Ľudia vyžarujú k hráčom nezlomnú dôveru a tí na vlne tohto zdravého dopingu posúvajú hranice vlastných možností.
BRATISLAVA. Otázka, či sa v celej histórii slovenského športu vyskytli podobné výjazdy fanúšikov do vzdialenejšieho mesta, či dokonca do iného štátu, zapotila aj novinára-seniora Jozefa Kšiňana, ktorý je špecialistom na štatistiky.
Nedokázal nájsť paralelu s výkonmi fanúšikov hokejového Slovana, ktorí sa v Prahe prezentovali vysoko nad desaťtisícovou početnosťou. V 02 aréne pri triumfe svojho tímu 4:3 nad pražským Levom.
„Nemyslím, že ani v časoch veľkých futbalových derby Slovan – Trnava by sa v 40-tisícovom hľadisku Slovana zišla taká sila hosťujúcich fanúšikov. Limitovali to dopravné kapacity, no najmä fanúšikovia pôsobili navonok anonymne, neidentifikovali sa dresmi, šálmi či čiapkami, na ktorej strane stoja. V minulosti u nás všeobecne nebolo zvykom masovo cestovať na štadióny súperov,“ dodáva Kšiňan.
Pätnásťtisíc za federálu
V roku 1990 tesne po páde železnej opory vyrážali z bývalého Československa na zápasy majstrovstiev sveta v Taliansku kolóny autobusov na skupinovú fázu do Florencie.
Televízni komentátori nadšene oznamovali, že toľko československých vlajok v zahraničí nikdy nevideli. Knižné pamätnice počty našich fanúšikov neuvádzajú.
„Bolo to fiftyfifty. Aj v prvom zápase s Amerikou a potom s Rakúskom,“ tvrdí účastník šampionátu v Taliansku Ľubomír Moravčík.
„Je to môj subjektívny pocit, ale športovci to vedia odhadnúť veľmi citlivo. Zhodli sme sa na tom aj s českými spoluhráčmi.“
V Florencii bolo na zápase Československo – USA 33 266 divákov, na ďalšom s Rakúskom až 38 962. Aj podľa niektorých turistov pamätníkov povzbudzovalo československý tím vyše pätnásťtisíc ľudí z domoviny.
V histórii samostatného Slovenska stavali fanúšikov na nohy najmä hokejoví reprezentanti. Na štadiónoch pri finále MS v Petrohrade 2000, Göteborgu 2002 či vlani v Helsinkách ich bolo od troch do päťtisíc, no na námestiach vítali medalistov tradične státisíce ľudí.
Čarovné Vítkovice
Najmasovejší exodus hokejových fanúšikov do zahraničia sa udial v roku 2004. Viacerí slovenskí reprezentanti spomínajú na horúcu a srdečnú atmosféru ako neprekonateľnú.
Vo vítkovickej ČEZ aréne na zápase Slovensko – USA 3:3 hrmelo Slovenskóóó z hrdiel osemtisíc divákov. Kapacita arény bola 8310 miest.
Pred halou si na kapotách starých škodoviek so značkami kysuckých okresov krájali klobásky fanúšikovia, ktorí sa zo skromnejších podmienok dostali na hokej do zahraničia zväčša prvýkrát v živote. Najmä vďaka blízkosti dejiska MS.
Kto by vtedy povedal, že do arény finálovej fázy v pražskej Sazka aréne (tak sa vtedy volala O2), kde Slovensko s mnohými hviezdami NHL (Chára, Šatan, Stumpel, Gáborík, Marián Hossa, Demitra) prehralo s USA po samostatných nájazdoch, raz príde skoro desaťtisíc slovenských fanúšikov. Stalo sa tak o deväť rokov zásluhou veľkej jazdy Slovana v Kontinentálnej lige.
Kukumberg zažil oboje
Útočník Slovana Roman Kukumberg reprezentoval aj na šampionáte 2004 pod trénerom Františkom Hossom.
„Atmosféra v Ostrave bola úžasná a svojím spôsobom už neopakovateľná. Lenže reprezentačný tím bol vtedy zložený zo špičkových hráčov NHL, ktorí už zažili aj iné veci v dvadsaťtisícových arénach v NHL. Slovenský kolorit v hľadisku bol pre nich nepochybne príjemný, no nedá sa povedať, že by priamo z neho čerpali sily, “ porovnáva Kukumberg.
Slovan je podľa neho odlišný príbeh. Tím rastie za pochodu, formujú ho skúsenosti z ťažkých zápasov a najmä spoločné dýchanie s fanúšikmi.
„Keby mi niekto pred sezónou povedal, že trikrát za sebou porazíme pražského Leva a aj koncom januára budeme reálne nad čiarou postupu do play off, ťažko by som mu uveril. Naša sila rastie s diváckou dôverou. Z nej pramení naša zodpovednosť pri každom striedaní. Keď sme pri záverečnom tlaku Leva cítili divácku podporu, všimol som si aj, že to deptá súpera.“
30.03.2024
