Čo robíte v bežný pracovný deň ráno o pol piatej? Spíte? Vstávate do práce? Chystáte deti do školy? Alebo ponocujete pri sledovaní majstrovstiev sveta vo futbale? 

Zdeno Chára má o tomto čase obuté tenisky a absolvuje 10-kilometrový beh. 

Podobných jedenásť kilometrov si dá ráno aj o deň neskôr, iný deň zase zopár kilometrov pláva a hodiny strávi na horskom bicykli. 

Aj keď má už dlho po hokejovej kariére, stále sa udržuje vo vynikajúcej fyzickej kondícii. V priebehu roka absolvuje niekoľko bežeckých a triatlonových pretekov. 

VIDEO: Po skončení kariéry bolo pre mňa dôležité mať režim

„Pohyb, výdaj energie a tréning je pre mňa absolútne nevyhnutný. Potrebujem robiť niečo fyzicky náročné. Potrebujem to pre svoje mentálne zdravie," hovorí okrem iného v úlohe motivačného spíkra na biznisovej konferencii spoločnosti Orange.

Z dvoch rozhovorov a hodinového materiálu vyberáme zopár zaujímavých Chárových myšlienok a citátov. 

„Hokej bol pre mňa obrovská láska. Som rád, že som vydržal."

Zdeno Chára vyrastal na zápasníckej žinenke, s hokejom začínal neskôr ako rovesníci. 

Bol vysoký, na korčuliach spočiatku nemotorný, výstroj mu nesedel. Pre výšku, ktorou vyčnieval nad ostatnými, ho nevzali do juniorského tímu Dukly Trenčín.

Trénoval ho otec v domácich podmienkach, na zimák sa chodil učiť korčuľovať v noci potajme. Keď prišiel do Prahy, kde mal naštartovať prvý zahraničný angažmán, posielali ho do basketbalovej haly. 

Takto vyzeral začiatok jeho kariéry. 

„Hokej som mal rád od prvého momentu, bola to pre mňa obrovská láska. Keď som vstúpil na zimný štadión, videl ľad a cítil jeho vôňu, chcel som hrať. 

Ako dieťa som sa ho jednoducho nechcel vzdať a myslím si, že žiadne dieťa sa nechce vzdať toho, čo má naozaj rado.

A tým, že mi mnohí hovorili, že by som nemal, alebo že na to nie som vhodný, stále som hľadal cestu, ako sa nevzdať a pokračovať ďalej. Som veľmi rád, že som vydržal, že som sa tohto športu nevzdal."

Chára napokon odohral v NHL 24 sezón, vyhral Stanleyho pohár aj Norrisovu trofej pre najlepšieho obrancu. 

V zámorskej profilige nastúpil na 1680 zápasov, najviac zo všetkých bekov v histórii. Počas nich nazbieral 680 bodov za 209 a 471 asistencií. 

V máji 2025 ho uviedli so Siene slávy IIHF, v auguste do Siene slávy slovenského hokeja a v novembri do Hokejovej siene slávy v Toronte. 

VIDEO: Emócie zo Stanleyho pohára nikdy nezostárnu

V januári 2026 klub Boston Bruins vyradil jeho číslo 33 pod strechu arény TD Garden. 

„Na prvom mieste je skromnosť a potom pevná vôľa."

Hoci bol Chára na začiatku svojej kariéry v zámorí vnímaný ako bitkár a drsný chlap, mimo ľadu bol vždy skromný. 

„Vždy som veril, že človek si nemá namýšľať, nemá sa hrať na niekoho iného. Mal by vedieť správne komunikovať, byť slušný a pokorný," hovorí. 

V živote sa riadi pravidlami, ktoré dnes učí aj svoje tri deti: pozdraviť, poprosiť a poďakovať.

Ak by sme hľadali druhú vec, ktorá Cháru najviac vystihuje, tak je to pevná vôľa. Bez nej by nedosiahol na najväčšie hokejové aj životné úspechy. 

„Mal som to v sebe odmalička. Určite ju vo mne formovali rodičia, najmä otec, ale zároveň to bolo niečo, čo som v sebe vždy mal. Nachádzal som uspokojenie v tom, že som tvrdo trénoval a nevzdával sa.

Dokonca aj bolesť a únava ma určitým spôsobom napĺňali. Vedel som, že robím niečo, čo je súčasťou procesu. Veril som, že raz príde úspech. Stále som si opakoval, že sa nesmiem vzdať. Len vydržať, vydržať a vydržať."

Vraví, že má rád, keď je na seba prísny. Práve vtedy si dáva najväčšiu šancu na úspech. 

„Aj ja som mal obdobia, keď som presne nevedel, ktorou cestou sa vydať."

Hokejoví fanúšikovia si budú Cháru pamätať najmä pre jeho veľké množstvo úspechov, lenže jeho kariéru od začiatku sprevádzali aj obdobia, keď to vždy nešlo podľa predstáv. 

„To sú práve momenty, z ktorých sa človek najviac učí," vraví. 

V rozhovore si spomenul svoje tínedžerské časy, počas ktorých veľakrát prišli ťažšie chvíle.

„Aj ja som mal obdobia, keď som presne nevedel, ktorou cestou sa vydať. Prežíval som obdobie, keď hormóny pracujú, chcete skúšať rôzne veci a neviete, či sú dobré alebo zlé.

Chodili sme na diskotéky, vyskúšali sme alkohol a podobne. To k tomu patrí. Aj ja som si tým prešiel.

Chcel som prežiť svoje detstvo a pamätať si ho. Chcel som byť tínedžer, zažiť zábavu a mať na čo spomínať.

Popri tom všetkom však môžem úprimne povedať, že som nikdy nevynechal tréning. Mohol som prísť o jednej ráno z diskotéky, ale o šiestej som už bol hore a šiel som trénovať. V tomto som bol naozaj veľmi prísny. Vedel som, že ďalší krok bude bolieť," dodáva. 

„Nikdy som sa necítil komfortne v pozícii človeka, ktorý je niekde vzadu a len nasleduje ostatných."

Bývalý hokejista, člen hokejovej siene slávy a trojnásobný víťaz Stanleyho pohára Mark Recchi prednedávnom uviedol, že Chára bol jeden zo štyroch najväčších lídrov, s ktorými v NHL hral. 

Chára viedol Boston Bruins 14 rokov ako kapitán. V hráčskej šatni nastavil kultúru, ktorá trvá dodnes. 

„Keď som prišiel do Severnej Ameriky, nikdy som sa necítil komfortne v pozícii človeka, ktorý je niekde vzadu a len nasleduje ostatných.

Vždy som chcel ísť príkladom. Chcel som byť prvý na tréningu, prvý pri cvičení, chcel som nastupovať v prvej formácii. Mal som to jednoducho v sebe. Pre mňa bolo vždy dôležité byť príkladom a nebál som sa tejto zodpovednosti," hovorí. 

„Samozrejme, robil som aj chyby. To však patrí k líderstvu. Nie vždy sa rozhodnete správne, ale idete ďalej. Tak sa človek učí. Chyby prídu a netreba sa ich báť. Práve ony nás posúvajú dopredu. Iná cesta asi ani neexistuje."

Veľký vplyv na to, že sa z neho stal líder, mala jeho mladosť, počas ktorej bol často odpisovaný a odsúvaný bokom.

„Často som zostával sám. Dochádzal som do iných miest, do iných tímov a mal som veľa času premýšľať nad sebou. Práve v tých ťažších obdobiach som si vytváral vlastný charakter a postupne aj hrubšiu kožu."

Ktoré športové osobnosti formovali Cháru? 

„Pre mňa mal najväčší vplyv v detstve Michael Jordan a éra basketbalistov Chicago Bulls. Sledoval som tie zápasy aj v noci, žil som tým. Vidieť jeho prístup a to, ako ťahal celý tím, bolo výnimočné. 

Neskôr to bol cyklista Lance Armstrong, ktorý mal v sebe obrovskú dominanciu a mentalitu víťaza. 

V NHL som obdivoval Nicklasa Lidströma. Bol to tichý, ale extrémne efektívny líder, ktorý mal obrovský vplyv na tím. A, samozrejme, musím spomenúť Patricea Bergerona, s ktorým som hral najdlhšie. Je to výnimočný človek aj hráč. Od každého som si niečo zobral."

„Život po kariére je veľmi osamelé obdobie."

Chára ukončil hráčsku kariéru v roku 2022 ako 45-ročný. Hoci neodložil tréningový režim, len vymenil korčule za bežecké tenisky, priznáva, že to bola v jeho živote veľká zmena. 

„Celý život máte nastavený stereotyp. Klub a organizácia vám rozdelia deň prakticky na hodiny. Každý deň, týždeň aj mesiac máte presný harmonogram.

A potom sa to zrazu skončí.

Ocitáte sa na ostrove. Chcete sa niekam zaradiť, niečo začať, niečo budovať, ale neviete, kde začať ani na koho sa obrátiť. Je to veľmi osamelé obdobie, keď sa človek hľadá.

Chcete doma pomáhať so všetkým, ale manželka vám povie, že rodina fungovala aj bez vás, že je všetko v poriadku a máte si robiť svoje veci. Zrazu zistíte, že chcete niečo robiť, ale neviete čo," vraví. 

Chárovi pomohlo, že si opäť našiel aktivity, ktorými si zaplnil kalendár.

„Naplánujem si celý týždeň a vždy deň vopred si pripravím program na ďalší deň. Snažím sa byť zodpovedný voči sebe aj voči ostatným. Chcem mať všetko splnené, byť pripravený a prísť načas.

Je to sebadisciplína, návyk a určitý stereotyp. A ja to mám veľmi rád. Vstávam o štvrtej ráno a chodím spať okolo ôsmej večer. Je to jednoducho môj rituál."

Okrem športu má aj pracovné povinnosti. Vlani sa vrátil do klubu Boston Bruins, kde pôsobí ako poradca a mentor pre hokejové operácie.

VIDEO: V Bostone Bruins pôsobím ako hokejový mentor a poradca

Z tejto pozície sa snaží odovzdávať svoje skúsenosti vedeniu tímu aj hráčom. 

„V určitých momentoch bolesť dokonca vyhľadávam."

Chára, a to povedia aj jeho blízki či bývalí spoluhráči, má rád drinu a tvrdý tréning. 

Od konca hokejovej kariéry zabehol jedenásť maratónov, päťkrát sa zúčastnil na triatlonových pretekov Ironman. 

„Chcel som sám seba otestovať a dostať sa opäť do nepohodlia. Ten šport má strašne veľa spoločného s tým, čo som robil celý život.

A ja už nedokážem robiť malé veci. Nechcem znižovať hodnotu polmaratónov alebo desaťkilometrových behov, všetko je to krásne. Ale ja potrebujem v tom byť desať hodín. Potrebujem sa úplne vyžmýkať, fyzicky sa zničiť a potom si povedať, že som dostal presne to, čo som chcel.

Možno je to už určitý návyk, ktorý som si vypestoval od mladosti. Veľmi veľa som trénoval a práve vďaka tomu som sa dostal tam, kde som vždy chcel byť.

Dnes je to už pocit, že to jednoducho potrebujem. Potrebujem to pre svoju mentálnu rovnováhu, ale zároveň chcem vedieť, kam až môžem zájsť. Teda zisťovať vlastné limity," hovorí Chára. 

Počas dlhých rokov profesionálnej kariéry si dokázal vybudovať schopnosť „presvedčiť" mozog, aby zvládalo extrémnu záťaž. 

„V určitých momentoch bolesť dokonca vyhľadávam, pretože viem, že ma posúva ďalej."

Koľko trvá Chárovi regenerácia po 10-hodinových pretekoch? 

„Približne deň a pol neviem normálne chodiť. Nohy sú úplne zničené. A to nehovorím o tom, keď chcem ísť na záchod (smiech). Minimálne týždeň až desať dní mi trvá, kým sa všetko vráti do normálu.

Aj keď sa už necítite unavení, a skúsite si ísť zabehať, máte pocit, akoby ste bežali v piesku. Stále nemáte dostatok energie a telo ešte nie je úplne doplnené."

Ak by mohol Chára zmeniť jednu vec z hokejovej kariéry, bola by to práve regenerácia, ktorej v mladosti nevenoval príliš veľa pozornosti. 

„Mňa vždy veľmi lákalo spoznávať nové veci a učiť sa. Mám rád situácie, ktoré sú nekomfortné, pretože viem, že ma posúvajú dopredu."

Chára patrí medzi najvzdelanejších hráčov v celej NHL. Ešte ako hráč Ottawy absolvoval kurz finančného poradenstva.

„Mal som podpísané zmluvy, zarobené peniaze a rozprával som sa so svojím finančným poradcom. Prikyvoval som mu, ale vedel som, že len predstieram, že tomu rozumiem.

Prišiel som domov a povedal som si, že takto to ďalej nejde. Nemôžem len prikyvovať a tváriť sa, že rozumiem.

Prihlásil som sa preto na finančné kurzy. Chcel som sa naučiť biznisovú terminológiu. Zároveň som chcel pochopiť, čo sa naozaj deje vo svete investícií. Robil som to pre seba," hovorí. 

Neskôr absolvoval kurz na Harvardovej univerzite, kde sa venoval „biznisu v zábave, médiách a športe“.

„Harvard bol krásna príležitosť naučiť sa niečo o médiách, športovom manažmente či vyjednávaní. Vždy som sa snažil zobrať si z každej skúsenosti niečo, čo ma posunie ďalej. Navyše, spoznal som tam mnoho inšpiratívnych ľudí. Moji spolužiaci boli napríklad Lindsey Vonnová či Andy Roddick."

Keď si počas pôsobenia v Bostone zranil na niekoľko týždňov koleno, absolvoval kurz realitného makléra. 

Okrem toho plynule hovorí piatimi jazykmi a ďalšími štyrmi sa dorozumie. 

„Vždy som musel zamestnať hlavu. Inak by som sa z toho zbláznil. Vždy, keď som niečomu nerozumel, snažil som sa to naučiť."