Nedeľa, 7. marec, 2021Meniny má Tomáš

Na Orave je legenda. Aj po osemdesiatke len výnimočne vynechá zápas

Martin Gábor|Publikované 19. jan 2021 o 10:00

Keď v Rabči spomeniete meno Jozefa Havlíčka, okamžite si ho ľudia spoja s futbalom.

RABČA. Jeho meno poznajú futbaloví fanúšikovia na celej Orave. Paradoxne preto vyznieva, že nepochádza z Oravy. Narodil sa a mladosť prežil na Horehroní.

„Začínal som s futbalom v rodnej Podbrezovej. Cez žiacke kategórie som sa dostal až do dorastu, ale potom som odišiel študovať do Banskej Bystrice na vysokú školu,“ rozhovorí sa Jozef Havlíček.

Vyštudoval učiteľstvo zemepisu a dejepisu: „Chcel som študovať telesnú výchovu. Vtedy sa to však v Banskej Bystrici nedalo a tak som si vybral zemepis a dejepis. Po konci vysokej školy som dostal z odboru školstva umiestenku do Rabče. Lepšie miesta sa dávali dievčatám, lebo my chlapci sme vedeli, že pôjdeme na vojnu. Do Rabče som síce nechcel ísť, no nakoniec som sa tam vybral, s tým, že neskôr požiadam o iné miesto.“

Brankár odhadzoval zo šestnástky kamene

Písal sa rok 1960 a Havlíček vydržal v Rabči len dva mesiace: „Prišiel som v septembri a v novembri som už odišiel na vojnu do Strašíc a do Rakovníka, v dnešnej Českej republike.“

Keď sa o dva roky vrátil, už Rabču nikdy neopustil. Mohla za to práca, ale aj frajerka, neskôr manželka Anna, a samozrejme, futbal.

Mužstvo Sokola Rabča v sezóne 1964/65 (Zdroj: Vladimír Briš)

Prakticky ihneď po návrate z vojny sa stal hrajúcim trénerom vtedajšieho TJ Sokol Rabča: „Začal som učiť aj telesnú výchovu, keďže v škole bola len jedna telocvikárka a tá učila najmä dievčatá. Futbal sa v tom čase v Rabči len rozbiehal. Veď klub založili v roku 1952. Navyše, aj my sme vtedy mali problémy s ihriskom. Pamätám si, že keď brankár nemal čo robiť počas zápasu odhadzoval kamene zo šestnástky, ktoré tam naplavila neďaleká rieka. Ja som hrával a pritom trénoval deti.“

Bývalý záložník síce veľa gólov nedával, no zaloví v pamäti a spomenie jeden nezabudnuteľný kúsok: „Už si nepamätám, proti komu to bolo. Bývalý tajomník klubu Paľo Šurin na mňa z tribúny zakričal, nech strieľam. Bolo to síce nejakých 30 metrov od bránky, no lopta mi dobre sadla a skončila v šibenici,“ vraví bývalý hráč s obľúbeným číslom deväť.

Za aktívnou kariérou dal bodku v júli 1973 ako 34-ročný: „Na oslavy 25. výročia založenia TJ Oravan Rabča sme pozvali Dynamo Dolný Kubín. V tíme súpera nastúpil aj bývalý československý reprezentant Jozef Galis, či rodený Rabčan – Jozef Sučák. Prehrali sme vtedy 1:7, ale bola to krásna bodka za mojou kariérou.“

S klubom sa však nerozlúčil, naďalej bol tréner, neskôr aj predseda. „Bola to dennodenná robota. Všetko sa vtedy vypisovalo ručne, nie elektronicky ako teraz. Predsedu klubu som robil asi 30 rokov. Bola to náročná robota, ale veľmi ma to bavilo. Mal som šťastie, že manželka mi to tolerovala a podporovala ma.“

Kopačky požičal zo školského kabinetu

Havlíček po chvíli vytiahne z talóna ďalšiu historku, tentoraz z trénerských čias: „So žiakmi sme hrali v Zákamennom. Na zápasy sa cestovalo klasickým autobusovým spojom. Po zápase sme zistili, že najbližší spoj príde až o dve hodiny. Tak sme sa vybrali domov pešo. Autobus nás dobehol až v Lokci.“

Žiaci, majstri okresu z roku 1986 (Zdroj: Vladimír Briš)

Starať sa o chod klubu bolo kedysi oveľa náročnejšie, než v súčasnosti, myslí si dlhoročný funkcionár.

„Ako som spomínal, najhoršie bolo vypisovanie papierov. A tiež to, že futbal sa hral najmä cez víkendy. Výchova detí tak bola často najmä na mojej manželke. Samozrejme, často sme mali problémy aj s dresmi či kopačkami. Našťastie, ako telocvikár som mal kľúče od kabinetu a neraz som hráčom požičal staré plátenne kopačky, aby mali v čom hrať,“ spomína čiperný dôchodca.

„Dnes je už vybavenie klubu aj vďaka podpore obce na oveľa lepšej úrovni,“ dodáva.

(Zdroj: Vladimír Briš)

Zaujímavosťou je, že Jozef Havlíček si robí zápisky z každej sezóny rabčianskeho futbalu a aj v 81 rokoch vynechá zápas len výnimočne: „Je to tak. Aj ďalšie generácie by mali vedieť kto, kedy, a ako reprezentoval našu obec. Na internete sú síce výsledky, no nie každý vie internet používať. Na papieri si to dokáže prečítať každý. Moje kompetencie v klube už nie sú také veľké ako kedysi, no stále som hlásateľ klubu. Robí mi to radosť, aj keď deti už nemajú taký záujem o futbal ako v minulosti,“ dodáva na záver muž, ktorý sa oddal futbalu.