsobí vojenský klub a ďalšie, ktoré majú silné väzby na štát či armádu. Ak tam hráč ide, nepodporuje tým daný systém?

Ak sa na to pozeráte týmto pohľadom, tak to tak vnímate. Každý človek na to má vlastný názor. Oni to môžu robiť z úplne iných dôvodov. Z vonku máme málo informácií o tom, ako komunikujú s fanúšikmi a mestom. Svet sa okolo nich trochu uzavrel. Preto sa neodvažujem nikoho kritizovať ani hodnotiť.

Z Ruska ste potom zamierili na dva roky do Česka a kariéru ste uzavreli v Liptovskom Mikuláši. Bol vždy váš plán ukončiť kariéru doma?

Áno, vždy som hovoril, že ak sa vrátim domov a budem zdravý, odohrám poslednú sezónu v Mikuláši, čo sa aj potvrdilo. Žiaľ, hneď v prvom roku som si zranil rameno a už sa nedostalo do 100-percentného stavu.

Po dohode s rodinou som si povedal, že stačil rok. Splnil som to, čo som si predsavzal, odohral som svoj prvý aj posledný rok kariéry za Mikuláš a rozlúčil som sa s hokejom.

Pôsobenie v Česku bolo tiež veľmi príjemné, vytvorili mi vynikajúce podmienky. Chcel som byť blízko domova, takže Morava bola ideálna.

Hral som v Olomouci a Zlíne a boli to naozaj pekné roky. Narodila sa mi dcéra a z rodinného aj logistického hľadiska to bolo veľmi praktické rozhodnutie. Chodil som domov a oni chodili za mnou.

Vráťme sa ešte trochu späť v čase do roku 1998, keď ste zamierili do kanadskej juniorky a v ktorom vás draftovala Tampa. Mnohí hráči majú z toho obdobia vtipné príhody, keď nevedeli po anglicky a prišli do náhradných rodín. Aký bol váš príbeh?

Mňa si vybrali v drafte juniorky tesne po drafte do NHL. Rozprával som sa s agentom, bol to mladý Američan, ktorý prišiel na Slovensko hľadať talenty.

Pamätám si, ako sme išli jedným autobusom siedmi alebo ôsmi chalani do Kanady ako na letný tábor. Boli tam Laco Nagy, Rasťo Staňa a ďalší. Ja som už síce hral rok za mužov v seniorskej extralige, no rozhodol som sa skúsiť juniorku, aby som bol bližšie k NHL, čo sa ukázalo ako dobré rozhodnutie.

Začínal som od nuly. Po anglicky som vedel len veľmi málo a prvý rok som bol v tíme jediný Slovák či Čech, takže som sa musel rýchlo naučiť reč. Mám na to len dobré spomienky. Súťaž bola náročná — veľa sa cestovalo autobusom, aj 10 až 14 hodín na zápasy, a odohralo sa okolo 80 stretnutí za sezónu.

Bola to dobrá príprava na profesionálny hokej?

Presne tak. Ten systém zápasov a cestovania mal najbližšie k NHL. Pre 18-ročného chlapca je táto liga vynikajúca na hokejový aj osobný rozvoj, aby pochopil, že hokej v zámorí je o niečom inom než doma.

S akými hviezdami ste si v juniorke zahrali?

V Medicine Hat sa ku mne do tímu dostal Jason Chimera, ktorý bol neskôr dlhoročným hráčom NHL. Boli sme aj spolu na MS do 20 rokov a obaja sme doniesli medailu.

Na druhý rok prišiel do mojej náhradnej rodiny Jay Bouwmeester. Bol to 15-ročný chalan, mimoriadny talent a neskoršia hviezda NHL. Ja som mal vtedy 18 rokov a bol som preňho akýsi mentor. Jay bol najmladším hráčom vo WHL v tom čase.

Neskôr sa stal legendou, vyhral majstrovstvá sveta, olympiádu aj Stanley Cup. V Medicine Hat som mal okolo seba skvelých spoluhráčov, ktorí ma hokejovo aj ľudsky formovali.

Počas prvej sezóny ste si odskočili na spomínané juniorské majstrovstvá sveta, kde ste získali bronz. Je to váš najväčší reprezentačný úspech? Ako spomínate na tento šampionát a vtedajšiu partiu?