Vo svojich 35 rokoch už v saudskoarabskej lige zmizol z futbalového výslnia, ale v pondelok v Monterrey fanúšikom pripomenul, že penalty stále chytať vie.
Yassine Bounou mal veľký podiel na tom, že Maroko v penaltovom rozstrele prešlo cez Holanďanov a môže ďalej snívať o tom, že si aspoň zopakuje semifinále z minulého šampionátu. A Bounou sa teší na zápas proti krajine, v ktorej sa narodil.
V samotnom zápase nemal ani zďaleka toľko práce ako jeho náprotivok Bart Verbruggen. Holanďania za 120 minút vystrelili na bránu len dvakrát.
Strelu Van de Vena z diaľky vyrazil, proti presnému zakončeniu Gakpa nemal šancu. Jeho veľká chvíľa však mala ešte prísť.
Holandský tréner Ronald Koeman tvrdil, že jeho zverenci penalty na každom tréningu nacvičovali a určite mali Bounoua naštudovaného, no nebolo im to nič platné.
V rozstrele ho neprekonali ani Justin Kluivert, ani Quinten Timber. Dokázal ich znervózniť, takže prvý trafil tyč, druhý minul bránu.
V poslednej sérii mieril Summerville skúsene pod brvno, ale Bounou zostal stáť a ľavou rukou loptu vyrazil.
Nebolo to prvýkrát, čo v penaltovej lotérii takto zažiaril. Španieli by o tom vedeli rozprávať – pred štyrmi rokmi ich vyradil z majstrovstiev sveta v Katare, keď v osemfinále nepustil za seba ani jeden ich pokus zo značky pokutového kopu.
„Je to len inštinkt a trochu šťastia. Nič viac,“ vyhlásil vtedy, keď sa ho novinári pýtali na recept.
O rok neskôr pomohol rovnakým spôsobom Seville vyhrať Európsku ligu vo finále proti AS Rím.
Na minuloročných majstrovstvách sveta klubov chytil penaltu Valverdemu a vďaka tomu Al-Hilál nečakane remizoval s Realom Madrid.
Tento rok zneškodnil dva pokusy v rozstrele v semifinále Afrického pohára národov proti Nigérii.
Bol vyhlásený za najlepšieho brankára šampionátu a dodatočne po kontumácii finále so Senegalom získal zlatú medailu.
Na klubovej úrovni sa Bounou preslávil najmä v španielskej lige. Začínal v Girone a v roku 2019 prišiel na hosťovanie do FC Sevilla.
Keď si Tomáš Vaclík poranil koleno, prevzal jeho pozíciu jednotky a českého brankára potom medzi žrde púšťal už len minimálne.
Napriek tomu sa z nich stali priatelia a keď sa Vaclík pred piatimi rokmi so Sevillou lúčil, dojatý poďakoval mladšiemu kolegovi.
„Mali sme spolu jeden z najlepších vzťahov, aké som v kariére zažil,“ povedal vtedy český brankár.
Bounou so Sevillou dvakrát vyhral Európsku ligu, získal cenu Ricarda Zamoru pre najlepšieho brankára španielskej ligy a v zápase s Valladolidom v marci 2021 dokonca strelil gól z hry.
Napriek tomu v lete 2023 odišiel do Saudskej Arábie. Klub zaňho získal 22 miliónov eur a ani samotný hráč neobišiel zle. Nová zmluva do roku 2028 mu podľa dostupných informácií zabezpečuje 200-tisíc eur týždenne.
Hlavným dôvodom jeho prestupu však údajne neboli peniaze. „Už som nemal silu pokračovať, potreboval som zmenu.
Môj život bol len tréning, venčenie psa, spánok a myslenie na ďalší tréning,“ opisoval svoje vyhorenie pre španielsky denník Marca. V Al-Hilále očividne opäť našiel radosť z futbalu a marockí fanúšikovia ju teraz prežívajú s ním.
Sobotný osemfinálový zápas s Kanadou bude pre neho obzvlášť pikantný. Narodil sa totiž v Montreale, no už vo svojich troch rokoch sa rodina vrátila do Maroka, kde aj začínal s futbalom.
Keď už bol úspešným brankárom, dostal od Kanaďanov návrh, aby chytal za nich, ale Bounou si vybral Maroko.
V bráne debutoval v roku 2013 a chýba mu už len šesť zápasov do stovky. V Katare pred štyrmi rokmi prispel v skupine k víťazstvu nad svojou rodnou krajinou 2:1 a v sobotu si to v Houstone bude chcieť zopakovať.
