Maratón v metre či zdraví paralympionici. Päť športových škandálov

BRATISLAVA. Šport by mal byť v prvom rade synonymom férovej súťaže medzi dvoma súťažiacimi či tímami. Mal by otvárať mladým atlétom dvere do sveta, spájať masy a predovšetkým - baviť a odreagovať divákov.

Lenže svet vrcholového športu sa neraz spája s korupčnými či dopingovými škandálmi, ktoré z neho robia neetickú záležitosť. Mnoho súťaží sa stáva živnou pôdou pre nenásytníkov. Pre víťazstvo sú ochotní urobiť čokoľvek.

Inokedy zasa dochádza k úsmevným situáciám, nad ktorými môže divák iba krútiť hlavou. Šport je jednoducho nevyspytateľný. Prinášame pohľad na niekoľko škandálov, dlhodobo rezoujúcich nielen vo svete športu.

Žiadnej žene v histórii bostonského maratónu sa nepodarilo dobehnúť do cieľa s lepším časom ako kubánskej bežkyni Rosie Ruiz. V roku 1980 pretrhla cieľovú pásku ako víťazka - s celkovým časom 2:31:56 hod.

V tej dobe išlo o bezkonkurenčný ženský rekord.

In 1980, Rosie Ruiz won the @BostonMarathon with a time of 2:31:56. Except not really... (1/4) pic.twitter.com/FDi1Q9yXPk

— Canada Army Run (@CanadaArmyRun) June 19, 2015

Ruizovej úspech okamžite vzbudil mnohé pochybnosti. Okrem toho, že dobehla až prekvapivo svieža a v suchom oblečení, zlepšila svoj dovtedajší osobný rekord o neuveriteľných dvadsať minút.

Nikto z divákov a ani nik z kontrolných stanovíšť si ju však medzi bežkyňami vo vedení nevšimol.

Organizátori súťaže mali zakrátko k dispozícii svedectvá viacerých ľudí. Videli Kubánku, ako sa znovuzačleňuje medzi pretekárky po výlete metrom.

Okamžite ju diskvalifikovali. A prišla o možnosť zúčastniť sa maratónu v New Yorku.

Podvodníčka bostonského maratónu Rosie Ruizová.

Azda najsmutnejšie na celkom prípade bolo to, že Ruizová svojim nečestným ťahom odvrátila všetku divácku pozornosť od skutočnej víťazky bostonského maratónu - Jacqueline Gareauovej.

Aj tým najväčším športovým laikom sa meno Diego Maradona akoby automaticky asociuje s futbalom. Niet sa čomu čudovať - argentínsky veterán dodnes patrí medzi najznámejších futbalistov všetkých čias.

Reprezentačnú slávu mu priniesli predovšetkým majstrovstvá v roku 1986 v Mexiku. Ako kapitán doviedol svoj tím až k titulu šampióna.

Na archívnej snímke z 29. júna 1986 Diego Maradona dvíha nad hlavu pohár pre majstrov sveta po finálovom víťazstve 3:2 nad Západným Nemeckom. FOTO - TASR/AP.

Snáď najznámejším zápasom turnaja bolo stretnutie Argentíny a Anglicka. V ňom 165 centimetrov vysoký rodák z Lanúsu dostal svoje mužstvo do vedenia veľmi kontroverzným spôsobom.

Štvrťfinálový zápas sa za nerozhodného stavu prehupol do ďalšej polovice. V šiestej minúte druhého polčasu využil šancu práve Maradona. Krížnou prihrávkou našiel spoluhráča Jorgeho Valdana.

Valdano ju ľahko spracoval - napriek defenzívnej snahe anglického stredopoliara. Lopta sa odrazila od jeho nohy priamo na Maradonu, ktorý neváhal a šikovne strelu nasmeroval do anglickej bránky. Rukou.

Maradonov gól rukou.

Argentínčania jasali, zatiaľ čo britská tribúna sa búrila. Tuniský rozhodca Ali Bin Nasser vyhlásil, že žiadnu ruku nevidel. A gól preto musí uznať.

Bezprostredne po stretnutí sa Diego o celom incidente vyjadril, že to bola „trochu Maradonova hlava a trochu Božia ruka“.

Už po štyroch minútach si útočník napravil chuť momentom, ktorý je doteraz známy ako gól storočia - a je tiež považovaný za vôbec najkrajšiu individuálnu akciu vo futbalovom svete.

Argentína z duelu s konečným skóre 2:1 vyšla vďaka Maradonovi ako víťaz.

Maradonov gól storočia.

Neskôr futbalista priznal, že loptu zahral rukou úmyselne. Uvedomoval si výškový rozdiel medzi ním a anglickým brankárom.

„Som veľmi malý, a pretože Peter Shilton meria 186 centimetrov, nikdy by som sa k lopte hlavou nedostal. Vyšlo to z mojich najnižších pudov. Ak by sa dal vrátiť čas, už by som to neurobil.“

Mike Tyson počas svojej kariéry škandály jednoducho priťahoval. Bol to on, kto sa nechal počuť, že chce zjesť deti Lennoxa Lewisa. A je tiež zatiaľ jediným boxerom, ktorý v zápase odhryzol z ucha svojmu oponentovi.

Mike Tyson odhrýzol svojmu súperovi z ucha.

Zrejme žiadna Tysonova výtržnosť však nebola natoľko závažná ako incident z roku 1991. Newyorčan bol obžalovaný zo znásilnenia vtedy len osemnásťročnej Desiree Washingtonovej, rodáčky z Rhode Islandu.

Súd Tysona napokon uznal vinným a odsúdil ho na šesť rokov vo väzení. Američan si odsedel len polovicu trestu a po troch rokoch sa vrátil do ringu.

Prečo by nemohli hendikepovaní ľudia hrdo reprezentovať svoju krajinu? Pre fyzicky i mentálne znevýhodnených športovcov existujú od 60. rokov paralympijské hry - s upravenými pravidlami jednotlivých súťažných disciplín.

Pravidlá treba dodržiavať rovnako striktne, ako tie olympijské. No počas letnej paralympiády v roku 2000 v Sydney sa zdalo, že mnohí súťažiaci sa snažia normy čo najviac porušovať.

This is Spain! Spanish basketball team PRETENDED to be mentally handicapped to win Paralympic gold http://t.co/KTXUUFQkue

— Thomas Howard (@TomHowardGib) October 15, 2013

Všetko sa začalo obrovským množstvom pozitívnych drogových testov. Až kým tieto prehrešky nezatienil škandál španielskej basketbalovej reprezentácie.

Krátko po zisku zlatých medailí Carlos Ribagorda, člen víťazného tímu a zároveň novinár v utajení, španielskemu magazínu Capital prezradil, že väčšina jeho spoluhráčov nepodstúpila testy, ktoré by u basketbalistov potvrdili mentálnu poruchu.

Skúška mala dokázať, že IQ jednotlivých hráčov nepresahuje hranicu 70. A Španieli ju nepodstúpili z veľmi prozaického dôvodu - ani jeden z nich by nesplnil podmienky.

Španieli získali titul podvodom.

Španielska federácia športovcov s mentálnou poruchou (FEDDI) podľa Ribargordu zámerne angažovala zdravých športovcov. Išlo im vraj len o víťazstvo a získanie nových sponzorov.

Aby toho nebolo málo, Španielsko si to v Sydney nahlo aj v iných disciplínach, napríklad v stolnom tenise či plávaní. Ukázalo sa, že až päť medailí získali podvodom.

Krátko po tom, ako Manchester United v roku 2001 zverejnil oficiálnu fotografiu mužstva pre nadchádzajúcu sezónu, začali fanúšikovia pátrať po identite muža, ktorý sa na fotke objavil medzi inak známymi tvárami kádra.

Nebol práve najštíhlejší, nikto ho nikdy nevidel na trávniku. Mal však oblečený klubový dres, takže pôsobil relatívne dôveryhodne.

Novinárom z BBC to nedalo. Po bleskovej pátracej akcii vyšlo najavo, že ide o muža menom Karl Power - tridsaťšesťročného rodáka z Manchestru, ktorého prezývali „tučný krk“.

Lee Nelson: the poor man's Karl Power pic.twitter.com/bGO3rKw5QH

— Mike Williams (@itsmikelike) June 28, 2015

Power čakal na štadióne tri hodiny, pokiaľ tím dorazil, aby sa hneď na to začal nenápadne potulovať okolo skupiny pózujúcich futbalistov. Nikto z hráčov si nevšimol, že sa k nim pri fotení pripojil.

Nebolo to poslednýkrát, čo si Power nerušene užíval svojich pätnásť minút slávy. Zakrátko sa v pálkarskej prilbe objavil na centrálnom kurte Wimbledonu. A takmer sa nedopatrením stal súčasťou oficiálneho kriketového zápasu Tima Henmana.

Do tretice - oblečený v pretekárskej uniforme sa počas odovzdávania cien Formuly 1 vydriapal na pódium pre víťazov, snažiac sa predbehnúť Michaela Schumachera.