Sobota, 23. január, 2021Meniny má Miloš

Majstri!

Sportnet|Publikované 26. mar 2006 o 22:00

Východ bol vtedy hore nohami. Eufórii nebolo konca kraja, tie mená sa jednoducho vryli do pamäti. Hokejisti VSŽ Košice pred dvadsiatimi rokmi

prepisovali históriu. Získali prvý federálny titul. Vo finálovej sérii zdolali železiari klub, ktorý bol roky československou extratriedou, veď Dukla Jihlava si na vtedy dvojročnú vojenčinu povolala koho len chcela. Rozhodujúce trestné strieľanie premenil Viliam Belas, mužstvo VSŽ zvíťazilo 4:3. Nielen Košicami sa 21. marca 1986 po piatom súboji nieslo: "Majstri, majstri".

Tí, čo zažili, isto pamätajú. Na lavičke Košíc stál pred dvoma desaťročiami presne ten istý muž ako dnes Ján Selvek. Vtedy s Júliusom Kováčom. "Bola to asi najlepšia partia akú som kedy viedol. Vedela to potiahnuť na ľade aj mimo neho. V Košiciach sa vtedy sústredila kvalita, stiahli sa tu hokejisti z východu, ale aj Liptovského Mikuláša a Banskej bystrice. A boli to všetko špičkový hráči. Oni vlastne ani nepotrebovali trénera. Len som ich musel trochu usmerniť, lebo keď sme trebárs prišli z ciest domov, tak sa im nechcelo trénovať v mokrých veciach. Ich najväčšou devízou bolo, že vedeli hrať hokej. Na Slovensku boli vtedy len tri kluby, okrem Košíc aj Slovan a Trenčín, mali sme rozdelené teritórium, ale občas sme si hráčov navzájom kradli," pousmial sa Ján Selvek a dodal, že obrovskou výhodou pre trénera bola vtedy stabilita kádra. V podstate ten istý hráčsky materiál nebol problém udržať niekoľko sezón...

Ani po dvoch desaťročiach nedá dopustiť na éru, ktorá sa do histórie vryla zlatými písmenami. "Poviem to takto. Keď tí chlapci hrali, tak hrali, ale stálo to za to. Keď pili pivo, tak pili. A ja som si ho dal s nimi. Podstatné bolo, ak bolo treba ukázali, že hokej hrať vedia."

Brankári Pavol Švárny a Michal Orenič. Obrancovia Juraj Bakoš, Juraj Bondra, Mojmír Božík, Marián Brusil, Miroslav Danko, Milan Jančuška, Peter Slanina, Pavol Valko, Rudolf Záruba. Útočníci Viliam Belas, Miroslav Hriňák, Štefan Jabcon, Dušan Kapusta, Igor Liba, Roman Mucha, Jaroslav Spodniak, Milan Staš, Vladimír Svitek, Marián Štefanovič, Ján Vodila, Miroslav Žabka, Milan Mažgút. To je menoslov tímu, v ktorom mal na drese kapitánske céčko na Igor Liba. "Boli to asi najemotívnejšie chvíle aké som zažil v Košiciach. Prebrať pohár pre majstra a zdvihnúť ho nad hlavu pred jasajúcim davom v niekdajšej stotodole. Ešte som si tú slávu potom zopakoval o dva roky, keď sme vyhrali na Sparte, ale predsa len po prvý raz je po prvý raz," vždy sa bude kapitán niekdajších VSŽ Košice Igor Liba vracať k 21. marcu 1986. Tá sezóna mu vyšla skvele, stal sa druhým najproduktívnejším hráčom prvej ligy(v 48 stretnutiach zaznamenal 31 gólov a 36 asistencií), pred ním skončil len Vladimír Ružička z Litvínova.

Jihlavská Dukla bola výkladnou skriňou vtedajšieho hokeja. Pôsobili v nej najlepší hráči z celého Československa. Aj do finálovej série vstupovala ako jasný favorit, veď v predošlých štyroch sezónach boli vojaci majstrami. "Viete prečo sme vtedy ligu vyhrali? Chceli sme viac ako Dukla, ktorá bola na prvenstvá zvyknutá. V Jihlave mali síce tri štvrtiny vtedajšej reprezentácie, ale to chcenie bolo naše plus. Boli sme odhodlaní ukázať, že na Slovensku máme dobrých hráčov. V oranžovo čiernom drese VSŽ sa zišli chlapci z celého východu až po Liptovský Mikuláš. A všetci sme prahli po titule."

Útočník Oldřich Válek, jedna z ústredných postáv vojakov bol v Košiciach roky v nemilosti divákov. Na ľade vedel byť ostrý ako britva, ale podľa Libu to bol skvelý parťák. Na takéto osobnosti sa nezabúda. "Zažil som ho v reprezentácii, ale aj počas dvojročnej vojenčiny v Jihlave. Oldo len počas zápasov pôsobil dojmom zlého muža, inak to bol veľký srandista. Dodnes s ním dobre vychádzam a nielen s ním." Bříza, Šejba, Pašek, Musil, Pivoňka, Benák, Válek, Čajka, Vlk, Dolana, Ščerban, Svoboda, Řezníček, Žák, Svozil...Pamätníci vedia, že zostava Jihlavy bolo vskutku hviezdna...

Liba, ktorý hrával v jednej, mimoriadne produktívnej formácii, s Jánom Vodilom a Viliamom Belasom (ten v januári 1986 nahradil emigranta Miroslava Ihnačkáča), pri spomienke na prvý košický titul neobišiel ani prijatie u vtedajších politických špičiek, v meste regióne..."V tomto smere sa nič nezmenilo. Keď sa dosiahne úspech hneď sú na scéne papaláši. Vtedy to boli komunistickí funkcionári. Pozývali nás na prijatia, presne tak, ako politici dnes," konštatoval podľa vtedajšieho ligového bodovania najlepší útočník v Československu.

Obranca Juraj Bondra prestúpil z Popradu do Košíc v roku 1982. V tom čase sa už formovala partia, ktorá o štyri roky neskôr získala federálne zlato. "Prišiel som do lepšieho tímu, ale aj za lepšími podmienkami. V Poprade som zarábal 1990 korún, bol som vedený ako zamestnanec vo výrobnom družstve Inštalatér. V Košiciach mi v železiarňach našli miesto v železničnej doprave, kde som bol vlakvedúci. Nikdy v živote som sa s tou prácou nestretol, vlastne ani neviem, čo obnášala, ale raz za mesiac som do závodu zašiel - pre výplatu. Bral som 3200 korún," loví v pamäti starší brat dodnes aktívneho hokejistu Petra Bondru, ktorý prišiel po zisku prvého titulu za svojim bratom do Košíc. Juraj sa aj dnes pousmeje, keď si vybaví, koľko sa toho napočúval v súvislosti s údajne "tučnými" odmenami za víťazstvo v lige. "Rýchlo sa medzi ľuďmi roznieslo, že sme dostali po 50 000 korún na hlavu. Lenže tá suma bola o jednu nulu menšia. Nikto mi nechcel veriť a tak som hádam pol roka nosil so sebou výplatnú pásku. Na nej stálo, že z päťtisícovej odmeny mi vyplatili 3660 korún v čistom. Priznám sa, v tom čase to bolo pre nás skôr vreckové."

V obrane nastupoval s Mojmírom Božikom. "Ale na cestách som s ním na hotelovej izbe nebýval. Ja som bol skôr taká samostatná jednotka. Nie žeby som nezapadol do kolektívu, lebo partia sme boli dobrá, ale začiatkom osemdesiatych rokov už boli vytvorené dvojičky. S Mirom Ihnačákom som zdieľal často jednu kobku, až kým neemigroval."

V súvislosti so sezónou 1985/86 si vybaví aj veľkolepé oslavy. Nebolo im konca kraja. "Šampanské tielko potokmi. Viete koľko som toho vypil? Jeden pohárik. Len symbolicky, mne vtedy pivo, víno, vlastne žiadny alkohol absolútne nechutil. Ale platiť nám chcel každý. Brali nás ako hrdinov. Tu na východe boli roky ospevovaní pólisti ČH Košice, ktorí zbierali titul za titulom. A odrazu kvôli hokeju povstal celý východ. Tri dni sa vtedy do roboty nechodilo."

Krídelník Vladimír Svitek hrával v útoku s Milanom Stašom a Miroslavom Žabkom. Hráč, čo vynikal mimoriadnou palicovou technikou, svoje trestné strieľanie v druhej sérii piateho finálového stretnutia premenil. V samotnom stretnutí vyrovnával na 1:1..."Len na papieri som vtedy pracoval v železiarňach na vysokých peciach. Raz do mesiaca si prišiel pre 2200 korún. Vtedy to jednoducho tak chodilo. Evidovali ma ako buldozeristu. Pritom som v živote v buldozéri nesedel. Ak by ma do neho posadili, asi by som zrovnal celé železiarne," uškrnul sa niekdajší československý reprezentant. "Za vyhraný zápas sme vtedy dostávali 300 - 400 korún. Tú päťtisícovú odmenu za titul som minul na manželku. Dostala darček. Bolo to bolestné, veď v tom čase som bol doma naozaj málokedy. Stále sme cestovali, keď sme hrali v utorok aj v piatok v Česku, tak sme sa medzi zápasmi domov neraz ani nevracali."

Čo bolo pri zisku prvého federálneho titulu najnáročnejšie? "Asi to, čo nasledovalo potom - oslavy. Dva či tri dni sa pilo vkuse. Veď to bolo ťažšie ako na ľade. Každý sa k nám hlásil. Pamätám sa, ako sme vymetali jeden podnik za druhým, zašli aj do Carpana, kde mali otvorený účet."

Dnes riaditeľ hokejového klubu v Košiciach Juraj Bakoš tvrdí, že éra spred dvadsiatich rokov rezonovala u ľudí veľmi, veľmi dlho. "Naše mená poznali všade. Pamätám sa, keď som prišiel na príjímačky na vysokú školu, sadol do lavice a na nej bola vyrytá celá košická zostava, to bolo rok po zisku titulu. Tá séria s Duklou Jihlava dostala nielen Košice do tranzu." Aj on mal celkom zaujímavé papierové povolanie. "Pracoval som ako predák na linke Redman. Nemal som ani páru o tom, čo by som mal vedieť, no tých 2800 korún som za to dostával. A čo je paradoxné, po skončení kariéry som nastúpil práve na toto pracovisko. Razom zistil, čo sú to studené plechy valcované za tepla do hrúbky 12 mm."

Pri spomienke na to, čo sa dialo pred dvadsiatimi rokmi, sa mu vybaví ešte čosi. Lebo dnes sú už pomery celkom iné... "Mnohí si fixovali mená hráčov aj preto, že v jednom klube strávili často celú kariéru. Veď vtedy sa v podstate takmer ani nedalo prestupovať z klubu do klubu. Ak ste zmenili pôsobisko tak počas vojenčiny ste narukovali do Dukly, prípadne vás výkonnosť posunula nižšie - do prvej národnej ligy."

Kedysi sa v hokeji netočili ani zďaleka také peniaze ako dnes. Bakoš s úsmevom dodáva: "Povrávalo sa, že za titul dostane každý žigulák. Boli to len fámy. V 86-tom som žiadne auto nemal. Chodieval buď pešo alebo električkou."

Finálová cesta za titulom

Prvý zápas: Košice - Jihlava 2:0 (2:0, 0:0, 0:0), góly: 11. Spodniak, 14. Belas.

Druhý zápas: Košice - Jihlava 4:2 (1:0, 2:0, 1:2), góly: 7. Belas, 29. Štefanovič, 24. Spodniak, 45. Liba - 50. Dolana, 58. Musil.

Tretí zápas: Jihlava - Košice 5:1 (2:0, 1:0, 2:1), góly: 2. Žák, 31. Řezníček, 50. Pašek, 58., 60. Šejba - 41. Vodila.

Štvrtý zápas: Jihlava - Košice 4:3 po samostatných nájazdoch (1:1, 0:1, 2:1, 0:0, 1:0), góly: 4. Vlk, 57. Řezníček, 58. Vlk, rozhodujúci nájazd premenil Čajka - 18. Liba, 24. Vodila, 57. Svitek.

Piaty zápas streda 21. marca 1986: Košice - Jihlava 4:3 po samostatných nájazdoch (2:2, 1:1, 0:0, 0:0, 1:0), góly: 9. Svitek, 13. Liba, 30. Vodila - 8. Válek, 15. Svoboda, 26. Ščerban.

Trestné strieľania

Prvá séria: Šejba 0:1, Liba 1:1, Slanina nepremenil, Válek nepremenil, Čajka nepremenil, Spodniak nepremenil.

Druhá séria: Pivoňka nepremenil, Božik nepremenil, Dolana nepremenil, Svitek 2:1, Žák 2:2, Štefanovič nepremenil.

Tretia séria: Svozil nepremenil, Žabka nepremenil, Vlk nepremenil, Belas 3:2, Benák nepremenil. Čas: 20 hodín, 32 minút a 20 sekúnd - hokejisti VSŽ Košice sú majstri ČSSR!

Autor: Sportnet

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.