Jaroslav Koribanič: Záľuba nie je bláznovstvo, ale láska

„Ako by ste charakterizovali človeka, ktorý sa viac ako 60 rokov venuje futbalu,“ pýtame sa spriama Jaroslava Koribaniča. „Je to záľuba na celý život, tak ako rybárčenie, poľovníctvo, turistika, zbieranie motýľov alebo známok,“ odpovie logicky a šibalsky žmurkne čerstvý sedemdesiatnik zo Stakčína.

Ako sa to pobláznenie futbalom začalo?

„Ako všade inde, na školskom dvore s malou loptou, potom za dedinou na lúke už s väčšou, ale stále ešte z gumy. Keď sme trochu podrástli, hlásili sme sa za zberačov lôpt na majstrovských zápasoch dospelých. To bol môj a mojich rovesníkov prvý dotyk s naozajstnou fízovanou, šnurovanou futbalkou.“

V Stakčíne sa hrá futbal už takmer sto rokov. Stakčínske deti mali vzory takpovediac za humnami.

„Už pred vojnou hrali Stakčínčania majstrovský futbal, hráči mali trénera, chodili na tréningy. Aj môj otec, vtedy roľník a majiteľ malej pekárne a obchodu, hrával futbal. Vzor sme teda mali aj doma, ale otec nás usmernil: Najprv si porobte robotu na poli, domáce práce, nanoste vodu, nachystajte drevo, nakŕmte dobytok, hydinu, pripravte sa do školy a potom si behajte za loptou, koľko len chcete.“

Hre sa možno priučiť odpozorovaním, ale niet nad radu skúseného človeka...

„Tak je. Našimi prvými radcami boli učitelia Rjabec, Vataščin, ale najmä Michal Skala, ktorý v obci učiteľoval prakticky celý život. On nás priviedol do žiackeho, neskôr do dorasteneckého družstva. Boli sme silná povojnová generácia mladých futbalistov (Hrehovci, Pyteľovci, Čornaničovci a iní), ktorí v ročníku 1960/61 vybojovali skôr ako dospelí postup do krajských majstrovstiev.“

Silná generácia znamená aj početná?

„Práve to! V nejednom dome vyrastali aj traja – štyria futbalisti, konkurencia bola veľká, nebolo ľahké presadiť sa nielen futbalovo. Počas nedeľných dopoludní sme brigádovali napríklad na oplotení ihriska, kopali sme jamy, betónovali stĺpiky, naťahovali pletivo a robili aj iné práce. Kto sa najviac pričinil, dostal hodinky značky Pobeda. Ja som ich potom hrdo nosil ešte dlhé roky.“

Z dorastu je už blízko do mužstva dospelých.

„Ako 17-ročných nás už vedno s Čornaničovcami a Milanom Pyteľom preradili do áčka. V roku 1963 Stakčín aj s nami v zostave postúpil do krajských majstrovstiev. My sme narukovali na vojenčinu, takže hrali už bez nás.“