Piatok, 14. mája, 2021Meniny má Bonifác

Keby veštba nezradila Labuna

Sportnet|9. máj 2006 o 00:00

Košice Rodák z Rokytova vyrastal v sninskej liahni. Spolu s Diňom to dotiahli naďalej. "Nikdy spolu sme však v jednom mužstve nehrali. Som totiž o

dva roky starší, takže kým sa Paľo dostal do áčka, už som bol v Prešove. Stretli sme sa ešte v banskobystrickej Dukle, ibaže on prichádzal a ja som sa vracal z vojenčiny do Prešova. Ani v Humennom sme si spolu nezahrali. Už sa nedalo..." (Z pripravovanej futbalovej knihy "Straty a nálezy " z časti venovanej Miroslavovi Labunovi.)

Talentovaného obrancu boli ochotní voziť domov až z Popradu šesťstotrojkou, ale cesta spod Vihorlatu ho zaviedla do lákavejšieho prešovského Tatrana. Nie za veľa, ale za normu vtedajších čias 12 tisíc korún a predseda šarišského klubu Ján Dančo si mohol mädliť ruky, veď takéto talenty, akým bol Miro, sa ani v druhej polovici sedemdesiatych rokov nerodili každý deň. Medzi zelenobielych prišiel v lete v sedemdesiatom deviatom po ich zostupe z najvyššej súťaže. Dostal sa do rúk trénera Michala Baránka, s ktorým za rok vybojovali I. ligu... "Na vrcholnej scéne ma trénovali napríklad ešte Štefan Hojsík, Ján Zachar, na vojenčine v Banskej Bystrici Jozef Adamec, po návrate do Prešova Valér Švec, Jozef Jarabinský, Justín Javorek, Peter Majer a Juraj Mihalčin. Prišiel Albert Rusnák, začal formovať nové mužstvo. Nemal som ešte 28 rokov, ale zrejme som bol pristarý, prestal so mnou rátať. Hneď sa ohlásili Trnava i Banská Bystrica, mňa však z konkurenčných dôvodov preradili do béčka a počas jesene uvoľnili do Chemlonu Humenné." Na prešovské ligové roky má dodnes krásne spomienky. Hoci sa v kolektíve vystriedalo veľa hráčov, on patril vždy medzi oporné stĺpy. Nakoniec, kto odohral v zelenobielych farbách 270 ligových zápasov, musel byť váženým hráčom. Počas kariéry hral v jednom tíme s takými výbornými hráčmi, akými boli Bubenko, Komanický, Vytykač, Kunzo, Oboril, Vlado Rusnák, Vlado Gombár, Cepo, Biroš, Prusák, Juraško, Milan Nemec, Kocian, Brezík, Brezina, Štefan Tóth, Matta, Tomčák, Šajánek a ďalší. A nielen to. Viac-menej jedno desaťročie hral proti celej domácej špičke, takže ani neprekvapilo, že Humennému pomohol vybojovať postup do I. ligy, na konto si pripísal ďalších 20 ligových štartov, a hoci to už bolo v slovenskej lige, hranicu 300 zápasov mal na dosah rúk. Bol tvrdý, ako žula, pri Oborilovi v Prešove získal ďalšie majstrovské ostrohy, z jeho dôrazu, ktorý bol v rámci noriem, mali obavy viacerí ligisti. Dokonca mnohí tvrdili, že je s Libom najtvrdším hráčom medzi elitou, ale zdá sa, že mnohí ho z takéhoto pohľadu neodhadli správne. Jedno je však isté, že nebál sa žiadneho osobného súboja, na trávniku sa mu darilo. Až do osudnej stredy 10. augusta 1994. To ako hosť z Humenného nastupoval v drese Vranova na treťoligový duel pod Tatrami proti Svitu. So svojimi takmer 190 centimetrami pripomínal výkonom svietiaci maják zadných radov. Po jednej z nešťastných zrážok, presnejšie snahe odvrátiť vysokú letiacu sviecu pred súperom do bezpečia, sa zrútil. V tej chvíli nikto na štadióne Chemosvitu netušil, že je svedkom jednej zo športových tragédií. Že obranca, ktorého odnášajú bezvládneho na nosidlách, na konci svojej bohatej kariéry musí zaplatiť krutú daň z nezvyčajnej lásky k futbalu. Ten prekliaty osud! Keby bol tušil, čo sa stane, bol by to jediný deň v živote, kedy by láske dal aspoň na tých 90 minút košom. Dnes už nie je tajomstvom, čo všetko Mira postihlo, aké v jeho prípade napísal futbal dva rozdielne životné kapitoly. Pochopiteľne, prežíval krušné a bezradné chvíle, klobúk však dolu predtým ako sa sám prekonal a vyrovnal s nežičlivým osudom. Rád sa stretne so starými známymi, najmä s predsedom Oblastného futbalového zväzu v Humennom Jozefom Styrančákom, vari najvernejším pomocníkom. Nie tak dávno ho navštívil s predsedom VsFZ Jozefom Krišom, čo ho tiež veľmi potešilo, pretože to bolo v predvečer jeho 45. narodenín, ktoré oslávil 28. apríla. Všetkých, čo sa u neho zastavia, víta na vozíku, ktorý nahradil vrelo milovanú loptu, dres a kopačky. Chlapsky znáša nevďačný údel, čo dokumentuje aj tým, že v jeho prípade je na prvom mieste futbal. Rád si zaspomína na najkrajšie časy, čo na trávnikoch zažil, a sám ich okorení aj veselými príhodami. Bolo ich neúrekom. Po jednej prehre pozval partajný šéf okresu Michal Parada na koberec hráčov Tatrana a dopoval ich slovami: "Vy musite idti jak tanky!" Mira hreje a motivuje aspoň to, že syn Tomáš, ktorý bol dorasteneckým reprezentantom, obliekol ligový dres 1. FC, mal angažmán v Belgicku, hrá I. ligu v Púchove, takže už teraz ho môže hriať aspoň to, že má kto poniesť rodinnú fut

Súvisiace články