Utorok, 26. január, 2021Meniny má Tamara

K nedožitým osemdesiatinám Andreja Kvašňáka

(Autor: Róbert Berenhaut)
Sportnet|Publikované 18. máj 2016 o 22:00

Tí skôr narodení Košičania ho stále považujú za najlepšieho futbalistu všetkých čias, ktorý sa narodil v ich meste.

Napriek tomu, že vo veku 24 rokov prestúpil do Sparty Praha, čo mu dlho nevedeli odpustiť. V tých časoch takéto prestupy neboli samozrejmosťou, často k nim museli dať súhlas vysokí stranícki a štátni funkcionári.

Košickí fanúšikovia sa s jeho prestupom do tzv. vládneho klubu, ako nazývali pražskú Spartu, nakoniec zmierili.

Uvedomovali si, že v tých rokoch v asi 60-tisícových Košiciach by ho napriek jeho neobyčajnému futbalovému talentu nečakala taká závratná kariéra. Darmo, bolo to vtedy iba jedno z provinčných miest.

Keď však už v sparťanskom drese hral na vtedajšom štadióne VSS Košice a len čo sa jeho kopačka dotkla lopty, tak z tisícok hrdiel zaznel výkrik: „Judááááš!“

Ani tí mladší, ktorí ho nikdy nevideli hrať, ale poznajú dejiny nášho futbalu vedia, že ide o Andreja Kvašňáka.

Jedného z najlepších čs. futbalistov všetkých čias, ktorý by sa 19. mája dožil 80 rokov. Žiaľ, že si musíme pripomínať jeho nedožité jubileum.

Tento košický rodák zomrel na rakovinu pľúc 18. apríla 2007 v Prahe, ktorá sa mu po odchode z rodného mesta stala druhým domovom.

Býval pri štadióne

V Kvašňákovom živote je zaujímavé to, že býval iba niekoľko metrov od vtedy najznámejšieho futbalového štadióna na terajšej Watsonovej ulici. Nečudo, že už v predškolskom veku chodil na toto ihrisko, i keď rodičia túžili mať z neho huslistu!

Nakoniec, jeho objaviteľ Miki Bauer ho musel prehovárať, aby sa začal futbalu venovať pravidelne a svedomito, teda aby začal chodiť na tréningy a bez vážneho dôvodu ich nevynechával.

V roku 1956 zažíva premiéru v najvyššej čs. súťaži (hrá sa systémom jar-jeseň), ale nováčik Spartak Košice skončil na poslednom 12. mieste a s I. ligou sa lúči.

Kvašňák musí čakať takmer rok, než si opäť oblečie prvoligový dres, narukuje totiž do Dukly Pardubice (predtým Tankista) a súťaž sa už hrá opäť systémom jeseň-jar.

Vďaka rozšíreniu najvyššej súťaže sa do nej opäť dostávajú Košice, už pod názvom Jednota a Kvašňák nastupuje proti svojim rodákom.

Po vyzlečení z rovnošaty sa vracia domov, ale po dvoch rokoch už prestupuje do Sparty, ktorá ešte stále musí používať administratívne vnútený názov Spartak Sokolovo. Jednota vypadáva, Pražania sa len-len zachránia.

Roky slávy

V Prahe ho čakal raketový štart do reprezentácie. V máji 1960 už dostáva šancu priamo vo štvrťfinále premiérového ročníka Pohára európskych národov (PEN), predchodcu majstrovstiev Európy, v ktorom čs. mužstvo porazilo Rumunsko v Bukurešti 2:0.

O necelé štyri mesiace sa v Marseille podieľa na víťazstve nad domácim Francúzskom 2:0, čo znamenalo zisk bronzových medailí PEN. Pred sebou mal však svoj najväčší medzinárodný úspech – 2. miesto na svetovom šampionáte 1962 v Čile.

Nielen v Prahe, ale v celom Česku bol medzi priaznivcami Sparty – a tých mal tento veľkoklub najviac zo všetkých futbalových celkov – jednoznačnou jednotkou. Mnohí diváci chodili na štadióny, predovšetkým na Letnú, najmä kvôli nemu. Spočiatku šokoval svojich spoluhráčov, či už v Sparte, alebo v reprezentácii tým, že na ihrisku komunikoval nielen s nimi, ale aj so súpermi i rozhodcami! Vychádzal vždy z toho, že futbal sa má hrať predovšetkým pre divákov.

Miloval zaplnené hľadiská do posledného miesta, na trávnikoch chvíľami pôsobil ako klaun či komediálny herec, niekedy dokázal tak simulovať zranenie, že sa nechal vyniesť na nosidlách a z nich mával fanúšikom. Toto všetko však boli iba sprievodné momenty. Predovšetkým však hral a ako ofenzívny záložník aj dával góly.

Na ihrisku pôsobil akosi neohrabane a ťarbavo, ale keď dostal loptu alebo čakal prihrávku, tak dokázal šprintovať ako natrénovaný atlét. Nečudo, že po domácich stretnutiach často končil na rukách svojich priaznivcov. V kabíne pred stretnutím zvykol vyburcovať svojich spoluhráčov vetou: „Tak, chlapci, ideme bojovať, pretože svojim deťom musíte zarobiť na chlieb!“

Sparťan storočia!

Jeho bilancia úspechov je skutočne obdivuhodná. Už okrem spomenutých medailí zo svetového i európskeho šampionátu so Spartou získal dva majstrovské tituly (1965, 1967), Československý pohár 1964 (zhodou okolností Sparta vo finále zdolala VSS Košice 4:1), v I. čs. lige odohral 248 stretnutí a dal v nich 83 gólov, z toho za Spartu 67, Jednotu Košice 13 a Pardubice 3. Za reprezentačné mužstvo Československa odohral 48 oficiálnych súbojov a dal v nich 13 gólov. Škoda, že v ČSSR sa najlepší futbalisti roka začali vyhlasovať až od roku 1965.

Tak sa do jedenástky najlepších dostal „iba“ trikrát. Zaujímavé však je, že najlepšie umiestnenie v nej dosiahol v roku 1969 – 5. miesto, ale vtedy už bol hráčom belgického Rapidu Mechelen. Azda najcennejšie ocenenie, ktoré dostal je „Sparťan storočia“, teda ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu Sparty Praha v celom 20. storočí!

Pritom dres tohto najobľúbenejšieho českého klubu obliekala nejedna hviezda československého futbalu. Dostal však prednosť pred všetkými ďalšími hráčskymi osobnosťami.

Za Spartu odohral dohromady 433 stretnutí, z toho 202 prvoligových. Pomohol jej dvakrát sa dostať až do štvrťfinále PEM, raz ju vyradil Partizán Belehrad (ktorý potom až vo finále podľahol Realu Madrid), potom Real Madrid.

V roku 1964 sa podieľal na prvenstve Sparty v tých rokoch vo veľmi populárnej súťaži – v Stredoeurópskom pohári. V Prahe sa dodnes hovorí, že keď Kvašňák odišiel do Mechelenu tak návštevy na Letnej klesli v priemere o niekoľko tisíc divákov, konkrétne o tých, ktorí sa chodili pozerať ani nie tak na Spartu, ako na Kvašňáka.

Z futbalistu dispečer

Pred rokmi sme v Prahe boli svedkami jeho obľúbenosti medzi fanúšikmi. To už bolo v časoch, keď sa futbalu vôbec nevenoval a mal za sebou už aj „labutiu pieseň“, teda po návrate z Belgicka pôsobenie v nižších súťažiach, napr. vo Viktórii Žižkov, Turnove a Zličíne.

Holiči vychádzali zo svojich prevádzok a pozývali ho na bezplatné strihanie, čašníci pre zmenu na chutný obed, za ktorý nebude nič platiť. Stačilo sa mu ukázať na Václavskom námestí a v priľahlých uliciach centra mesta. Ešteže pri jeho výške mu mnohí obdivovatelia nedosiahli na jeho ramená, pretože od neustáleho potľapkávania by mu určite opuchli.

Koniec aktívnej hráčskej kariéry v tých časoch tzv. socialistického športovca – amatéra pre mnohých futbalistov znamenal nočnú moru. Nie všetci sa dokázali zaradiť do obyčajného občianskeho života, začať každý deň chodiť do zamestnania a pritom si výrazne znížiť životnú úroveň. Andrej Kvašňák s tým nemal žiadny problém.

Stal sa jedným z dispečerov Dopravného podniku hlavného mesta Prahy a deň čo deň ho bolo jednoduché nájsť na jeho pracovisku už o 7. hodine ráno. Samozrejme, futbalu zostal naďalej verný, ale už iba počas voľných víkendov a to na rôznych podujatiach internacionálov a veteránov.

Minimálne raz ročne prichádzal do rodných Košíc a nikdy neodmietol naše pozvanie hrať za novinárov na septembrových tradičných stretnutiach proti hercom.

Nečudo, že pri takýchto príležitostiach bolo v hľadisku Lokomotívy v Čermeli niekoľko tisíc divákov. Koľko všelijakých parádičiek a humorných situácií pre nich pripravil na trávniku!

Očitý svedok

Július Kánássy, dnes 82-ročný, bývalý vynikajúci futbalista Košíc, Pardubíc a Slovana Bratislava bol očitým svedkom prvých futbalových krokov neskôr velikána čs. futbalu. Na A. Kvašňáka spomína takto:

„Už v jeho začiatkoch na trávniku doslova vyžaroval z neho neobyčajný futbalový talent. Mal vynikajúce periférne videnie, veľmi dobre hlavičkoval, vždy vedel kam sa má postaviť. Okrem toho už vtedy dokázal byť nadmieru vtipný, jednoducho taká veselá kopa. Dnes by sme ho nazvali šoumenom v kopačkách. Škoda, že sa potom naše futbalové cesty rozdelili, ja som v roku 1957 odišiel na Tehelné pole, on narukoval do Pardubíc. Už v detstve dostal Kvašňák prezývku 'Fűles', teda 'ušatý', na ňom bolo všetko veľké: uši, nos i nohy. Ťažko však teraz povedať, ako by sa vyvíjala jeho kariéra, keby zostal verný svojmu rodnému mestu. Som presvedčený, že by nebola taká úspešná, rozhodne by nedostal v reprezentácii toľko príležitostí. Veď celé desaťročie sa nestalo, aby nebol nominovaný na medzištátne stretnutia a svoje pôsobenie v mužstve ČSSR ukončil až v roku 1970 na svojich druhých majstrovstvách sveta v Mexiku. Keď sa ma v roku 2003 pri príležitosti 100. výročia zrodu organizovaného futbalu v Košiciach pýtali na najlepšiu košickú jedenástku všetkých čias, tak som bez uvažovania do nej zaradil 'Fűlesa', teda Andreja Kvašňáka...“

Autor: Sportnet

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.