Mali iba sedemnásť, keď mu v Atlante 1996 zavesili na krk zlatú olympijskú medailu. Vďaka neúnavnej drine, technickej dokonalosti a schopnosti „čítať vodu“ sa držal medzi svetovou elitou vodného slalomu takmer tri desaťročia.

Hosťom podcastu Vykroč bola legenda kanoistiky na divokej vode MICHAL MARTIKÁN (47).

Prečo je, podľa vás, vodný slalom najkrajší šport na svete?

Preto, lebo je veľmi pestrý, je v prírode, je veľmi čistý a okrem toho, že potrebujete byť veľmi dobre fyzicky pripravený, je tam potrebná aj súhra s divokou vodou. A popri všetkých týchto prednostiach je to šport, v ktorom sa dá vyhrávať, byť úspešný a mať z toho o to ešte väčšiu radosť aj v mladom veku a aj v tom staršom.

Okrem toho, že to je pekný šport, je na Slovensku aj veľmi úspešný čo do počtu získaných medailí z vrcholových podujatí. Domnievate sa, že je dostatočne spopularizovaný u nás a vo svete?

Myslím si, že je tam veľmi veľká rezerva. V tomto som sa sčasti snažil s tým niečo robiť a minimálne upozorniť na to, že ten šport má veľký potenciál. Ale nikto do toho nejde, neviem, čím to je.

Samozrejme, nemal som toľko času popri tréningoch a vrcholovej kariére, ale mne by stačilo, keby som len posunul svoje nápady niekomu a on by to zrealizoval. Sčasti sa nám to zopár rokov podarilo, zákulisná politika to však neskôr vrátila do starých koľají.

VIDEO: Podcast Vykroč s Michalom Martikánom

Tohtoročné majstrovstvá sveta sa konali v americkej Oklahome. Marko Mirgorodský na nich obsadil štvrté miesto, 53 stotín mu chýbalo ku bronzovej medaile. Ako hodnotíte výkon rodáka z Liptovského Mikuláša?

Sledoval som skoro všetky finálové preteky. Marko už na jar jazdil na vode veľmi dobre, vyrovnane, takže som nebol príliš prekvapený, chýbalo mu iba trošku šťastia a mal by aj medailu.

Niektoré trate sú viac postavené pre toho, čo pádluje na pravej strane než pre toho, čo pádluje na ľavej, čo bol prípad aj tejto trate. Napriek tomu, či už Marko alebo aj strieborný Adam Burgess boli ľaváci a zvládli to veľmi dobre. Pre Marka je to veľmi dobrý výsledok.

Vy ste sa do reprezentácie tento rok nedostali, predbehli vás Matej Beňuš, spomínaný Marko Mirgorodský, ale aj 17-ročný Dominik Egyházy. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?

Žiaľ, na tých pretekoch som nepodal najlepší výkon. Dôvody boli rôzne, ale ten najdôležitejší je ten, že som jednoducho bol pomalší ako oni. Nikoho nezaujíma, či som bol chorý alebo mi to nesadlo akurát v tie dva týždne. Taká je realita a ten šport je, žiaľ, nastavený tak, že pokiaľ sa nedostanete do reprezentácie, tak je celá sezóna viac-menej tréningová.

Mali ste len 16, keď ste sa na rieke Ocoee v americkom Tennessee stali najmladším víťazom Svetového pohára a o tri mesiace neskôr na tej istej rieke ako 17-ročný najmladším olympijským šampiónom. Stále platí, že medzi mužmi vie zvíťaziť aj tínedžer bez nejakých špeciálnych skúseností alebo ste boli výnimka?

Nemyslím si, že som bol výnimka, pretože sa to podarilo pred rokom či dvoma jednému Slovincovi, volá sa Žiga Lin Hočevar, ktorý vyhral seniorské majstrovstvá Európy vo veku 17 rokov. Nie je to úplne bežné, ale nie je to až taká obrovská výnimka.

Ako som spomínal na začiatku, vodný slalom je v tom pekný, že keď tomu športovec venuje čas, tak výsledky môžu prísť aj v mladom veku, aj v staršom.

Keď sa pred ostatnými majstrovstvami sveta pýtali českej legendy Jiřího Prskavca ako sa zmenil vodný slalom za vyše 15 rokov, čo trénuje, povedal toto: „Rozdiel je v tom, že tých mojich prvých desať rokov som modernú techniku tvoril ja a ostatní sa ma snažili napodobňovať. A dnes mladí jazdia prejazdy tak, ako by som to ja nikdy nezvládol. Je však krásne, ako sa tento šport vyvíja.“ Ak to vnímate vy?

Aj keď človek vždy ťažko hodnotí sám seba, myslím si, že je zopár vecí, ktoré som do tohto športu priniesol pred nejakým časom aj ja. Samozrejme, pokiaľ je to dostatočne dobré a rýchle, tak to okamžite všetci odkopírujú – takto je všade vo všetkom a je to prirodzené.

Napriek tomu si myslím, že stále je vidieť aj na jazdách najlepších určité rezervy a chyby. Občas sa podarí naozaj niekomu zajazdiť veľmi dobre, ale zvyčajne tam stále sú a aj vždy budú nejaké chyby, pretože je to vodný slalom na divokej vode, ktorá sa mení. Takže ešte to nie je na takej úrovni ako v niektorých iných športoch, kde už naozaj sa posúvajú milimetre a kde to zlepšenie bežný človek ani nevidí. Nie je to tým, že by tí športovci boli zlí, no je to práve samotným športom, že je taký náročný. A to je na tom pekné, že to nie je také nudné.

Kajak kros priniesol nový pohľad do vodného slalomu a možno aj nových divákov. Ako ho vnímate vy?

Ja som v tomto veľmi skeptický, mne sa to skrátka nepáči. Napriek tomu tam vidím mnohé rezervy, čo som ako zástupca športovcov v Medzinárodnej kanoistickej federácii veľakrát spomínal, no zatiaľ na to nereagujú, rovnako ako na mnoho iných vecí, ale to je už na inú debatu.

Dali by sa určite aj z toho urobiť zaujímavé preteky, hoci vravím, že zďaleka to nie je férové, ale môže to byť určite pre niekoho zaujímavé.

Vráťme sa na úplný začiatok. Narodili ste sa v roku 1979 v Liptovskom Mikuláši. Ako si spomínate na vaše detstvo?

Tým, že otec aj mama boli športovci, otec robil vodný slalom a mama hrávala volejbal, mal som blízko k športu.

Ako mnoho Mikulášanov som sa v lete venoval vodnému slalomu a v zime hokeju, jeden šport dopĺňal druhý a som veľmi rád, že som to mohol takto zažiť.

V akom veku ste vedeli, že vodný slalom bude váš osudový šport?

Ako som prechádzal zo základnej školy na gymnázium, som sa rozhodol, že budem pokračovať už iba s vodným slalomom. V posledných rokoch základnej školy som mal aj nejaké zranenia v hokeji a na vodnom slalome sa mi nič nestávalo, je to bezpečný šport. Navyše tam je človek sám zodpovedný za každý záber, za každý pohyb a potom to buď teší alebo mrzí v cieli, keď pozrie výsledný čas. Viacero vecí sa mi tam vtedy spojilo a rozhodol som sa pre vodný slalom.

Čo všetko ste robili inak ako rovesníci, aby ste boli najlepší? Mali ste talent alebo ste si to museli vydrieť?

Ťažko povedať, ale rozhodne som, podľa mňa, minimálne na divokej vode strávil najviac času zo všetkých a odjazdil najviac. Či som mal popritom ešte aj nejaký talent, to už ťažko povedať. Možno som sa niektoré veci naučil jednoduchšie ako ostatní, ale skôr by som stavil na to, že bez toho času, ktorý som strávil na vode viac ako ostatní, by to nešlo.

Úspešní hovoria, že dopredu nás posúvajú nie víťazstvá, ale najmä prehry, pády, poučenia z nich a ďalšia tvrdá práca. Je ešte niečo, čo posúvalo dopredu vás?

Keby som ten šport nemal rád, darmo by som tam trávil veľa času. Myslím si, že aj to bola veľmi dôležitá vec, že som nerobil niečo strojovo a len s vidinou a vedomím toho, že keď urobím najviac práce, že sa mi to vráti v budúcnosti v podobe výsledkov. Navyše ma samotná cesta k úspechom veľmi bavila, napĺňala a veľmi rád som jazdil.

Pri vodnom slalome je dôležité, aby ste vedeli využiť vodu čo najviac vo svoj prospech. Nestačí byť silný a neplatí, že kto zdvihne viac kíl alebo sám seba na hrazde viackrát, že bude na vode lepší. Práve tam to treba spojiť aj s využitím vody a jej vlastností.

Najviac ma bavilo trénovať túto zložku športového výkonu – niektoré momenty, niektoré bránky či niektoré prejazdy sa dajú potom nastaviť tak, že človek ani nepádluje a dostane sa či už z jednej strany na druhú alebo dokáže v tej vlne surfovať bez toho, aby pohol pádlom a len si to riadi náklonmi. Sú také kombinácie bránok, keď sa toto dá využiť – a to som mal vždy rád, keď som to prešiel, ako sa hovorilo, „zadarmo".

Hovorilo sa o vás, že viete čítať vodu a využiť jej silu vo svoj prospech tak, ako ste o tom práve hovorili. Váš celoživotný rival Francúz Tony Estanguet o tomto čítaní vody však povedal: „To je dar, nie odraz práce v tréningu." Čo to presne znamená, keď človek vie čítať vodu?

Ja si myslím, že to je opäť len tým, koľkokrát som šiel tie prejazdy. Šiel som to, obrazne povedané, stokrát – zo začiatku som to neprešiel, potom mi to párkrát vyšlo, hoci najprv náhodou. A potom sa to jednoducho natrénuje a tá skúsenosť v človeku ostane a už sa to neučí druhýkrát.

Môžem to prirovnať k tomu, že keď dávnejšie prišli fitlopty a videl som ľudí, ako na nich dokážu stáť a ešte aj popritom cvičiť. Samozrejme, že sme to skúšali všetci a trvalo to dosť dlho sa to naučiť. Teraz som si to skúšal opäť po dlhých rokoch – bez problémov sa na to postavím a to som hádam 15 rokov na fitlopte nestál, k vodnému slalomu som to nepotreboval. Všetko sa treba naučiť, takže si nemyslím, že to bol dar, ktorý mi prišiel a nemusel som ho riešiť.

Celý život žijete v Liptovskom Mikuláši – a to i napriek tomu, že vďaka svojim úspechom by ste mohli žiť aj niekde inde. Nikdy vás to nelákalo ísť z Mikuláša preč?

Nie, ani náhodou. Vďaka športu som mal možnosť vidieť množstvo krajín a len sa mi potvrdilo to, čo som počul mnoho ľudí hovoriť, že všade dobre, doma najlepšie. U mňa to stopercentne platí, ja mám Liptovský Mikuláš veľmi rád.

Povolanie trénera je nestále, no ale v prípade vášho otca Jozefa to neplatí. On je už viac ako 30 rokov váš tréner. Dokázali ste oddeliť rolu otca a trénera, najmä napríklad v období puberty?

Určite nie. Častokrát sme sa pohádali, keď sme išli z tréningu – ja som išiel 15 metrov pred ním na bicykli, nechcel som to už počúvať. Dnes na to už s radosťou spomíname.

Aký bol váš prechod do seniorskej kategórie? Čo považujete za svoje prvé skutočné seniorské preteky?

Prvé skutočné seniorské preteky boli pre mňa asi majstrovstvá sveta, na ktorých som prvýkrát mohol štartovať – bolo to v roku 1995 v Nottinghame. Podarilo sa mi dokonca získať bronzovú medailu aj v jednotlivcoch aj v tímovej kategórii. V tomto som mal šťastie, že sa mi podarilo vstúpiť do tých seniorských kategórií hneď úspešne.

Aj keď Svetový pohár predtým som veľmi pokazil. Bola tam trať, čo mi vôbec nesadla, takže som nezačal seniorskú dráhu hneď s najlepšími výsledkami. Ale tie prvé väčšie seniorské preteky sa mi hneď podarili.

Viacerí úspešní ľudia hovoria, že nikdy nepochybovali o tom, že sa stanú úspešnými. Vaše úspechy prišli tiež veľmi skoro – patrili ste aj vy do tejto skupiny veľmi sebavedomých detí alebo tínedžerov, ktorí nikdy nepochybovali, že sa stanú najlepšími na svete?

Toto som aj ja odpozoroval, že množstvo športovcov má obrovské sebavedomie, čo si myslím, že je veľké plus.

Ja som potreboval mať na vode istotu a musel mať odjazdené hodiny. Keď som to mal a dokázal som prejsť náročné prejazdy, s ktorými sa trápili ostatní – z toho potom pramenilo moje sebavedomie, ktoré som využil v pretekoch. Ale bez toho by som si netrúfol ho mať.

Mnohí ho majú a darí sa im to napriek tomu, že nemajú možno toľko natrénované. Každopádne, to sebavedomie treba, len ja som ho potreboval mať potvrdené tréningom.

Aký tréning máte najradšej?

Veľmi rád jazdím na náročnej divokej vode, kde i napriek tomu, že voda je silnejšia ako na jednoduchších tratiach, dá sa o to zase lepšie využiť a človek má potom lepší pocit, keď mu to ide ľahko.

Ale takisto mám rád aj doplnkové tréningy. Veľmi rád si idem zahrať futbal, ešte radšej hokej, rád sa preveziem aj na bicykli a cez zimu na bežkách. Je množstvo tréningov, ktoré ma veľmi bavia, nemusí to byť len na vode.

Ako trénujete rýchlosť reakcií, prípadne improvizáciu? Alebo sa už sa takýmto veciam nevenujete a čo príde, to príde?

Je to obsiahnuté priamo v tréningu, či už špecifickom na vode alebo pri tímových hrách. Nie je to žiadne stláčanie svetielok a podobných moderných vecí. Pri tom sa necítim tak komfortne - možno by mi to pomohlo, ale neskúšal som to.

Najmä počas významných pretekov je veľmi dôležitá koncentrácia. Ako dosahujete tzv. stav „flow“ – stav totálnej koncentrácie – v takých vypätých chvíľach ako bola napríklad druhá jazda na olympiáde v Atlante?

Je náročné sa do toho dostať a nie vždy platí tá istá rovnica s rovnakými premennými. Nie vždy to vyjde a častokrát to je improvizácia. Určite však je super, keď sa to podarí, človek sa dokáže úplne skoncentrovať a myslí len na to, na čo treba. Ale treba takisto veľmi silno počítať s tým, že to nevyjde a radšej byť pripravený na tento variant. Ja som to najskôr robil nevedome, no teraz viem, že na to sú aj nejaké dychové cvičenia.

U mňa to bolo tak, že som pri rozjazdení len tak voľne pádloval a rozjazďoval sa pred pretekmi, pri tom som si v pokoji dýchal, vnímal som vodu a premietal som si v hlave trať. Teraz viem, že práve to bolo to, čo ma vlastne dostalo do toho dobrého stavu pred pretekmi. No a teraz, keď to viem, tak sa to snažím napodobniť, ale nie vždy to vyjde úplne dokonale.

Ktorý areál, okrem tých slovenských v Čunove a Liptovskom Mikuláši, máte najradšej?

Už zo začiatku sme načrtli, že vodný slalom má veľký potenciál, no zároveň sa prestali jazdiť také pekné trate, ako sme mali pred rokmi, napríklad nádherná prírodná trať v Bourg-Saint-Maurice vo Francúzsku. Takisto olympijský areál v Aténach nechali v podstate schátrať.

Po rokoch sa mi podarilo dostať do čínskeho Pekingu – tam je krásna a náročná voda od olympiády.

V Európe sa väčšinou jazdia „staré dobré trate,“ ale náročnosť nie je taká vysoká, predsa len sú to staršie trate. A, žiaľ, ani v Čunove netečie toľko vody, koľko by trať zvládla a bolo by to krajšie, náročnejšie. Ale z nejakého dôvodu jednoducho nejde.

Prvé seriózne seniorské preteky ste absolvovali v Nottinghame v roku 1995. Boli ste mladučký a vyhral tam o viac než 20 rokov starší pretekár. Čo ste si vtedy, ak si to pamätáte, pomysleli, keď ste videli, že dokáže stále vyhrávať aj takýto pretekár v staršom veku?

Bola to pre mňa vtedy veľká inšpirácia. Samozrejme, mal som veľkú radosť, že sa mi podarilo získať bronz. Bol tam aj kúsok športového šťastia, ale to k tomu treba – viacero pretekárov ma už išlo predbehnúť, no bola tam náročná kombinácia na konci, kde mnohí viedli predo mnou o dve-tri sekundy, a práve tam to, myslím, dvaja-traja pokazili.

Víťaz bol pre mňa, samozrejme, vtedy „starý,“ no myslím si, že je to tak u každého. A keď si teraz spomeniem, že mal 36 a ja mám teraz 47, tak to bol ešte taký „sopliak.“ (smiech)

Vodný slalom sa na olympiáde objavil po prvýkrát v roku 1972, no potom opäť až v Barcelone1992. O štyri roky neskôr prišiel 27. júl 1996 a vy ste na olympiáde v Atlante získali svoje prvé zlato.

Prvá jazda sa vám však vôbec nevydarila, boli ste až na 6. mieste. Boli ste nespokojný, dokonca tam bola aj nejaká konverzácia s otcom. Spomínate si po 30 rokoch, čo sa tam udialo a v akej nálade a stave ste si sadali do tej druhej – víťaznej – jazdy?

Vtedy boli pravidlá, že sa jazdilo na lepšiu jazdu z dvoch. Nikdy som nejazdil prvé jazdy nejak extra dobre, vždy som to bral v podstate ako tréning do druhej jazdy, kde som sa snažil dať maximum.

Preto som tú druhú olympijskú jazdu mal lepšiu a som rád, že bola dostatočne dobrá na zisk zlata. S otcom sme si pred druhou jazdou prešli všetko ešte raz do detailov, povedali si ako to na niektorých miestach prejsť inak ako v prvej jazde. Bola to naozaj náročná voda, veľmi široká rieka, z brehu sa to ani častokrát nedalo dobre odčítať, jednoducho to človek musel mať zažité v tréningoch. Vtedy ani nebolo chyrovať o tom, že by pomohla technika, bolo to naozaj len zažité z tréningov.

A som mal tam veľkú psychickú výhodu z toho, že som tam vyhral Svetový pohár na jar, takže som si veril, že bez problémov to môžem zvládnuť lepšie.

Olympiáda v Atlante bola prvá pre samostatné Slovensko. Vaše zlato prišlo iba dva dni po tom, ako Jozef Gönci získal úplne prvú medailu z letnej olympiády, bronzovú v streľbe. Vnímali ste s Jozefom, že ste tvorcovia novodobej slovenskej športovej histórie?

Ja určite nie. Neviem ako Jozef, ale poznám ho ako obrovského profesionála, ktorý takisto musel mať všetky detaily vyladené na sto percent a aj preto bol špičkový športovec.

Naviac, vodní slalomári boli tri hodiny autom od Atlanty, mali sme vlastnú olympijskú dedinu a tak sme boli chtiac-nechtiac sústredení priamo na šport a nestretávali sme sa s inými športovcami.

Ďalšie dve olympiády sa konali v roku 2000 v Sydney a potom v dejisku prvých novodobých olympijských hier v Aténach v roku 2004. Na oboch ste získali striebro, pričom zlato bral váš dlhoročný rival Tony Estanguet. V Aténach to bolo sporné, dve trestné sekundy vás pripravili o zlato. Ako ste to vnímali vtedy a dnes s odstupom času?

Vnímam to stále rovnako a asi sa ani nedozviem, kde vlastne a čím som sa tam dotkol tej bránky. Najprv tvrdili, že dotyk bol na piatej, potom na siedmej. Keď som si po dojazde pozrel video, videl som, že sa tá bránka trochu pohla, ale nebol čas to analyzovať a bolo to z diaľky.

Neskôr som videl množstvo záberov a naozaj doteraz neviem, ako z toho vydedukovali, že s istotou mohli tvrdiť, že som tam ten dotyk mal.

Napriek tomu som mal striebornú medailu, čo bolo samozrejme skvelé a nemal som na tú olympiádu nejaké negatívne spomienky.

Vaša druhá zlatá olympijská medaila prišla v roku 2008 v Pekingu, 12 rokov po Atlante. Medzitým boli spomínané strieborné medaily na ďalších olympiádach či kopec zlatých medailí z majstrovstiev sveta, Európy alebo iných pretekov. Čo sa muselo stať alebo zmeniť, že sa to práve v Číne opäť podarilo dotiahnuť na zlatý stupienok?

Práveže nič sa nezmenilo, stále som pokračoval v rovnakom tréningu, ako som mal. Keď som mal možnosť, ešte viac som jazdil na vode priamo v Pekingu, bola to naozaj náročná, silná voda.

Pamätám si, že keď si dávali ostatní voľno, ja som ešte trénoval. Tým, že to bola náročná voda, mne to vyhovovalo a častejšie sa mi podarilo na takýchto tratiach zajazdiť lepšie výsledky. Takže asi aj vďaka tomu, že to bola naozaj jedna z najnáročnejších olympijských tratí doteraz, som sa aj psychicky cítil dobre. Takisto rok pred olympiádou na pretekoch tam som mal bez problémov najlepšie časy a cítil som sa tam úplne v pohode. Takže to, že to tak vyšlo, nebolo len šťastie a že mi sadol deň.

Na olympiády 2016, 2020 a 2024 sa vám nepodarilo kvalifikovať, keďže vás na nominačných pretekoch vždy predbehol Matej Beňuš. Aké je to súperiť s niekým, koho ste vlastne sám pomáhali formovať?

Nikdy som to tak nevnímal a ani nebudem, že by som s niekým súperil. Práveže ten šport umožňuje sústrediť sa sám na seba a ísť tú jazdu čo najlepšie, ako viem. Vnímam to tak, že som svoje jazdy pokazil a nie, že som s niekým prehral, s niekým súperil. Snažil som sa vždy aj tak si to nastaviť v hlave, že súperím s tou traťou, s tou vodou a nikdy som to nevnímal akoby súperenie s Tonym, Matejom alebo inými. Snažím sa skôr sústrediť na tú trať a tú vodu a ako keby „poraziť tú trať.“

Elena Kaliská, vaša generačná kolegyňa, o vašej generácii povedala: „To bola neskutočná partia.“ Mala na mysli seba, vás, Hochschornerovcov, Minčíka a podobne. Čím bola vaša vodno-slalomárska generácia iná od tej dnešnej?

Neviem, či to viem úplne presne porovnať, ale my sme si aj mimo vody a mimo tréningov našli k sebe cestu. Mali sme spoločné záujmy a vtedy toľko telefóny nevyrušovali ako dnes. Chodievali sme na sústredeniach, tréningoch aj pretekoch spoločne aj na obedy a večere. Teraz je to, myslím, trošku podelené, je tam viacero takých mikrotímov.

Takisto aj na vode sa snažia veľakrát rozdeliť na viacero skupín. V mojich začiatkoch si pamätám, že sme jazdili viacej spolu a ťahali sme jeden druhého – to bolo podľa mňa prínosom a mohli by to zmeniť a vyskúšať si, že to funguje aj takto a nemusí to byť len úplne stopercentne profesionálna práca, že každý športovec potom potrebuje psychológa, terapeuta, dietológa, trénera na divokú vodu, trénera do posilňovne a podobne, ale že sa to dá zvládnuť s jedným trénerom a s ostatnými „parťákmi“ a ťahať sa spoločne. Takže asi takto v skratke.

Máte ešte stále motiváciu po tom všetkom, čo ste v tom športe zažili?

Častokrát si chcem ísť zajazdiť na dobrú vodu, ale nie vždy to funguje tak, ako by som si predstavoval, vtedy je to zložitejšie. Opäť sme však pri tom, že vodný slalom má obrovský nevyužitý potenciál a je tu množstvo vecí, ktoré by sme vedeli zlepšiť.

Spolu s Čechmi, Nemcami a Francúzmi sme patrili ku krajinám, ktoré mali dobré podmienky pre vodný slalom. Síce máme iba dve trate, ale už to boli pre nás dobré podmienky, pričom Liptovský Mikuláš je druhá najstaršia umelá slalomová trať na svete, po Augsburgu.

Toto bola naša výhoda, ale všetci nás dosť rýchlo dobehli a myslím si, že my sme nespravili nejaký krok navyše, že by sme to zlepšili. Dlhé roky to stačilo, vyhrávali sme a možno sme v tomto trochu zaspali a možno aj preto by naše výsledky mohli byť ešte o kúsok lepšie.

Je skladba vášho tréningu stále rovnaká s pribúdajúcim vekom alebo trénujete niečo viac a niečo naopak menej?

Sám sa čudujem, že dokážem stále jazdiť štyri hodiny na divokej vode, čo je pre mnohých moc a nezvládajú to. Regenerácia je už trošku dlhšia a občas prídu zranenia, ktoré ma však až tak neobmedzujú priamo pri vodnom slalome, skôr pri nejakom doplnkovom tréningu. Občas sa mi teda pritrafia drobné zranenia, niečo zabolí tam a tam – asi to bude tým vekom. (smiech)

Vodný slalom je šport, ktorý umožňuje športovú dlhovekosť. Váš otec o tom tak pekne hovorí, že láska k športu je silnejšia ako vek. Podobný príklad vidíme napríklad u Rogera Federera alebo Jaromíra Jágra. Čo presne dlhovekosť v tomto vašom športe umožňuje na rozdiel od atletiky alebo gymnastiky?

Myslím si, že je to len priamoúmerné záťaži. V tých spomenutých športoch je to naozaj častokrát o fyzickej drine, ktorá tam jednoducho musí byť a bez toho to nejde.

Ale vo vodnom slalome je práve tá zložka techniky a keď sa človek naučí využívať vodu, tak to nie je fyzicky také náročné a tým sa námaha rozdeľuje do času a človek sa tak rýchlo neopotrebuje. Ja si myslím, že to je takéto jednoduché.

Napriek tomu – vidíte už aj blížiaci sa koniec svojej kariéry a máte plán, čo budete robiť, keď zavesíte pádlo na klinec?

Úplne presne nie, ale mám viacero variantov, ktorým by som sa mohol venovať. Rozhodne sa nebojím toho, že keď skončím, zrazu nebudem vedieť čo robiť. Ale nemám ešte úplne rozhodnuté, čo by som chcel. Síce viem, čo by ma veľmi bavilo, ale sú to veci, ktoré mi asi nevyjdú, takže nerád by som to už teraz zakríkol.

Váš životný príbeh napísal aj kapitolu, na ktorú nie ste pyšný, ale už dokážete o nej hovoriť. Čo ste sa po dopravnej nehode z roku 1997 o sebe a o živote naučili a čo vám pomohlo preniesť sa cez tú situáciu?

Jedine šport a tréning. Bolo to veľmi nepríjemné obdobie, moc o tom nerozprávam a snažím sa na to nemyslieť. Napriek tomu, že je to dávno, tak sa mi to nedarí, hoci nemám problém odpovedať ani na túto otázku. Ale vlastne ani možno neviem správne odpovedať.

Každopádne, tak, ako som reagoval hneď vtedy, tak všetko, čo som k tomu povedal, platí. Veľmi ma mrzí, že o tom bolo povedané a popísané množstvo nepresností – to človeka najviac hnevá, že to tak jednoducho nebolo, ale proti tomu sa bojovať nedá.

Je škoda, že sa takéto niečo stalo a že som sa jednoducho niekde nezdržal dlhšie a bol som v ten nesprávny čas na nesprávnom mieste, keď som sa stretol s tým opitým chodcom.

Hovorí sa, že úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za úspešného a zaspávate spokojne?

Priznám sa, že občas zaspávam tak, že pozeráme nejaký film, a tak je to závislé od toho, aký úspešný ten film je. (smiech) A ak by malo platiť, že treba zaspávať spokojný a budiť sa netrpezlivý, tak nie som úspešný. (smiech)

Máte nejaký „life-hack,“ ktorý vám funguje a viete ho odporučiť?

Ako som spomínal, okrem toho, že som cez leto slalomár, cez zimu som býval hokejista a aj dnes si hokej rád zahrám. Preto som potreboval aj vyššiu váhu, aby som „nelietal po mantineloch“ a keď som si to s ostatnými porovnával, tak mne váha cez rok výrazne kolíše – v zime nahor a v lete nadol. Čím som starší, tak s tým bojujem o to viac a sám by som potreboval nejaký „life-hack.“ S priberaním nemám problém, to rád odporučím akékoľvek spôsoby a viem to rýchlo. (smiech) Ale s chudnutím je čoraz väčší problém a musím potom vždy pridať ešte viacej vytrvalostného tréningu a nejako sa k tomu dopracujem.

Sú dni, kedy sa človeku nechce ani len zliezť z postele, nieto ešte ísť niekam do práce či na tréning. Ako sa viete presvedčiť a motivovať, aby ste dodržali sebadisciplínu a nevykašľali sa na to?

Keď mám cieľ, tak hoci viem, že to bude bolieť, bude to nepríjemné a nebude to ľahký tréning, tak mi nerobí problém vstať, ísť po tme ráno, prísť neskoro večer a urobiť dvakrát viac ako všetci ostatní.

Nemám s tým problém i napriek tomu, že to je náročné – bude za tým nastavenie v hlave, že viem, že mi to pomôže neskôr.

Dlhovekosť je niečo, čo vás charakterizuje. Dlhoveký športovec, dlhoveká spolupráca s jedným trénerom, dlhoveké manželstvo. S manželkou Lenkou ste sa zoznámili na Silvestra v tom pamätnom roku 1996 a ste spolu už takmer tridsať rokov. Aký je recept na takýto kvalitný, dlhoveký vzťah? Je to šťastie alebo je to rovnaká práca ako v športe?

Určite to nejde úplne samé, treba k tomu prispieť svojím správaním a najmä svojimi činmi. Ale ja si myslím, že je to aj o šťastí, že sme sa skrátka našli, že to takto vyšlo a že sme spolu tak dlho a radi.

Máte spolu aj dve dcéry, Tamarku a Emu. Aký ste otec? Dobrý, zlý, prísny, benevolentný?

Myslím si, že občas treba použiť z každého niečo.

Dôležité je najmä obdobie, keď treba deti naučiť, že sú vo veľkej miere zodpovedné samy za svoje skutky a činy. Treba ich v tom podporiť, pomôcť im, poradiť, ale myslím si, že je dôležité ich naučiť, že je super, ak im niekto pomôže a uľahčí im tú cestu, ale lepšie je, keď sa to snažia urobiť vo veľkej miere čo najviac samy. Nevravím, že ich treba vypustiť na ulicu a „naučte sa všetko,“ práve naopak, čo najviac im pomôcť, ale nechať ich, nech mnohé veci skúsia porozmýšľať a vymyslieť, ako by sa to dalo, a častokrát prídu aj na nové veci.

Ja to porovnávam aj k tým športovým začiatkom – je jednoduché prísť s nejakým papierom „tieto body splníš a si majster sveta.“ Ale nefunguje to tak ani v športe a ani v živote. Každý človek je iný a aj napriek tomu, že sme rodina, každý potrebuje niečo iné.

Vedia sa vaše dievčatá obracať aj na divokej vode? Vedia zísť kanál v Liptovskom Mikuláši?

Na rafte sme to skúšali, naučil som ich pádlovať a bavilo ich to.

Samozrejme, keď je teplo, v plavkách je to pekné, ale keď ten šport príde do obdobia, že je zima, prší a treba tam byť dve hodiny, tak to nie je moc príjemné. Vedeli to odo mňa a aj manželka, hoci nemala praktickú skúsenosť, to tiež vidí. Takže sme ich, dá sa povedať, dotlačili k tomu, že ten slalom nerobili. (smiech)

Boli moderné gymnastky a mali obdobie, kedy sa snažili športovať aj súťažne. Už sú však v podstate vo veku, keď tá moderná gymnastika pre nich vekovo končí. I napriek tomu to bolo pre ne super obdobie a mať nejaký šport v tom vývojovom období je, myslím si, dôležité.

Aké sú vaše ciele v horizonte dajme tomu päť či desať rokov?

Dávnejšie by som povedal, že to je jednoduché – čo najviac jazdiť a predĺžiť si športovú kariéru v najkrajšom športe na svete. Ale viem, že to tak už nebude, preto by som si skôr dal za cieľ nájsť si niečo, čo ma bude takisto alebo aspoň podobne baviť, ako tá športová kariéra, ktorá o chvíľu o niekoľko rokov určite skončí.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál?

Je to rôzne. Som človek, ktorý si nerád spraví nejaký plán, ktorý musí na sto percent dodržať. Pri celoročnom plánovaní si niektorí vedia na začiatku roku naplánovať pomaly každý deň na celý rok, ale ja to mením často a nie všetci sú s tým stotožnení.

Pred možno desiatimi rokmi som bol v Japonsku, kde sa mi veľmi páčilo a mnohí tam mali taký ranný rituál, že hneď ráno pili zelený čaj. Ja takisto, hoci nie každý deň, ale veľmi často, začínam s tým zeleným čajom takisto môj deň. Ktovie, čo sa bude hovoriť o desať rokov, ale teraz sa hovorí, že je to vraj aj zdravé, tak uvidíme.