Mnoho ľudí dáva slová sebavedomý a pokorný do protikladu. Pritom ja mám pocit, že som aj jedno, aj druhé. Nie som pyšný, nie som ustráchaný. To by už bolo iné.

Viem, aká sme my mentalita. Najmä sebavedomie a veľké ciele sa u nás príliš nenosia.

Pamätáte si tú „kauzu“ okolo toho, ako som vraj povedal čosi v zmysle, že som vo všetkom lepší ako David Jiříček? Vyplynula presne z tohto.

Celý ten zbytočný „rozruch“ vyvolali novinári medzi sebou. Asi už nemali o čom písať a potrebovali si do niečoho rypnúť, ale v skutočnosti to bolo úplne inak.

Opýtali sa ma, či si myslím, že budem najlepší obranca draftu, na čo som, prirodzene, odpovedal, že áno, lebo kto by odvetil niečo iné? Je jedno, ktorý obranca by to bol, vždy by odpovedal áno.

A potom je tu druhá strana mince. Iná mentalita, s ktorou sa pred draftom stretávame. Kanaďania a Američania to potrebujú počuť a chcú od vás, aby ste boli sebavedomí.

Tu to berieme inak, ľudia na to možno nie sú zvyknutí ako tam. Takéto reči im smrdia, myslia si o vás, že ste namyslený, ale vôbec to tak nie je.

Odmala som naučený myslieť o sebe týmto spôsobom. Rodičia mi od prvých hokejových krokov vštepovali, že mám byť pokorný, ale zase nebyť ustráchaný. A tým sa riadim dodnes.

Láska od prvého okamihu

Hokejom som žil prakticky odmala. Otec ma často brával na zápasy, a tak som to chcel vyskúšať tiež. Chytilo ma to, hral som hokej, aj futbal.

Nakoniec však zvíťazil hokej. V Liptovskom Mikuláši som chodil na každý zápas. Nielen na mužské, ale aj na zápasy dorastu a junioriek. Do hokeja som bol zamilovaný vždy a stále ma to drží.

Navyše som v ňom bol aj lepší, čo asi nemusím veľmi dokazovať.

Som rád, že som ešte z generácie, čo po škole hodila tašku do kúta a bežala hrať s kamarátmi do zotmenia hokejbal. Hoci už nás za takú starší často nepovažujú, ale je to tak.

Sme v podstate hokejová rodina. Mladší brat Adam má štrnásť rokov a ide mu to najmä v útoku. Má to síce ťažšie, lebo musí doháňať súrodenca, čo mu zas úprimne nezávidím, no má na to, aby bol vynikajúci hokejista.

Na ľade ťažko nájdem paralely medzi nami. Ale povahovo sme si podobní. Flegmatici.

Často ma vykresľujú tak, že ma vôbec nič nerozhodí, o nič sa nestarám a nič ma nezaujíma. No nie je to celkom tak. Snažím sa len nerobiť si ťažkú hlavu z vecí, ktoré ma môžu ovplyvniť negatívne.

Ľudia si pamätajú chyby

Určite si dobre spomeniete na nevydarenú prihrávku cez obranné pásmo vo štvrťfinále proti Fínom. Zachytil ju Marko Anttila. Ten bol – ako v každom play off majstrovstiev sveta – proste všade.

Predtým mi takéto riskantné pasy vychádzali a veril som si. Preto mi aj v danej chvíli napadlo, že to zvládnem.