Kanadský obranca Cale Makar sa na konci augusta dohodol s Coloradom Avalanche na novej osemročnej zmluve, ktorá z neho (aspoň na chvíľu) urobí najlepšie plateného hráča v histórii NHL.
Kontrakt začne platiť od sezóny 2027/28 a Makarovi prinesie v priemere 20,4 milióna dolárov ročne. Hranicu 20 miliónov dolárov v priemernej ročnej hodnote kontraktu prekoná ako prvý hráč v dejinách NHL.
Zmluva má celkovo hodnotu 163,2 milióna, čo je tiež historická čiastka.
Kým k prvému miliónovému kontraktu sa NHL dopracovala až po niekoľkých desaťročiach svojej existencie, cesta od desiatich k dvadsiatim miliónom bola neporovnateľne rýchlejšia.
Aj to ukazuje, ako výrazne NHL v posledných rokoch ekonomicky rastie. Platový strop sa zvyšuje, príjmy ligy stúpajú a s nimi aj kontrakty najlepších hráčov.
Ako sa platy v NHL vyvíjali od jej začiatkov až po dnešné rekordné zmluvy a čo s nimi urobilo zavedenie platového stropu?
Prvých sto tisíc
Dnešné platy v NHL sa so začiatkami ligy nedajú vôbec porovnať. Ani s prihliadnutím na infláciu.
V premiérovej sezóne NHL 1917/18 zarábal Newsy Lalonde, jedna z prvých veľkých hviezd ligy, 1 300 kanadských dolárov za sezónu. V prepočte na dnešné ceny by to bolo približne 28-tisíc kanadských dolárov. Pri jednoduchom prepočte ročného platu zarobí Makar rovnakú sumu približne za 9 hodín.
Keď sa v roku 1942 začala éra Original Six, platy hráčov sa stále pohybovali najmä v tisícoch dolárov ročne. Maurice Richard, po ktorom je dnes pomenovaná cena pre najlepšieho strelca základnej časti, mal ako nováčik v Montreale základný plat 5 000 kanadských dolárov a tisícdolárový podpisový bonus.
Ešte o päť rokov neskôr bol priemerný plat hráča NHL približne 5 000 dolárov za sezónu.
Výraznejšie začali platy rásť na konci 60. rokov. Za prvého hráča NHL so stotisícovým ročným platom sa zvykne označovať Bobby Hull, jedna z najväčších hviezd svojej generácie.
Už pred sezónou 1960/61 podpísal s Chicagom päťročný kontrakt v celkovej hodnote 100-tisíc dolárov, čo v tom čase znamenalo 20-tisíc za sezónu.
V októbri 1968 sa po spore s vedením klubu dohodol na novej trojročnej zmluve, ktorá mala podľa viacerých historických zdrojov hodnotu 100-tisíc dolárov za sezónu. Za prvého stotisícového hráča NHL ho neskôr označil aj jeho syn Brett Hull.
Práve Bobby Hull zohral o niekoľko rokov neskôr významnú úlohu aj v ďalšom raste platov. V roku 1972 opustil NHL a zamieril do novovzniknutej konkurenčnej World Hockey Association (WHA).
Winnipeg Jets ho zlákali okrem viacročného kontraktu aj na dovtedy nevídaný podpisový bonus vo výške jedného milióna dolárov.
Príchod jednej z najväčších hviezd NHL dodal novej súťaži dôveryhodnosť a rozpútal boj o hráčov. Do WHA počas prvého leta odišli desiatky hokejistov z NHL a konkurenčná liga ich lákala najmä na výrazne vyššie platy.
Majitelia klubov NHL tak boli prvýkrát nútení oveľa výraznejšie súperiť o svojich hráčov aj peniazmi.
WHA však nevydržala platiť vysoké sumy dlho. V roku 1979 zanikla, pričom štyri zo šiestich prežívajúcich tímov – Edmonton Oilers, Hartford Whalers, Winnipeg Jets a Quebec Nordiques – vstúpili do NHL.
Million-dollar man
Ešte rok pred Hullovým odchodom do WHA - 26. augusta 1971 - však padol ďalší veľký platový míľnik v NHL. Bobby Orr sa vtedy dohodol s Bostonom Bruins na päťročnej zmluve, ktorá mu garantovala 200-tisíc dolárov za sezónu.
Celkovo mal kontrakt kanadského obrancu hodnotu jeden milión dolárov. NHL ho doteraz uvádza ako prvého „million-dollar man“ v histórii, čiže muža, ktorý ako prvý podpísal kontrakt s celkovou hodnotou milión dolárov.
Orr mal pritom za sebou rekordnú sezónu 1970/71, v ktorej nazbieral 139 bodov a už v tom čase bol najlepšie plateným hráčom NHL. Miliónový kontrakt sa klubu vyplatil. Orr pomohol Bruins v roku 1972 k zisku Stanleyho pohára a v prvých štyroch sezónach novej zmluvy zakaždým nazbieral najmenej 101 bodov.
Na prvého hráča s ročným príjmom vyšším ako milión dolárov čakala NHL ďalších 17 rokov. Stal sa ním Wayne Gretzky po veľkom prestupe z Edmontonu do Los Angeles v roku 1988. S Kings podpísal osemročnú zmluvu v hodnote 20 miliónov dolárov a ako prvý hráč NHL sa dostal nad milión dolárov za sezónu.
Prvé veľké milióny zhrabol Lemieux
Práve podpis Gretzkého zmluvy spustil vlnu miliónových kontraktov. Už o zopár mesiacov neskôr podpísal Mario Lemieux s Pittsburghom vylepšený kontrakt, ktorý mu garantoval 1,6 milióna dolárov za sezónu.
Lemieux sa onedlho stal aj najlepšie zarábajúcim hráčom NHL. V deň svojich 27. narodenín, 5. októbra 1992, podpísal s Pittsburghom nový sedemročný kontrakt v hodnote 42 miliónov dolárov. V priemere mu prinášal šesť miliónov za sezónu a razom prekročil hranicu piatich miliónov.
Eric Lindros v tom čase zarábal 3,5 milióna a Wayne Gretzky tri milióny dolárov za sezónu.
Prezident Pittsburghu Harold Baldwin v tom čase odmietol, že by podmienky kontraktu mali negatívne ovplyvniť platovú štruktúru celej ligy.
„Kto by chcel túto zmluvu používať ako meradlo pri budúcich rokovaniach, je podľa mňa mimo. Mario Lemieux sa nedá používať ako meradlo. Je len jeden. Bol odmenený za to, akým hráčom je. Zaslúži si to," povedal Baldwin.
Lenže ďalšia hranica - desať miliónov - sa prekonala veľmi rýchlo. Lemieux podľa údajov hráčskej asociácie už v sezóne 1996/97 zarobil približne 11,32 milióna dolárov. Časť príjmu však tvorili odložené platby, nešlo teda o priemernú ročnú hodnotu jeho kontraktu.
V druhej polovici 90. rokov sa objavili viaceré podobné extrémy. Joe Sakic podpísal v roku 1997 s Rangers trojročný offer sheet (ponuková zmluva pre obmedzeného voľného hráča) na 21 miliónov, ktorý Colorado dorovnalo. Jeho súčasťou bol 15-miliónový podpisový bonus. V sezóne 1997/98 tak jeho príjem presiahol 16 miliónov dolárov.
Ešte ďalej zašiel prípad Sergeja Fedorova. Po dlhom spore s Detroitom podpísal vo februári 1998 ako obmedzený voľný hráč offer sheet Caroliny na šesť rokov a 38 miliónov dolárov, ktorý Red Wings dorovnali.
Zmluva bola nastavená tak, že Fedorov mohol v priebehu niekoľkých mesiacov dostať 28 miliónov dolárov. Okrem 14-miliónového podpisového bonusu a dvojmiliónového platu získal ďalších 12 miliónov po postupe Detroitu do konferenčného finále.
Neznamenalo to však, že Sakic či Fedorov mali kontrakty s priemernou hodnotou 16 alebo 28 miliónov za sezónu. Obrovskú časť peňazí dostali vopred alebo vo forme bonusov.
Na prelome tisícročí sa však už desaťmiliónové zmluvy stávali realitou aj bez podobných jednorazových výplat. Peter Forsberg podpísal v apríli 1999 s Coloradom trojročný kontrakt na 30 miliónov dolárov. O niekoľko mesiacov dostal rovnaký trojročný kontrakt na 30 miliónov Paul Kariya v Anaheime – v priemere desať miliónov za sezónu.
A ešte vyššie sa dostal Jaromír Jágr. Po prestupe z Pittsburghu do Washingtonu sa v roku 2001 dohodol s Capitals na sedemročnej zmluve za 77 miliónov dolárov. Garantovala mu 11 miliónov v každej sezóne a český útočník sa stal najlepšie plateným hráčom NHL.
Éra platového stropu
Prudký nárast však onedlho narazil na zásadnú prekážku. Po lockoute, ktorý zrušil celú sezónu 2004/05, zaviedla NHL platový strop a pravidlá odmeňovania hráčov sa výrazne zmenili.
V prvej sezóne po výluke bol platový strop 39 miliónov dolárov a podľa kolektívnej zmluvy (CBA) NHL nemohol žiadny hráč zarobiť viac ako 20 percent platového stropu tímu, teda 7,8 milióna dolárov. Navyše, existujúce hráčske platy boli znížené o 24 percent.
Od zavedenia stropu je pri porovnávaní zmlúv kľúčový cap hit (suma započítavaná do platového stropu), respektíve priemerná ročná hodnota kontraktu (AAV), ktorá nemusí zodpovedať sume reálne vyplatenej hráčovi v konkrétnej sezóne.
Nové pravidlá priviedli kluby k tomu, aby začali hľadať iné spôsoby, ako hviezdam vyplatiť vysoké sumy a zároveň udržať ich priemernú ročnú hodnotu čo najnižšie.
Jedným z prvých extrémnych príkladov bol Rick DiPietro. Islanders dali svojmu brankárovi v roku 2006 pätnásťročný kontrakt na 67,5 milióna dolárov. Hoci celková suma bola na svoju dobu obrovská, do platového stropu sa každý rok započítavalo iba 4,5 milióna.
DiPietrova kariéra sa ale skončila neslávne. Za Islanders v posledných piatich sezónach odohral vinou zranení iba 50 zápasov. Ostrovania neskôr jeho kontrakt vykúpili, no na základe pravidiel mu stále vyplácajú 1,5 milióna dolárov ročne, hoci kariéru ukončil v roku 2013.
Ešte väčšiu zmluvu podpísal v januári 2008 Alexander Ovečkin. Washington si ho zaviazal na 13 rokov za 124 miliónov dolárov a ruský útočník sa stal prvým hráčom v histórii NHL s kontraktom presahujúcim 100 miliónov. Priemerná ročná hodnota však bola približne 9,54 milióna.
Najďalej zašiel prípad Iľju Kovaľčuka. New Jersey sa s ním v roku 2010 najskôr dohodlo na 17 rokoch a 102 miliónoch dolárov, no NHL kontrakt odmietla ako obchádzanie pravidiel platového stropu. Až prepracovaná zmluva na 15 rokov a 100 miliónov dostala súhlas. Jej priemerná hodnota bola iba približne 6,67 milióna dolárov.
Podobné megakontrakty neboli výnimočné. Sidney Crosby podpísal v roku 2012 s Pittsburghom zmluvu na 12 rokov a 104,4 milióna dolárov, zatiaľ čo Shea Weber dostal v rovnakom lete offer sheet na 14 rokov a 110 miliónov, ktorý Nashville dorovnal.
Aj tieto prípady prispeli k ďalšej zmene pravidiel. Po lockoute v sezóne 2012/13 nová kolektívna zmluva obmedzila maximálnu dĺžku kontraktov. Hráč mohol s vlastným klubom najviac na osem rokov, pri podpise s novým klubom na sedem. Od 16. septembra 2026 nová CBA zníži tieto maximá na 7 a 6 rokov.
Rekordné sumy sa postupne začali premietať viac do samotnej priemernej ročnej hodnoty kontraktov. Významná hranica padla v júli 2014, keď Chicago predĺžilo zmluvy s Patrickom Kaneom a Jonathanom Toewsom. Obaja dostali osem rokov a 84 miliónov dolárov.
S priemerom 10,5 milióna na sezónu sa stali prvými hráčmi v ére platového stropu, ktorých cap hit (suma, ktorú zaberajú v platovom strope) presahoval desať miliónov dolárov.
Veľké kontrakty dostávali aj ďalšie hviezdy. Anže Kopitar podpísal v roku 2016 na osem rokov za 80 miliónov, Connor McDavid o rok neskôr dostal od Edmontonu osem rokov a 100 miliónov. Jeho 12,5-miliónový cap hit bol vtedy najvyšší v NHL.
Auston Matthews sa v roku 2019 dostal na 11,634 milióna a pri ďalšej zmluve v roku 2023 posunul ligové maximum na 13,25 milióna dolárov za sezónu.
Hoci platy najväčších hviezd naďalej rástli, dlhé roky išlo iba o postupné posúvanie rekordu o stovky tisíc či jednotky miliónov.
Trikrát prekonaný rekord
Najvyšší cap hit v minulej sezóne mal útočník Edmontonu Leon Draisaitl. Priemerná ročná hodnota jeho zmluvy bola presne 14 miliónov dolárov. Za osem rokov je to spolu 112 miliónov.
Rekordný ročný priemerný zárobok - 17 miliónov - mohol od budúcej sezóny poberať Rus Kirill Kaprizov, ktorému Minnesota dala osemročnú zmluvu na 136 miliónov.
Toto leto sa však jeho prvenstvo prekonalo hneď trikrát. 3. júla útočník Anaheimu Leo Carlsson podpísal s Philadelphiou offer sheet na päť rokov za 18 miliónov dolárov ročne. Anaheim neskôr ponuku Flyers dorovnal.
Už 29. júla NHL hlásila ďalší rekord. Carlssona predbehol Macklin Celebrini, ktorý sa upísal San Jose na päť rokov s priemernou ročnou hodnotou 18,8 milióna dolárov.
O mesiac neskôr má najdrahší kontrakt nového majiteľa. Makar prekoná aj ďalší zápis. Pri projektovanom strope 113,5 milióna bude jeho cap hit v prvej sezóne novej zmluvy predstavovať rekordných 17,97 percenta.
Prvenstvo do tohto leta držal Zdeno Chára. Jeho zmluva s Bostonom, ktorá začala platiť v sezóne 2006/07 a priniesla mu 7,5 milióna ročne, zaberala 17,05 percenta z vtedajšieho stropu na úrovni 44 miliónov.
Najvyššiu priemernú ročnú hodnotu kontraktu spomedzi Slovákov má Juraj Slafkovský v Montreale - 7,6 milióna dolárov.
Z pohľadu celkovej hodnoty kontraktu drží slovenský rekord Marián Hossa. V roku 2009 podpísal s Chicagom 12-ročnú zmluvu na 63,3 milióna dolárov s AAV 5,275 milióna.
