Kráľ hlavičiek Strausz jubiluje

Svoju kanoniersku komnatu otvoril dokorán aj priznaním, že nejaké gény zdedil po otcovi, ktorý v roku 1947 po príchode z Mukačeva do metropoly východu hral za Lokomotívu a neskôr ako učiteľ vo Veľkých Kapušanoch bol aj trénerom.

KOŠICE. Rodák z Mukačeva hral najskôr za žiakov Žižku Košice, potom sa aj s rodičmi presťahoval do Veľkých Kapušian. A za čo prišiel do druholigových VSS? „To nie je tajomstvo! Za príchod do Košíc, ktoré považujem za svoje mesto, som dostal päťtisíc korún a módny kabát vtedajších rokov, zelený hubertus.“ A čo dostal v roku 1975 ako vychýrený kanonier pri prestupe do Prešova? „Oveľa viac, o tom škoda hovoriť, ale aj Tatranu sa môj prestup vyplatil.“

Krátko v drese vojakov

Mal iba 22 rokov, keď narukoval do slávnej Dukly, ale už predtým začal byť o jeho kanonádu veľký záujem. Prečo teda odohral v drese Pražanov len tri stretnutia? „Keď som bol v Dukle, chcel ma aj tréner Jaroslav Vejvoda, ktorý mi povedal: 'Honzíku, až podpíšeš, budeš hrať. Ak nie, pôjdeš do Tábora, alebo Komárna.' Vojakom som sa neupísal, hoci siedmi z ich kádra reprezentovali áčko Československa. Keď som končil vojenčinu v Komárne, vtedy ma lákali do pražskej Slavie a Teplíc, ale ja som sa za štvrtinovú sumu vrátil do Košíc, lebo srdce mi silne bilo a volalo vráť sa domov. V tomto meste som vyrastal od malička. Veď v 1947, keď sme sa presťahovali z Mukačeva, mal som päť rokov a sestra dva. Dlhé roky tu žijeme, do tajomstiev hry s loptou ma zaúčal známy otec futbalových detí pán Holler. Potom otca, ktorý nebol v strane, preložili učiť do Veľkých Kapušian, odkiaľ som sa po prestupe, s výnimkou vojenčiny, vrátil natrvalo domov do Košíc.“

Bol aj nebol kráľom?

„Ja som totiž bol jediným strelcom, ktorý od väčšiny kráľov nestrieľal jedenástky, a siete napínal len z hry. Penalty som netrénoval a neskúšal ani v príprave. Som však spokojný s tým, čo som dosiahol. Veď dať 115 gólov, a to všetky z hry, upútať piatimi hetrikmi, či byť šesťkrát najlepším strelcom hlavou, je tiež nezvyčajné kráľovstvo.“ To však zďaleka nebolo všetko. V roku 1965 reprezentoval ČSR v kvalifikácii MS proti Rumunsku v Bukurešti, v príprave dal za čs. celok v Jablonci sedem gólov, alebo v drese VSS proti účastníkovi mestskej súťaže Pivovaru už do prestávky 14, takže na II. polčas dostal od trénera Jačianskeho, ktorého zbožňoval, voľno, a tak by mohol pokračovať ďalej. Mrzí ho len to, že v ročníku 1970/71, keď VSS hrali výborne, titul im ušiel medzi prstami. Žiaľ, nevyšlo mu ani zahraničné angažmán. Či už za Schererom do Francúzska, lebo v roku 1969 zavreli hranice, alebo na zájazde v Kolumbii, kde im za prestup na 5 rokov ponúkali veľmi lákavé doláre. „Každý z nás rozmýšľal. Mal som malého syna, mladú ženu, a tak rodinné puto odolalo tvrdej mene.“ Na to všetko si zaspomína Janči zaiste aj teraz, veď 16. novembra oslávi 70. narodeniny ako jeden z najpopulárnejších košických futbalistov.