PETER BONDRA patril medzi prominentných hostí rozlúčkového zápasu Zdena Cháru v Trenčíne. A keď začne jeden z najlepších slovenských hokejistov histórie spomínať na svoju kariéru, pre hokejového fanúšika je to zakaždým malý dezert.

Bondra získal titul v československej extralige, strelil zlatý gól vo finále MS 2002 a viac ako 500 ich nastrieľal ako jeden z dvoch Slovákov aj v NHL (druhým je Marián Hossa). Je členom Siene slávy IIHF, bol generálnym manažérom slovenskej reprezentácie a dodnes pracuje pre Washington Capitals.

„Myslím si, že slovenský hokej sa opäť určitým spôsobom prebudil. Teraz môžeme iba dúfať, že budeme mať trochu šťastia, talent sa znovu spojí v správnom čase a na najbližších turnajoch sa to ukáže aj na výsledkoch,“ hovorí. 

V rozhovore spomína na začiatky v NHL, zlatý Göteborg i Svetový pohár 1996 a hodnotí aj to, kam sa slovenský hokej posunul od úspechov jeho generácie a akú budúcnosť má tá súčasná.

Rozprávame sa pred rozlúčkovým zápasom Zdena Cháru. Ako ste ho vnímali počas jeho kariéry?

Zdenka som vnímal ako spoluhráča, ale hlavne aj ako dobrého kamaráta. Dnes je to, povedal by som, oslava jeho kariéry. Už sa dostal aj do Hokejovej siene slávy v Toronte, čo je podľa mňa najväčšia pocta, samozrejme aj do Siene slávy slovenského hokeja. 

Toto je možno ešte niečo navyše, že si na dnešný zápas mohol pozvať svojich bývalých spoluhráčov a kamarátov. Veľmi ma teší účasť hráčov a chalanov, ktorí sú tu a precestovali takú diaľku kvôli Zdenkovi. To hovorí za všetko o tom, aký bol hráč, kamarát a celkovo o tom, čo hokeju dal.

Keď si odmyslíme všetky jeho hokejové úspechy, aký človek vám napadne, keď sa povie Zdeno Chára?

Práve o tom to je. Myslím si, že tí ľudia neprišli iba kvôli jeho oceneniam alebo tomu, čo dosiahol, ale pre to, kto je Zdeno Chára. 

Aký je to človek, kamarát, líder a otvorený človek, s ktorým sa dá dobre porozprávať. Má v sebe všetky tie dobré vlastnosti, ktoré existujú. 

Spomenuli ste ho ako dobrého spoluhráča a kamaráta, ale v NHL ste sa stretávali aj ako súperi. Aký bol protihráč a ako ste ho vnímali vy ako útočník?

Určite nebolo ľahké hrať proti Zdenkovi, najmä pre jeho dosah rúk a dĺžku hokejky.

Pamätám si zopár situácií, keď som išiel sám na bránku, už som nemal nikoho za sebou a cítil som, že to mám. Zrazu odniekiaľ prišla jeho hokejka, ťapla ma po rukách a ja som puk vystrelil do rohu. Dokázal ma tým prekvapiť, takže som si musel dávať pozor.

Pamätám si aj obdobie, keď Zdenko hrával prvé dva roky za Islanders. Vtedy som ho už zaregistroval, možno sme sa aj prvýkrát stretli a začali sme sa trochu rozprávať o jeho hre.

Hovoril som mu, že dúfam, že proti Slovákom nehrá trochu ľahšie iba preto, že sú to kamaráti. Dal som mu radu, že ak to bude robiť, na druhý deň bude sedieť v trénerskej kancelárii, pozerať videá, bude mať mínus dva a my ofenzívni hráči sa budeme smiať.

Tú radu si zobral veľmi dobre k srdcu, pretože sme proti sebe hrali neskôr a raz ma v rohu trafil tak, že som sa otočil ako mačka a padol na ruky a kolená. Samozrejme, bol vylúčený a ja som následnú presilovku využil gólom (smiech).

To si pamätám. Keď som sa potom naňho pozrel, nemal som z toho hitu najlepší pocit, ale je to súčasť hokeja. Zdenko svojím spôsobom dominoval nielen svojou hrou, ale aj fyzicky. Bol veľkým prínos pre každé mužstvo, v ktorom hral.

V uplynulých dňoch ste sa stali čestným občanom mesta Košice. Ako sa vlastne zrodil váš prestup z Popradu do Košíc? Neviem, či je táto príhoda všeobecne známa.

Veľmi známa nebola, ale začnem príhodou ešte spred toho obdobia. Predtým, ako som odišiel do Košíc, som hrával v Poprade. Mal som 17 rokov a nastupoval som za juniorský tím. 

Po prvej štvrtine sezóny sa mužstvu veľmi nedarilo a malo veľmi málo bodov. Pán Július Šupler bol tréner a hlásateľ počas jedného zápasu vyhlásil päť mien s tým, aby sme po stretnutí prišli do kabíny A-mužstva.

Prišli sme tam a pán Šupler bol, samozrejme, rozčarovaný, červený, hovoril zvýšeným hlasom. Povedal nám: Mladíci, zajtra nepôjdete do školy, prídete na tréning. Pýtali sme sa, čo bude so školou, a on povedal, že všetko zariadia.

Prišli sme na tréning a potom prišiel zápas, do ktorého nás vypustil. Všetci sme mali košíky. Bolo to naše prvé spoločné striedanie, ja som dal gól a vyhrali sme zápas. 

Takto sme potom dohrali sezónu a napokon sme skončili druhí v slovenskej hokejovej lige, ktorá bola vtedy druhou najvyššou súťažou v Československu. 

To bol teda začiatok vašej cesty do Košíc?

Áno. O rok neskôr ma už Košice pozvali, aby som prišiel trénovať s áčkom. Neviem, či som vtedy hneď dostal kontrakt, ale prišiel som trénovať. Samozrejme, môj brat tam už bol, takže to možno zohralo svoju úlohu. 

Prísť do majstrovského klubu, ktorý vtedy získal federálny titul a porazil dovtedy silnú Jihlavu, a sedieť v kabíne či trénovať s Igorom Libom a ďalšími hráčmi, to bol pre mňa obrovský skok.

Nejakým spôsobom som sa do mužstva dostal, udržal som sa tam a odohral štyri roky. Som veľmi vďačný spoluhráčom, ktorí mi pomohli. Pre mňa to bol akýsi odrazový mostík do sveta hokeja. 

Hrať v takom mužstve ma určite vytiahlo nahor. Ja som sa popri nich zviezol a o štyri roky som už sedel v lietadle a cestoval do Washingtonu.

Pre mňa to bol teraz krásny deň v Košiciach. Ďakujem mestu Košice a primátorovi za krásne popoludnie. Som rád, že som ho mohol prežiť so svojou rodinou. Na Košice spomínam veľmi pekne. 

Mám odtiaľ veľmi veľa dobrých spomienok a som vďačný trénerom, ako boli pán Faith, pán Selvek či pán Šterbák, a samozrejme všetkým spoluhráčom. Okrem Igora (Libu) ich radšej nejdem menovať, pretože by sme tu boli dlho (smiech). 

Už ste načrtli aj NHL. V roku 1990 vás do nej draftoval Washington v 8. kole. O zopár mesiacov ste už sedeli v lietadle a napokon ste okamžite odohrali sezónu v A-tíme. Čo ste vtedy o NHL vôbec vedeli?

Nevedel som nič. Možno ste sa o tom už dočítali v iných článkoch, ale naozaj som nevedel nič. Prvý zápas NHL, ktorý som videl, bol ten, v ktorom som sám hral. Učil som sa teda za pochodu.

Ani som sa na to nevedel nejako pripraviť. Všetko prišlo tak rýchlo, že som nemal čas nad tým premýšľať a jednoducho som do toho vbehol. Keď sa nad tým zamyslím dnes, určite by som sa snažil pripraviť inak. Nielen jazykovo, ale aj fyzicky a celkovo by som to prežíval s vedomím, že ide o veľkú šancu.

Ja som tam vtedy išiel s tým, že to skúsim a ak to nevyjde, vrátim sa domov. Možno mi práve tento prístup pomohol, pretože som na seba nevytváral veľký tlak a všetko prebiehalo v môj prospech.

Zistil som aj ďalšiu vec. Keď človek ukáže, že sa chce meniť, prispôsobiť sa prostrediu a mužstvu a že sa nebojí komunikovať s trénermi či spoluhráčmi, aj keď mu to ešte veľmi nejde, ľudia si to vážia a chcú mu pomôcť ešte viac. Ja som túto situáciu využil. 

Spoluhráči a všetci ostatní okolo Washingtonu mi chceli pomôcť, ja som sa toho chytil a po nejakom polroku som sa už neobzeral späť. Vedel som, že toto je miesto, kde chcem byť a kde chcem hrať.

Na kempe ste manažérov presvedčili natoľko, že ste nemuseli ísť ani do nižšej súťaže. Ako si naň spomínate?

Na kempe sme odohrali, zdá sa mi, deväť alebo jedenásť zápasov, už si presne nepamätám. Hral som všetky. Tréner ma skúšal na každej pozícii a dostal som šancu. Samozrejme, chcel ma preveriť, aby zistil, ako na tom som.

Nejakým spôsobom som sa tam udržal. Nebolo ľahké prebojovať sa do mužstva, pretože na kemp prišlo 60 či 70 hráčov. Ja som tam navyše prišiel ako niekto bez výraznej hokejovej histórie. 

Nebol som draftovaný v prvom kole, práve naopak, vybrali ma takmer na konci. Niektoré veci som teda musel prekonať sám a, samozrejme, aj s pomocou spoluhráčov.

Ako ste to všetko zvládali? Napríklad jazykovú bariéru a všetko, čo s tým súviselo.

Nebolo to ľahké. Keď prídete do kabíny, človek sa najľahšie naučí tie zlé slová, ktoré sa začínajú na F, ale tie nemôžete používať v bežnom živote. Človek sa teda musel učiť.

Ako som spomínal, mal som pri sebe spoluhráčov a najmä Michal Pivoňka mi na začiatku veľmi pomohol. On bol Čech, ja Slovák, takže sme si jazykovo rozumeli a veľmi mi poradil.

Predstavte si, že pred zápasom príde tréner do kabíny, najmä počas prvých zápasov, vysvetľuje taktiku a má príhovor k mužstvu. Ja som nerozumel skoro nič. 

Tréner potom prstom ukázal na Michala (Pivoňku), aby si ma zobral nabok a všetko mi vysvetlil. Čo máme robiť a aké sú moje úlohy v zápase. Preto hovorím, že spoluhráči boli pre mňa veľmi dôležití.

Keď sme sa v lete rozprávali s Ivanom Droppom o jeho začiatkoch v NHL, spomínal, že Američania a Kanaďania v 90. rokoch to vnímali tak, že Európania im prišli zobrať prácu. Cítili ste to podobne?

Áno, bolo to tak, ale ja to veľmi nahlas nehovorím, pretože som si jednoducho musel ustáť svoju úlohu a svoju prácu, ktorú som možno niekomu zobral. Je to konkurencia. NHL je najlepšia liga na svete a hrajú v nej najlepší hráči, ktorých niekto skautoval a vybral si ich.

Nevnímal som to teda až takýmto spôsobom, ale fyzicky som to určite cítil na ľade aj v tréningovom kempe. Prakticky všetci sme bojovali o miesto. Nehovorím, že to bolo pre Európana vyslovene ťažké, ale nebolo to ani jednoduché. 

Keď sa presunieme k Svetovému poháru 1996, na turnaj ste tam už prišli už ako etablovaný hráč NHL. Niektorí vaši spoluhráči dokonca hovorili, že ste boli jedinou skutočnou hviezdou vo výbere. Aká je vaša prvá spomienka na tento turnaj?

Prvá spomienka je, že ma zavolali do New Yorku na promo, teda na reklamnú akciu celého Svetového pohára. Dostal som tam slovenský dres s céčkom. Boli tam aj ďalší hráči, napríklad zo Spojených štátov, hoci už si nepamätám, kto ich zastupoval. Bol to taký mediálny úvod do Svetového pohára.

Viem, že som išiel vlakom na jeden deň do New Yorku. Bol to štart celého projektu. Potom prišiel samotný Svetový pohár. Pre nás to bolo svojím spôsobom niečo nové. Išli sme hrať turnaj, ktorý predtým poznali ako Kanadský pohár.

Čo vám zostalo v pamäti zo samotného turnaja?

Priznám sa, že si už veľa nepamätám, ale bola tam partia chalanov a na niektoré zážitky spomíname dodnes, keď si zavoláme. Určite sme tam boli outsideri, čo sa možno ukázalo aj na našej hre, ale pre nás to bol dobrý zážitok a nová skúsenosť.

Keď sa pozriem na mená hráčov, ktorí tam boli, stretla sa tam mladá generácia so staršou, napríklad s Otom Haščákom a ďalšími. Bolo to zaujímavé. Myslím si, že aj takýto turnaj pomohol Slovensku dostať sa viac do povedomia.

Prekvapilo vás, že sa Slovensko dostalo medzi osem účastníkov Svetového pohára, alebo ste už v tom čase cítili, že tam patrí?

Ťažko povedať. Koľko sme vtedy boli ako samostatná reprezentácia? Tri roky? Prakticky sme ešte boli takmer neznámou krajinou, ale aj vďaka Svetovému poháru sme sa už dostávali na hokejovú mapu.

Keď ste sa stretli v kabíne a videli, že budete hrať proti Kanade, Rusku či Spojeným štátom, teda najsilnejším možným výberom, verili ste, že s nimi môžete uspieť?

Už si to presne nepamätám, ale nebolo to ľahké. Niektorí z nás boli určite trochu zastrašení, možno nie všetci, ale keď ste videli mená ako Chelios, Tkachuk, Gretzky, Lemieux či Lindros... Dnes už vieme, že sú to legendy svetového hokeja, ale už v tom čase to boli veľkí hráči.

Ja som už svojím spôsobom hral v NHL šesť rokov, takže som mal určité sebavedomie. Do každého zápasu som išiel s tým, že ho chceme vyhrať. Neviem však, či takto bolo nastavené celé mužstvo. 

Bohužiaľ, naša mentalita bola vtedy ešte trochu iná. Ešte sme poriadne nevedeli, kto sme, a možno to bolo trochu vidieť aj na našich výkonoch.

Myslím si však, že v niektorých častiach zápasov sme obstáli. Nebol to rozdiel triedy. Pre nás všetkých to bolo poučné a zaujímavé.

Proti Kanade ste dlho vyhrávali 2:1 a až v závere ste dostali dva rýchle góly.

Áno. Ten zápas si už veľmi nepamätám, ale práve to som chcel naznačiť. Niektoré zápasy sme mali aj pod kontrolou a dokázali sme dostať veľké hviezdy pod tlak. To sa nám podarilo, ale potom prišli nešťastné góly.

Zo Svetového pohára si ešte spomínam na situáciu, keď Jaro Dragan vykopol puk.

To bolo v zápase proti Rusku.

Áno. Celá hala zrazu vydala taký netradičný zvuk, akoby sa všetci pýtali, čo sa stalo. Všetci pozerali. Bolo to niečo, čo možno dovtedy v Kanade nikto v živote nevidel. Jaro im ukázal, ako chytajú brankári na Slovensku (smiech).

Keď ste videli, že sa tam stretli kvalitní hráči a zároveň mladíci ako Miroslav Šatan či Rišo Zedník, uvedomovali ste si už vtedy, že by v budúcnosti mohol prísť veľký úspech slovenského hokeja?

V tom čase som nerozmýšľal ako manažér nad tým, čo bude o desať rokov. Rozmýšľal som nad situáciou, v ktorej som práve bol. Sústredil som sa na hru a neriešil som, čo bude o pár rokov alebo akých hráčov máme. To nebola moja úloha. Prišiel som tam vyhrať zápas, prípadne prekvapiť a potrápiť favorita.

O dvadsať rokov neskôr ste už pomáhali skladať tím Európy na Svetový pohár 2016. Boli ste pri ňom ako skaut. Ako celý proces výberu hráčov prebiehal?

Bol to zaujímavý projekt. Spolu s Mirom Šatanom, ktorý bol generálnym manažérom, sme pracovali niekoľko mesiacov. Nebolo to tak, že by sa iba napísali mená.

Chodil som na zápasy a skautoval hráčov. Robil som reporty zo zápasov, ktoré som videl, aj o hráčoch, ktorých som sledoval. Keď sa potom na konci skladalo mužstvo, všetky informácie, ktoré sme pozbierali, sa využili.

Na jednu vec som aj trochu hrdý. Do tímu sa dostal aj Pierre-Édouard Bellemare.

Dvakrát za sebou som ho videl hrať vo Washingtone. Bol súčasťou nášho širšieho výberu a odohral dva veľmi dobré zápasy, najmä v oslabeniach. Philadelphia jeden z nich vyhrala 2:1 a on so spoluhráčom v oslabení svojím spôsobom ten zápas vyhrali. Ovečkin s Bäckströmom nedali gól a on bol jedným z dôvodov.

Napísal som o ňom report, zhodnotil som ho a pridal som tam niečo navyše. Keď sme potom riešili záverečnú fázu nominácie, tréner Ralph Krueger mi zavolal a zastavil sa pri mojich poznámkach. 

Povedal som mu, že som Bellemara v tom čase videl ako jedného z najlepších hráčov Philadelphie, že do mužstva patrí a na oslabenia je jednoznačne jedným z najlepších možných hráčov, ktorých môžeme mať.

Nakoniec sme ho zobrali. Aj on bol prekvapený. Keď sme sa neskôr počas turnaja stretli vo výťahu, bolo na ňom vidieť, že vôbec nečakal, že tam bude. Určite sa tam však dostal zaslúžene. Samozrejme, nepovedal som mu, ako prebiehal náš skautingový proces, ale hovorím, bol to proces.

Nakoniec sme to asi trochu pokazili tým, že sme sa dostali až do finále (smiech). Asi by bolo ideálne, keby vo finále hrali Kanada so Spojenými štátmi a marketingovo sa ten zápas dobre predal. 

My sme však mali vynikajúce mužstvo. Boli tam hráči ako Anže Kopitar, Zdeno Chára a ďalší naši Slováci, ktorí tam svojím spôsobom tiež dominovali.

V roku 2028 bude NHL opäť organizovať Svetový pohár. Zatiaľ ešte nie je úplne jasné zloženie účastníkov. Ako vidíte šance Slovenska dostať sa na turnaj?

Ťažko povedať, ako NHL rozmýšľa. Určite sa na nás pozerajú aj tak, že nemáme toľko hráčov v NHL, aby sa z nich dalo poskladať celé mužstvo. To je problém. Celý turnaj je projektom NHL a hráčov NHL, takže to pre nás bude ťažké.

Uvidíme, s akou variantou prídu a akým spôsobom sa to bude riešiť. Na konci dňa je to biznis. Niekedy sú tu hokejové veci a naša hrdosť, keď sa povie, že nie sme v najlepšej situácii, ale, bohužiaľ, je to tak. Oni sa na konci dňa musia pozerať aj na to, čo je pre nich prospešné a čo dokážu predať divákovi.

Môže Slovensku pomôcť, že skončilo štvrté na poslednej olympiáde v Miláne, teda na turnaji s najlepšími hráčmi?

Môže, ale stále nemáme veľa hráčov v NHL. A tých ďalších hráčov musíte od niekoho dostať, aby mohli hrať Svetový pohár.

V tom čase už budú fungovať európske ligy, takže to môže byť dosť náročný proces. Turnaj sa hrá uprostred sezóny.

Je otázne, do akej miery sa bude chcieť NHL nejakým spôsobom deliť alebo spájať s IIHF. Pri olympiáde už, samozrejme, spolupracujú, ale toto bude ťažké.

Vrátim sa ešte ku Göteborgu 2002. Ste strelcom víťazného gólu vo finále a pre mnohých ľudí na Slovensku národným hrdinom. Ako to vnímate po viac ako dvadsiatich rokoch?

Vnímam to rovnako ako predtým. Nijako to nemení život, ktorý žijem. Bolo to pekné. Ten gól prišiel z mojej hokejky, ale bol to gól celého mužstva.

To, ako sme dávali mužstvo dokopy a ako sme ho tmelili, spôsobilo, že naša výkonnosť bola najlepšia v správnom čase. Vrchol sme mali práve v semifinále a vo finále. Turnaj je aj o tom, aby ste svoje výkony správne načasovali.

Nám sa to podarilo. To, ako sme si verili a ako celé mužstvo fungovalo, sa ukázalo na výsledku. Som veľmi hrdý na to, čo sa nám podarilo. Je to fajn a dúfajme, že prídu aj ďalšie takéto oslavy a Slovensko z nich bude mať opäť radosť.

V minulosti ste spomínali príbeh, že počas osláv na námestí ste videli aj staršiu pani v šatke a možno až vtedy ste si uvedomili, aký úspech ste pre celú krajinu dosiahli.

Ó, áno, k hokeju sme priviedli rôznych ľudí (smiech). Poznám množstvo historiek. Slovensko sa zastavilo, nikto nešoféroval, ulice boli prázdne a bary či reštaurácie boli plné ľudí, ktorí zápasy sledovali.

Spojili sme celé Slovensko. Politika išla vtedy bokom. Bol to pekný pocit a byť súčasťou osláv a vidieť radosť ľudí bolo ešte krajšie.

Keď sa pozrieme na obdobie po zlatej generácii, Slovensko z jej úspechov nevyťažilo maximum a z detí, ktoré vtedy sledovali vaše úspechy, nevyrástlo veľa hráčov s veľkými kariérami. Dalo sa vtedy podľa vás urobiť niečo viac?

Ťažko povedať. Vtedy ste hráč, ktorý nevie vychovať ďalšieho hráča. Možno keby bol so mnou v mužstve nejaký mladý spoluhráč, vedel by som mu pomôcť, ale najskôr by sa musel dostať na určitú úroveň. Neviem teda, čo sa dalo urobiť inak.

Ako som teraz povedal na jednej akcii, my Slováci stále niečo hľadáme a sme zvyknutí pozerať druhému do taniera, ako to robí ten druhý. Nakoniec sa však treba pozrieť na to, ako to robíme my, pretože veľa vecí robíme dobre.

Skúste dať Švédom alebo Američanom našich desať či dvanásťtisíc korčuliarov a nech s nimi robia hokej. Nie je to ľahké. 

Keď navyše nemáte šťastie na talent a v určitom ročníku sa nenarodí dostatok talentovaných chalanov, vznikne diera. Dá sa zaplátať, ale potom sa už stretávajú dve generácie.

Za posledné roky však vidím, že talent máme. Ukazujeme to aj na mládežníckych majstrovstvách sveta. 

Máte teda pocit, že slovenský hokej sa opäť prebudil?

Áno. Myslím si, že slovenský hokej sa opäť určitým spôsobom prebudil. Samozrejme, príchod Craiga Ramsayho zmenil naše hokejové myslenie a kultúru. Nastavili sme sa trochu niekam inam a vidím, že Vladimír Országh preberá štafetu a ide správnym smerom.

Teraz môžeme iba dúfať, že budeme mať trochu šťastia, talent sa znovu spojí v správnom čase a na najbližších turnajoch sa to ukáže aj na výsledkoch. Potom budeme znovu radi.

Tí dvadsaťroční a osemnásťroční chalani už klopú na dvere NHL alebo sa ich snažia otvoriť. Niektorým sa to už dokonca aj podarilo. Sme teda tam, kde chceme byť, len v tom treba pokračovať.

Boli ste aj hosťom galavečera Hokejista roka, na ktorom Juraj Slafkovský vyhral anketu už štvrtýkrát. Vidíte nejaké paralely medzi vami a ním?

Ťažko sa porovnávať s Jurajom a ani by som to nechcel. Juraj tento rok medzi našimi slovenskými hráčmi jednoznačne dominoval a zvíťazil zaslúžene. Minulý rok som to videl trochu inak.

Myslíte Martina Fehérváryho a jeho druhé miesto? 

Áno, minulý rok som to vnímal trochu inak, pretože som Martina sledoval osobne. Mal vynikajúcu sezónu a páčilo sa mi, ako hral. Ja, samozrejme, nehlasujem, ale dúfal som, že by sa mu mohlo podariť stať sa Hokejistom roka.

Vôbec som tým nemal nič proti Jurajovi, práve naopak, som jeho fanúšikom. Len hovorím, že ja by som tú anketu videl trochu inak. 

Martina Fehérváryho sledujete pravidelne vo Washingtone. Ako vnímate jeho kariéru?

Je pilierom obrany a prináša stabilitu. Myslím si, že mužstvo aj obrana sú s Martinom veľmi dobre nastavené. Podáva výborné výkony a je to vidieť.

Nastupuje proti najlepším hráčom súpera a keď potrebujeme ubrániť výsledok, posledných päť minút je stále na ľade, pretože tam patrí. Som naňho hrdý, ako sa mu darí, a som rád, že hrá vo Washingtone.

Ako vyzerajú vaše dni a čo vám teraz vypĺňa život? Či už počas leta, alebo v priebehu roka.

Hrám pickleball. To je jedna z mojich aktivít a, samozrejme, stále hrávam aj golf.

Teraz som počas leta na Slovensku a ešte tu nejaký týždeň zostanem. Mal som šťastie, že tu boli aj moje dve vnučky. Strávil som nejaký čas aj s dcérou a jej manželom, takže to bol zážitok pre nich aj pre nás, že sme mohli byť spolu.

Leto na Slovensku je vynikajúce, v Tatrách si to užívam. Pomaly však už myslím na odchod späť do Washingtonu.

V minulosti ste spomínali, že ste vo Washingtone chodievali chytať kraby. Platí to ešte?

(Smiech). Áno, stále chytám kraby. Maryland, kde žijem, a najmä Annapolis sú známe modrými krabmi. Ja ich mám možnosť chytať prakticky na svojej záhrade.

Je to tam taká sezónna špecialita a pripravujú sa určitým spôsobom, ktorý už ovládam aj ja. Keď si zavolám hostí na obed alebo večeru, snažím sa im ich ponúknuť, aby ochutnali jednu zo špecialít štátu Maryland.

Dlhé roky žijete v Amerike. Predpokladám, že ju už považujete za svoj domov. Premýšľate niekedy nad dlhodobým návratom na Slovensko?

Ja som si túto cestu ani život nejakým spôsobom nevybral. Odišiel som, ako sa to kedysi hovorilo, na skusy do Ameriky. Odišiel som na skusy a život si potom našiel svoju cestu. Už som tam 36 rokov.

Je to môj domov mimo domova. Mojím domovom sú Tatry a Slovensko, ale v dnešnej dobe sa to dá všetko zvládnuť. Keď človek chce a má chuť, v priebehu niekoľkých hodín sa vie dostať na Slovensko a stráviť tu toľko času, koľko chce. Mne to okolnosti umožňujú.

Na konci dňa však máte najbližšiu rodinu. Moji synovia, dcéra a vnúčatá žijú v Amerike. Ich život sa začal v USA a tam pokračuje. My ako rodičia chceme byť čo najbližšie pri nich.