Piatok, 5. marec, 2021Meniny má Fridrich

Hrbatý prvý ratoval zraneného Kiefera

Dominik Hrbatý. (Autor: FOTO – ČTK/AP)
Sportnet|Publikované 8. jan 2009 o 22:30

Cibulková a Hrbatý zhodne tvrdia: Toto sú chvíle, pre ktoré človek žije. Dnes o 10.00 SEČ nastúpia vo finále proti ruskej súrodeneckej dvojici Maratovi a Dinare Safinovcom.

PERTH. Zadosťučinenie, povzbudenie, radosť, hrdosť, naplnenie. Asi takéto pocity prežívajú športovci, keď zúročia drinu v príprave a dosiahnu pekné výsledky. Koľkokrát dostávajú víťazi otázky, aby opísali, čo prežívajú a koľkokrát ťažko hľadajú slová, lebo jedno nestačí. Nech si hovorí o tenisovom Hopmanovom pohári kto chce, čo chce, je to po Davis Cupe a Fed Cupe tretie najprestížnejšie tímové podujatie ITF.

A keď na ňom hrajú vo finále vašu hymnu, sleduje vás vyše 8000 ľudí v hale a milióny v televízoroch, urobíte im radosť a vypočujete si potlesk, pozdravy a uznanie, to sú šťastné chvíle, pre ktoré sa oplatí športovať. O toto musí ísť a s týmto sa stotožnili aj naši novopečení finalisti 21. ročníka Dominika Cibulková a Dominik Hrbatý.

Hrbatý: Je to míľnik

„Nikdy som tu nebola, veľmi som túžila hrať v Hopmanovom pohári za Slovensko a po boku Dominika je to veľká česť. Neprehrala som ani zápas, veľa som sa naučila, sme blízko k trofeji, čo viac si môžem želať?“ povedala Cibulková.

„Je to ďalší míľnik mojej kariéry. Dostať sa druhýkrát do finále Hopmanovho pohára, kam chodí veľa dobrých hráčov, je veľký úspech. Navyše, po sezóne, v ktorej som mal malú dušičku, nevedel som, či ešte budem hrať, či ruka vydrží, či budem schopný všetko dobehnúť a vyrovnať sa svetovému tenisu, keď som sa trápil nielen so súpermi, ale aj so zdravím. Je to nádherný pocit a hádam aj príklad iným športovcom, že je to všetko sila vôle,“ dodal 31-ročný Dominik, ktorý hráva za Slovensko dvakrát lepšie než na individuálnych turnajoch.

V Perthe chodil spávať po tretej, bojoval do poslednej kvapky potu, nastúpil včera ráno s doráňaným telom, zníženou odolnosťou aj nachladnutý a môžete si byť istí, že vo finále nechá na dvorci znovu všetko.

Prvá pomoc

Bol prvý pri Kieferovi, keď si Nemec podvrtol členok a podával mu pomoc: „Z praxe viem, že vtedy rozhodujú prvé dve minúty. Sám som mal dvakrát podvrt〜nutý členok, ktorý treba ihneď dať do ľadu, zmierniť opuchnutie a následky. Je mi Kiefera ľúto, lebo po tvrdej príprave a sľubnej forme si ohrozil austrálske leto.“ Kieferovo zranenie v nemocnici kvalifikovali ako ľahšie a na Australian Open môže hrať.

Príkladom môže byť trebárs aj James Blake, ktorý mal v 13 rokoch silnú skoliózu, nosil 18 hodín denne korzet po tri roky, potom v sezóne 2004 narazil v Ríme do stojana na sieti a zlomil si krčný stavec, na čas ochrnul a čiastočne stratil zrak a sluch. O dva mesiace neskôr mu zomrel otec, a predsa sa nevzdal a dnes je 10. na svete.

Toto sú príbehy a príklady života, ktoré by mali tréneri rozprávať zverencom, keď strácajú motiváciu, skromnosť v správaní a frflú na tvrdých tréningoch.

Diskusia

Diskusiu k článku si môžete prečítať na sport.sme.sk

Súvisiace články