Za noc prehral auto, rolexky aj stotisíc. Kam zmizol veľký hokejový talent

Stanislav Benčat|26. nov 2021 o 10:00

Hral s Jágrom aj Pálffym, namiesto NHL žiaril v Holandsku.

TRENČÍN. „Za to, že som neskončil zle a z každého problému som sa vyhrabal, vďačím svojej žene. Iná by sa so mnou dávno rozviedla. Alebo ma rovno zapichla. Moja stojí pri mne už viac ako tridsať rokov,“ vraví Marián Uharček.

V juniorských časoch patri k najväčším talentom československého hokeja. V reprezentácii hrával po boku Jaromíra Jágra, Roberta Reichela či Žigmunda Pálffyho. Zo šampionátu dvadsiatok má doma dve bronzové medaily. Jeho meno hokejovým fanúšikom možno toľko nehovorí. Hoci, mohlo.

Na to, aby sa hráč presadil do veľkého sveta, potrebuje talent, disciplínu a aj kus šťastia. Prvé Uharčekovi nechýbalo, druhé áno. A preto šťastena v jeho hokejovom príbehu až takú úlohu nezohrala. V tom životnom je to o inom. Uharček totiž žije hráčsky život na hrane. Ale o tom neskôr.

V čase ranného dospievania patril šikovný útočník k najlepšiemu, čo sa po našich zimných štadiónoch korčuľovalo. V šestnástich rokoch ho tréner Ján Selvek vytiahol v Dubnici nad Váhom do áčka.

V ďalšej časti textu sa dozviete

  • Čo pre neho znamenal pád železnej opony?
  • Prečo sa nepresadil v Trenčíne pod vedením trénera Šuplera?
  • Za čo dostal v I lige špeciálnu prémiu, ktorú nečakal?
  • Ako v Holandsku vyhodil z klubu trénera?

„Hral som na krídle po boku Jula Pénzeša a Jozefa Klímu. Volali ma zlodej pukov, pretože ako dravý, rýchly mladík som starším súperom s ľahkosťou dvihol hokejku, zobral im puk a vďaka čiernej robote sa staral o prečíslenia. Rýchlo si ma všimli aj z reprezentačných výberov. Bol som v osemnástke a neskôr aj dvadsiatke. Všade som hral v prvých dvoch päťkách,“ spomína pre Sportnet Uharček.

Dvakrát sa zúčastnil na európskom šampionáte do 18 rokov. Vo Frýdku-Místku získal v roku 1988 zlato, o rok neskôr v Kyjeve striebro. V rokoch 1990 a 1991 reprezentoval Česko-Slovensko na juniorských majstrovstvách sveta. Na oboch získal bronz. „Nastupoval som proti hráčom ako Teemu Selänne, Pavel Bure, Mats Sundin či Eric Lindros. Pekné spomienky. Rozdiel medzi nimi a mnou je, že tam, kde oni s veľkým hokejom začínali, som ja prakticky skončil.“

Ako je to možné? Jednou z príčin bola aj Uharčekova povaha.

Dočítajte tento článok
s predplatným sportnet.sk

Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.

Máte už konto alebo predplatné? Prihláste sa

Súvisiace články