Kuznecovová: Otec je už rád, že nie som cyklistka

Dcéra vynikajúceho cyklistického trénera Aleksandra Kuznecova a šesťnásobnej majsterky sveta Galiny Carevovej, sa nestala cyklistkou ako jej bratia Aleksej a Nikolaj (strieborný na OH 1996 v stíhačke družstiev). Rodená Petrohradčanka (otec tam celý život trénuje Lokomotiv) však žiari v tenise (víťazka US Open 2004 a Roland Garros 2009). Bola svetovou dvojkou a roku 2008 v Paríži stála dva zápasy od pozície na čele, ale v semifinále prehrala so Safinovou. Vlani od Wimbledonu pre zranenie kolena vynechala celý zvyšok sezóny.

Vyzeráte oddýchnutá a natešená pred osemfinále s Wozniackou, ktorú ste nečakane vyradili v Sydney v 45-stupňovej horúčave v troch setoch.

„A pri zemi bolo skoro 60! Tam však nemajú strechu, a tak sa hralo. Nemala som pred sezónou nijaké očakávania, žiadny tlak, a tak takéto úspechy povzbudia.“

Prvýkrát ste tam museli hrať kvalifikáciu a v jej finále vám prvý set zobrala Slovenka Čepelová (7:5). Čo si myslíte o jej perspektíve? Aký dojem vo vás nechala?

„Neberte to ako samochválu, ale potom som vyhrala dva sety 6:0, 6:2 a v niektorých mojich zápasoch je to skôr o mojej hlave ako o hre súpera. Keď prestanem robiť chyby a pridám úsilie, je to iné. Čepelová nehrala zle, ale môj tlak v 2. a 3. sete nevydržala. Ťažko vám dnes poviem, ako ďaleko to dotiahne.“

Vo vašej kariére to bolo veľakrát o vašej hlave. Prehrali ste zápasy, ktoré ste mali vyhrať. Okrem dvoch víťazstiev nad Serenou Williamsovou ste ju mali ešte štyrikrát na rakete. Boli ste jej často viac ako rovnocennou súperkou a napriek tomu máte dva grandslamové tituly, kým Serena 15. Nemyslíte si, že ste mohli vyhrať viac?

„Odpoviem vám, čo mi hovorí trénerka Larisa Savčenková. Buďme radi za to, čo nám bolo súdené. Mnohí by dali celý svet za to, aby mali aspoň dva. Musíme si vážiť, čo máme. Vôbec sa nemôžem na nič ponosovať. Dosiahla som skvelú životnú úroveň, mám sa výborne a koľko ľudí je na tom oveľa horšie. Nikdy sa nebudem sťažovať.“

Boli ste hrdou Petrohradčankou, vlani ste pol roka strávili v Moskve, ale žijete v Dubaji. Prečo?

„Obľúbila som si toto miesto, trikrát som tam bola vo finále, je to iba 4 hodiny letu od Moskvy a, navyše, začala som tam podnikať v jednej stavebnej spoločnosti.“

Váš otec chcel mať cyklistku. Jednu si vzal, vaši bratia jazdia, ale vy ste sa dali na tenis. Je už teraz spokojný?

„Sprvoti naozaj chcel mať cyklistku, ale on sám ma podporil v tenisovom rozhodnutí. Ba čo viac, keď vidím, čo sa deje v cyklistike, tak som šťastná v tenise.“

Akiste narážate na posledné dopingové udalosti a priznanie Lancea Armstronga. Videli ste jeho rozhovor v televízii?

„Samozrejme, pozrela som si ho. Som šokovaná, aj keď odo mňa by sa očakávalo, aby som bola informovanejšia a v tomto športe rozhľadenejšia, lebo v rodine máme cyklistiky plný dom. Je to strašné, ak takto podvádzal. Vieme, že viacetapové cestné preteky sú náročné, a nie všetci ich vydržia, ale čo všetko sa ešte dozvieme? Veď koľko mal Armstrong skúšok? Teraz nemôžem odpovedať ani za tenis a za nikoho, lebo s hrôzou zisťujeme, že ani skúšky nestačia. Neviem, nestrčím za nikoho ruku do ohňa. Môžem hovoriť len sama za seba. Mám odpor proti podvádzaniu a strašne ma škrelo, keď som šla po sezóne 2005 chorá na exhibíciu do belgického Charleroi, našli mi v liekoch proti chrípke malú dávku efedrínu, ktorý nebol mimo súťaže zakázaný, a belgický minister Eerdekens ma priamo v médiách obvinil. Bola som nahnevaná, lebo nikdy nepodvádzam a u nás v rodine sme zásadne proti tomu.“

Kedy vás naposledy testovali?

„Vlani pred Wimbledonom, odvtedy som nehrala.“

Mimo súťaže nemávate náhodné kontroly?

„Keď som klesla pod svetovú päťdesiatku, už som nemusela vyplňovať formulár pre ITF s údajmi o adresách, kde sa zdržiavam. Myslím, že po úspešnom začiatku roka sa vrátim medzi prvých 50 a k tým formulárom... Nikdy som s tým nemala problém.“

Váš otec trénoval 20 rokov v bývalom ZSSR. Vychoval šesť olympijských víťazov. Chcete povedať, že v bývalom sovietskom vrcholovom športovom systéme nezažil tlak na svoju osobu, aby sa stal súčasťou nejakého programu a prinášal samé medaily?

„Opakujem, že dráhová cyklistika je iná ako cestná. Môj otec neznášal žiadne tlaky a hnal zlých ľudí od seba ďaleko. Pre veľké ústa mal často problémy s funkcionármi. Napokon na to doplatila moja mama pred OH 1988. V Soule zaradili ženský šprint prvý raz do programu hier a ju vyradili z nominácie.“